Antológia mesta duchov sleduje pozostalých členov rodiny – matku Gisele (Josée Deschenes), otca Romualda (Jean-Michel Anctil) a staršieho syna Jimmyho (Robert Naylor), ako určitej mikrovzorky obyvateľov mestečka, v ktorom momentálne žije asi 215 ľudí. Pohreb len tesne predchádza rozpačitej silvestrovskej oslave. Pretože však rakvu s telom nebude možné do jari pochovať v premrznutej zemi, nie je až tak definitívnym obradom, ako by sa spočiatku mohlo zdať. Starostka (Diane Lavallée) vo svojom príhovore oslavuje Simona ako niekoho, kto svojím mladým vekom vzbudzoval určitú nádej v snahe udržať mestečko pri živote aj pre ďalšie generácie. A teraz svoj „hrdinský“ boj prehral. Smrť jedného obyvateľa tak významovo presahuje narušený rodokmeň jednej rodiny a zasiahne aj do osudov ostatných ľudí...

Syn išiel na jej žiadosť študovať medicínu, ale po jej smrti štúdium prerušil a začal pripravovať cestu cez Severný ľadový oceán. Tu mu primklo prvé prvenstvo, keď ako prvý objavil severozápadnú cestu cez ľadové kryhy. Po tomto úspechu začal plánovať cestu na severný pól, avšak v tom ho predbehol Američan Frederick Cook. Amundsen však využil moment prekvapenia a expedícia náhle zmenila smer a vydala sa na pól južný. Ten nakoniec s vypätím všetkých síl dosiahla a k nemilosti celého britského národa predbehla tak expedíciu ich krajana Scotta. Amundsenovi však tento úspech nestačil a nasledujúce roky strávil výskumom Severného ľadového oceána, čo ho stálo veľa síl, avšak spoznal obyvateľov severných oblastí, Eskymákov, pričom dve deti si zo severu zobral aj domov. Keďže už bol Severný pól dobytý, naskytla sa mu príležitosť preletieť nad ním v lietadle, respektíve vo vzducholodi. Nezlomný Nór dosiahol aj tento cieľ, osudnou sa mu však stala výprava za záchranou talianskej posádky vzducholode v týchto oblastiach.

Na film bude toľko názorov, ako je rozdelená a roztrieštená naša spoločnosť, dva väčšie to budú v každom prípade, ale myslím si, že sa pridružia aj iné rôzne podskupinky na interpretáciu a prístup k téme. Úlohou recenzenta je však odosobniť sa, nepridať sa ani do tábora odmietania, ani obdivu, ale predovšetkým zhodnotiť film po realizačnej stránke, ako tvorcovia stvárnili tému, traumatizujúcu onoho času celú spoločnosť. A musím hneď na úvod konštatovať, že film po profesionálnej stránke obstál na výbornú. Má skvelé tempo, dobre gradované napätie, dialógy sú úsporné, ale výstižné, herecké výkony veľmi dobré a, našťastie, tvorcovia nefandia nikomu, názor urobiť si na udalosti prenechávajú divákovi.

Rozprávanie o Tomášovi Baťovi je iba jednou z línií filmu.Prelína sa s ďalšími: predovšetkým rozprávaním o podnikaní jeho pokračovateľov z baťovskej rodiny na všetkých kontinentoch, ale aj o jeho inšpirácii pre obyčajných ľudí a zisťovaním, ako žijú jeho myšlienky v dnešnom svete. Impulzom k vzniku filmu bola dohoda medzi francúzskou spoločnosťou Arte a Českou televíziou o nakrútení niekoľkých filmov o významných Čechoch, ktorí sa preslávili vo svete. Na jej základe oslovili Petra Kerekesa, ktorý spočiatku váhal (predsa len jestvuje málo archívneho filmového či fotografického materiálu, pamätníci už nežijú a podobne). Presvedčila ho vraj až manželka. Na scenári potom spolupracoval s českým scenáristom, sedemdesiatnikom Pavlom Hajným, ktorý sa posledných pätnásť rokov venuje histórii firmy Baťa a pozbieral množstvo spomienok pamätníkov, zakladateľov jednotlivých pobočiek vo svete. Súčasťou komentára filmu sú citácie z útlej autobiografie, ktorú napísal samotný Tomáš Baťa a zaznievajú v podaní iného známeho moravského rodáka – herca Bolka Polívku.

