Scenár napísal sám režisér, ktorý vychádzal z hry škótskeho dramatika Anthonyho Neilsona The Dusseldorf Ripper (1991) a zo zápiskov vrahovho psychiatra Karla Berga. Vo filme je však protihráčom Petra Kurtena jeho mladý obhajca Justus Wehner. Ten dostal ostro sledovaný prípad ako darček k svojim tridsiatym narodeninám a teší sa, že si na ňom urobí meno v právnickom svete. Jeho taktikou je dokázať, že Kurten je psychicky narušeným človekom,
ktorý nie je zodpovedný za svoje činy. Počas stretnutí s mandantom však táto koncepcia dostáva vážne trhliny, lebo Kurten sa pokladá za normálneho človeka a takmer s hrdosťou sa hlási k svojim zločinom – deviatim dokonaným vraždám a šestnástim napadnutiam. Mladý naivný obhajca, ktorý do procesu vstupuje s odhodlanosťou, je čoraz silnejšie vťahovaný do temného sveta zločinu a postupne prichádza nielen o ilúzie, ale aj o počiatočnú nevinnosť. Nie Kurten, ale on je hlavnou postavou filmu, on prechádza veľkým vývinovým oblúkom, kým nepochopí, že ak sa chce zachrániť, musí z tohto krvou poznamenaného prostredia zmiznúť. V záverečných obrazoch filmu a v advokátových posledných slovách je istá nádej, ale stačí, aby si divák uvedomil, v akom svete žije dnes, a tá filmová nádej sa ukáže tiež len iluzórnou.Propagačné materiály hovoria o Ševčíkovom filme ako o thrilleri, no nie je to celkom presné. V tejto snímke nejde natoľko o príbeh, ktorý možno vyrozprávať niekoľkými vetami, ako skôr o filozofickú dišputu na tému zločin a trest, vina a nevina. Na tomto svete niet miesta pre nevinných, tvrdí masový vrah Kurten, v každom človeku drieme krvilačná beštia, ktorá sa za istých okolností môže prejaviť. Zdá sa, že postupný prerod mladého obhajcu, jeho dramatické stretnutie s pánom Kleinom, otcom jednej z obetí, či epizóda s prostitútkou mu dávajú za pravdu. A to už nehovoríme o tom, čo nasledovalo o pár rokov neskôr, keď krytí vojnovou katastrofou sa začali aj tzv. slušní ľudia dopúšťať vecí, ktorých predtým zdanlivo neboli schopní...Ťažko však robiť priamu paralelu medzi jedným sériovým vrahom a masovými vojnovými zločincami, lebo podľa takejto kurtenovskej filozofie by bolo naozaj každé svinstvo ospravedlniteľné.
Hoci teda nejde o thriller v bežnom zmysle slova, divák sleduje Ševčíkov film s napätím a veľkou pozornosťou. Obrovskú zásluhu na tom má fakt, ako je tento jednoduchý príbeh so známym koncom vyrozprávaný. Do istej miery nezapiera svoj divadelný pôvod – záverečné titulky prezrádzajú, že z hry sa použili dialógy a Milan Kňažko v jednom z rozhovorov rozpráva, ako dôkladne ich skúšali. Dielo, podobne ako režisérov celovečerný debut Restart z roku 2005 sa odlišuje od masy iných súčasných českých filmov predovšetkým svojou vizuálnou stránkou. Väčšinou sa odohráva v nočných uliciach mesta alebo v prítmí Kurtenovej cely. Vďaka takmer nepretržite používanému modrému filtru majú všetky prostredia trochu snový nádych. Dážď, ktorý poznačil kamennú dlažbu, záblesky svetiel, ktoré sa strácajú v hmlistom opare, rozostrené postavy a tváre zahalené tmou, a občas drastický záber s prehnane krvavými škvrnami, to všetko prezrádza tvorcove inšpiračné zdroje a poučenú, tvorivú nadväznosť na impresionizmus, expresionizmus i naturalizmus. Napriek téme sa však režisér nevyžíva v surových záberoch, z vrahovej minulosti a výčinov ukáže len to, čo je nevyhnutné a funkčné, lebo dôraz tohto filmového príbehu nie je na tom, čo sa stalo, ale prečo a aké to má dôsledky.
Kým vo filmovom debute bol režisérovým partnerom fínsky kameraman, teraz si prizval spolupracovníka až z Mexika. Antonio Riestra je majster, o ktorého schopnostiach výrečne hovoria filmy Frída či Amores Perros. Aj tentoraz vstúpil s plným nasadením do služieb diela, ktorého výnimočnosť je do značnej miery jeho zásluhou. S výtvarníkom Antonínom M.S. a ďalšími členmi filmového štábu výborne evokoval atmosféru tridsiatych rokov, keď sa nenávratne končila jedna epocha s jej prosperitou a eleganciou, aby uvoľnila miesto nenávisti, zlu a zabíjaniu. V tomto duchu sa niesla aj hudba Jana P. Muchowa, ktorý použil i dve skladby macedónskeho autora Gorana Trajkoského, a najmä herecké výkony ústrednej trojice. Propagačné materiály síce prirovnávajú Milana Kňažka k inému masovému vrahovi, Hannibalovi Lecterovi z oscarového Mlčania jahniat,
no podľa môjho názoru sa podobajú iba účesom. Skúsený herec dal svojej postave charizmu, iróniu i zvrátenú genialitu. Za jeho prenikavými svetlými očami sa skrýva mozog, ktorý sa nevzdáva ani v bezvýchodiskovej situácii, aby do posledného dychu odovzdával mladému obhajcovi svoje šialené posolstvo a intelektuálne ním manipuloval. Pavel Gajdoš, ktorý sa ostrieľal v ostravskom i brnianskom divadle, je výborne zvoleným typom čistého, naivného mladého človeka, prechádzajúceho krížovou cestou sebapoznania. Aj v tomto prípade hrajú najmä jeho výrazné oči, ktorých dychtivý pohľad sa postupne mení na zdesenie, únavu a tichú rezignáciu. Trio dopĺňa Dagmar Veškrnová-Havlová ako vrahova tichá, uzavretá, noblesná manželka (s minulosťou prostitútky), ktorá nesie v sebe nádej v nevinu manžela i zúfalstvo z jej straty. Skvelá je scéna, keď sa na jej mĺkvej postave premietajú portréty všetkých zavraždených žien až po tú poslednú – jej vlastnú...Netrúfnem si predpovedať, či budú na tento film chodiť diváci (prvé riadne predstavenie navštívili najmä novinári), ani to, ako budú naň reagovať. Ak podľahnú reklame a budú očakávať napínavý „hollywoodsky“ thriller, potom ich film zrejme sklame. Napokon, ani českí kritici nie sú pri prijímaní tohto diela jednotní, aj vnímavosť mnohých z nich už poznačila prvoplánovosť a vizuálna jednoznačnosť komerčných snímok. Bez ohľadu na to je však dobré, že takýto film (v koprodukcii s Macedónskom) vznikol. Prináša totiž do stojatých vôd českej kinematografie nový závan a trúfam si povedať, že aj vítaný posun dopredu.
Normal, ČR/Macedonia, 2009
Scenár a réžia: Julius Ševčík
Kamera: Antonio Riestra
Hudba: Jan P. Muchow, Goran Trajkoski
Architekt: Antonín M.S.
Hrajú: Milan Kňažko, Pavel Gajdoš, Dagmar Havlová, Miroslav Táborský, Meto Jovanovski, Jan Vlasák a ďalší
Foto: Bontonfilm