V marci sa v pražskej galérii DOX - Centru súčasného umenia - otvorila výstava Petra Geislera, českého japanológa, prekladateľa, novinára, fotografa a kaligrafistu. K vernisáži bol vytvorený malý dokument, akási upútavka, ktorý nakrútila najmladšia dcéra Petra Geislera Ester Geislerová. Nebýva zvykom, aby recenzia k filmu začínala opisom výstavy, vlastne tým, čo vzniku dokumentu s názvom Dve deci tušu predchádzalo. Ale u tak rozmerného diela, akým tento dokument bezpochyby je, sa to javí ako objavné. Ten rozmer nie je daný minutážou, jeho rozmer je v bohatstve spomienok, obrazov, citácií a predovšetkým emócií. Je to logické – dokument o vlastnom otcovi, ktorý Ester Geislerová nakrútila, nemôže byť iba chronologicky poskladanou biografiou. Práve emócie mu dávajú rozmer, intimitu, až si divák hovorí, ako to, že ma pustili až tak blízko do tej úžasnej rodiny.
Keď v chladnom dni na brehu oceánu sledujeme, ako ženská postava vysypáva zrnká popola do vody a mužský hlas číta vetu z knihy Zápisky dlhých chvíľ od Yoshidy 
Kenkōa, vieme, že tento ponor do života človeka, ktorý bol autorke filmu tak blízky bude autentický. A nie bez humoru. Napokon práve ten humorný odstup v kombinácii s úprimnosťou filmu najviac pomohol. Ester Geislerová hneď od prvých záberov dáva najavo, že táto cesta životom jej otca bude informačne, ale aj esteticky mimoriadne naplnená. Spolu s mamou Věrou Geislerovou lepia na múr galérie dlhý pás papiera, na ktorý Ester kreslí červenú čiaru – čiaru života. A zaznamenáva na ňu kľúčové momenty z otcovho života. Vzápätí vykladá na stôl krabice plné fotografií diapozitívov či listov, novinových článkov a poznámok. A to všetko obklopujú papiere s kaligrafickými znakmi. Začína sa odvíjať príbeh života toho, ktorého popol sa teraz vznáša na hladine.
Už samotná voľba obrazovej koncepcie tohto dokumentu a fakt, že Ester Geislerová filmom diváka aj osobne sprevádza a z neho robí vlastne sled otázok, na ktoré niekedy iba ťažko hľadať odpoveď. Režisérka kladie otázky predovšetkým matke, ktorá s obdivuhodnou krehkosťou aj silou spomína na manžela a na ich vzťah. Rozhovory sú prekladané zábermi z rôznych filmových či fotografických materiálov, jeden z nich – v ktorom Peter Geisler s Věrou Geislerovou idú na bicykli je akýmsi leitmotívom ich vzťahu (záber pochádza z krátkometrážneho filmu Josefa Ráža, ktorý nakrútil ako študent mníchovskej filmovej školy). Vo výpovediach sa striedajú ďalšie dcéry z manželstva Petra s 
Věrou, predovšetkým Aňa Geislerová, ktorá je zároveň jednou z producentiek filmu aj Lela Geislerová. Osobná rovina výpovedí zachytáva rodinný život, v záberoch na VHS aj fotografiách kreslí jeho atmosféru, obraz života v osemdesiatych rokoch v socialistickom Československu aj vnútorných démonov umelca.
Na druhej strane stojí profesijný život Petra Geislera, jeho vynikajúcu znalosť japončiny a všetko, čo s tým súviselo. Tu režisérka využíva výpovedi jeho japonských priateľov, ich hodnotenia toho, čo roky písal pre japonský denník Jomiuri Šimbun. Jeho výnimočnosť potvrdzuje aj fakt, že jeho japončina bola 
podľa svedkov výnimočná a v telefónu nebolo poznať, že hovorí niekto, kto nie je Japonec. Aj keď z jeho japonských stĺpčekov bolo poznať, že ich nepíše rodený Japonec, boli natoľko úspešné u čitateľov, že ich denník nechával bez úpravy. V centre filmu však zostávajú Geislerove kaligrafie. Jeho prístup k tomuto japonskému umeniu bol všetko iné, len nie akademický. Aj keď sa vo filme objaví čierna kazeta s tuhým kusom tušu Sumi, ktorý sa na Suzuri – kamennej doske - na ktorej sa trením s vodou tuš rozomieľa, Geisler používal aj iné materiály - akryl, či sprej, alebo savo.