Razantná zmena nastane vo chvíli, keď oba ostrovy začne ohrozovať doposiaľ neznámy, tak trochu megalomanský nepriateľ. Strážcovia Píplandu sa musia neochotne spojiť s prasačím kráľom Leonardom (Bill Hader) a jeho spoločníkmi. Odhaľujú pri tom, že ich nový protivník môže mať blízko k legendárnemu Mocnému Orlovi (Peter Dingdale) a jeho úzkostlivo stráženým hriechom minulosti. Medzi tým sa nevinná detská hra trojice malých vtáčat nečakane zmení na dobrodružnú výpravu za morskými prúdmi odplavenou trojicou ešte nevysedených vajíčok...

Anna má z tvorby toho legendárneho režiséra a scenáristu najbližšie k už spomínanej Nikite, no nie je ňou, tak ako Valerian a mesto tisícich planét nebol novým Piatym elementom. S Bessonom to ide v novom miléniu od deviatich k piatim a väčšina jeho modernejšej tvorby, nakrútenej po roku 2000 chýba hĺbka, ktorou disponovali jeho autorské počiatky. Ide vlastne o ukážkový prípad tvorcu, rezignujúceho na vlastnú osobitosť a ďaleko viac ustupujúceho ľahšej žánrovej zábave bez výraznejších ambícií. V tomto smere nie je výraznou výnimkou ani jeho novinka, no nie je to ani zďaleka tak zlé, ako sa môže zdať.

Dejovo ide aj do tretice o prequel, no tentokrát zasadený medzi udalosti prvých dvoch filmov od Jamesa Wana. Píše sa rok 1971 a manželia Warrenovci sa dostávajú k spomínanej bábike, ktorú nakoniec bezpečne uzavrú do sklenenej vitríny vo svojom vlastnom dome. Nasleduje skok o rok neskôr, do doby, keď sú nútení odísť na jeden deň kvôli ďalšiemu prípadu. Svoju dcéru Judy (Mckenna Grace) ponechajú výhradne v rukách mladej opatrovateľky Mary Ellen (Madison Iseman), no tá je pod vplyvom menšieho psychického nátlaku nútená pozvať do domu aj svoju kamarátku Daniele (Katie Sarife). Lenže práve ona svojim neuváženým správaním nevedomky „vypustí“ Annabelle, v dôsledku čoho odštartuje hrozivé udalosti odohrávajúce sa priamo pod strechou Eda a Lorraine Warrenovcov.

Bolo by, samozrejme, naivné predpokladať, že ide o definitívny záver. V momente, keď je disneyovská mašinéria na čele s producentom Kevinom Feigom naplno rozbehnutá a plodí jeden miliardový hit za druhým, by to vlastne ani nedávalo zmysel. Netreba zabúdať ani na fakt, že sa nedávno vydarila jedna z najväčších akvizícií mediálneho trhu vôbec a Disney získal pod svoje krídla 21st Century Fox. Do marvelovského portfólia sa po rokoch vrátili ďalšie ikonické postavy, z ktorých sa dá v budúcnosti čerpať. No hoci ten pád jedného dňa určite príde, zatiaľ to naň rozhodne nevyzerá. Práve naopak, komiksové filmy neboli nikdy silnejšie a Endgame zase pre zmenu potvrdzuje absolútnu dominanciu Marvelu.

Filmy s hlavným protagonistom, ktorý sa stretáva zoči voči so smrťou a s pocitom beznádeje, poskytujú tvorcom bohatý dramatický potenciál. Presne v podobnej situácii sa nachádza aj hrdina snímky Arcitc: Ľadové peklo. Uviazol v nehostinnej ľadovej krajine, v strede ničoho. Za každú cenu sa snaží o záchranu (nielen) vlastného života. Snímka Joea Pennu je tak trýznivou drámou prežitia, ktorá sa spolieha na maximálne využitie hereckého talentu Madsa Mikkelsena a drsnú islandskú krajinu, ktorá si všetko pamätá a nič neodpúšťa. Môže byť jeden a ten istý film tak príjemný, ako aj neznesiteľný?