Monografia Diptych Štefana Uhra – Organ a Tri dcéry sleduje prehodnotenie desaťročia ustáleného výkladu dvoch významných režisérových historických filmov. Pokúša sa tiež  o rozlíšenie scenáristického podielu Alfonza Bednára a následného vkladu Štefana Uhra do výslednej realizácie oboch diel. Doteraz v hodnoteniach dominoval výklad a postoj scenáristu, ktorému odporuje Uhrov autorský zámer, v oboch filmoch uplatnený a „ukrytý" do metaforickej reči a alegórie. Tie autorka v publikácii podrobuje analýze, dešifrovaniu a obsiahlejšiemu výkladu. Ako uvádza na prebale knižky, „...historicita, obraznosť aj spôsob Uhrovho rozprávania sú podmienené sakrálnymi zdrojmi katolíckej tradície a spirituality – v Organe (1964) v podobe imanentnej mystiky, v Troch dcérach (1967) bolestným vytesňovaním tejto mystiky.“ Okrem podrobnej analýzy oboch diel ich autorka hodnotí aj v kontexte ostatnej Uhrovej tvorby a porovnáva ich s príbuznými dielami českej kinematografie.

Predslov publikácie napísal filmový historik Václav Macek a uvádza v ňom, že „...predkladáme nový text, nový uhol pohľadu na Štefana Uhra a jeho miesto v slovenskom filme a kultúre. Eva Vženteková objavuje významy, ktoré ostali nepovšimnuté či nepochopené, rozpráva o poetike, ktorá zásadne zmenila našu hranú kinematografiu. V jednom však priamo či nepriamo potvrdzuje to, čo z Uhra urobilo „lídra“ generácie a čo o ňom rozprávajú aj jeho kolegovia: iste, bol váhavý, neistý, v praktickom živote nebol žiadnym revolucionárom, ale vo filmovom umení sa ním stal. A nikdy sa zásadne nespreneveril základným životným hodnotám.“ Súčasťou publikácie je aj technický scenár oboch filmov Organ a Tri dcéry, podporená je tiež početnou fotografickou prílohou. Zároveň je dôkazom bohatého potenciálu Uhrovho jedinečného diptychu.