O jeho výtvarnom cítení hovoria aj fotografie, okrem tých rodinných predovšetkým tie, ktoré urobil počas svojich dvoch návštev Japonska koncom osemdesiatych rokov. Ester Geislerovej sa v dokumentu podarilo vyhnúť ohrozeniu, ktoré by priniesol prebytok informácií. V správnych momentoch nevysvetľuje, ako kaligrafia vznikala, pri fotografiách sa nezaoberá technikou dvojexpozície, keď Geisler urobil fotografiu na analógový fotoaparát a potom film previnul späť a na to istí miesto exponoval ešte raz. Technika je tu vedľajšia, dôležitá je estetika nečakaného. Jeho fotografie z Tokia zachytávajú atmosféru veľkomesta, ktoré je dnes už zrejme iné. To skúmajú jeho dcéry pri svojej súčasnej návšteve Tokia.
Napriek tomu, že je dokument aj prehliadkou výnimočných umeleckých schopností Petra Geislera – spomína sa jeho hudobné nadanie, ktoré mu možno najlepšie umožnilo pochopiť japončinu – nevyhýba sa film démonom, šrámom na jeho duši, bez ktorých by nemal úprimnosť. Týka sa to predovšetkým jeho spolupráce z STB. Rozpráva o nej jeho prvá manželka aj jeho priatelia. Geislerova „kolaborácia“ s režimom bola všetko iné, len nie pritakaním režimu. Je však zrejmé, že aj to bol jeden z jeho démonov, aj keď správy, ktoré o Japoncoch podával boli všetko len nie významné. A tým druhým démonom, fatálnejším, bol jeho alkoholizmus. Aj tu sa režisérke podarilopodať 
spomienku na otca bez výčitiek, s chápajúcou láskou. V dokumente zachytila aj jeho odchod od rodiny k druhej manželke, rozhovory s jeho synom Felixom z druhého manželstva. A napokon aj verdikt ošetrujúceho lekára, ktorému bolo jasné, že Petr Geisler dospel ku koncu života.
Je obdivuhodné, aký láskavý nadhľad sa podarilo režisérke do dokumentu o svojom otcovi dostať. Rodina jej v tom robí dokonalého sparingpartnera. Výlet na horu Fudži, kam by chceli dcéry rozsypať ďalšiu hŕstku otcovho popola sa nakoniec neuskutoční, lebo cesta je zatvorená. Rozhodnutie vysypať tú hŕstku 
popola z útesu do jazera je logické - v mrakoch sa napokon predsa len zjaví špička hory Fudži. Je to malé obrazové zamyslenie – táto drobná absurdita by sa Petrovi Geislerovi nepochybne páčila. Netreba sa teraz zamýšľať nad strihovou skladbou dokumentu, nad tým, či sa nedalo použiť viac či menej obrazového materiálu. Nad tým, či film nie je príliš subjektívny. Všetky prípadné kritiky zlyhávajú pred úprimnosťou dokumentu.
Celkom nakoniec opäť Geislerova dcéra kráča po piesku k oceánu a ďalšiu hrsť popola sype do vody. Zrnká sa chvíľu na vode ešte pohybujú. Sú to verše života muža, ktorý tvoril, miloval a žil ako vedel. Ester Geislerová nakrútila iskriaci portrét, úprimný a plný lásky.
Dve deci tušu (A Pint of Ink), Česko, Slovensko, 2026
Dĺžka: 83 minút
Réžia: Ester Geislerová
Scenár: Ester Geislerová
Kamera: Tomáš Sysel
Hudba: Roman Holý
Strih: Vladimír Barák
Zvuk: Jiří Klenka
Produkcia: Ondřej Trojan, Aňa Geislerová
Účinkujú: Petr Geisler (a.z.), Ester Geislerová, Aňa Geislerová, Lela Geislerová, Věra Geislerová, Tatiana Dyková (a.z.) Anna Freund Lima, Andrea Rybárová, Petr Holý, Min Tanaka, Predrac Djakovic
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 5. novembra 2026
Foto: ASFK