Ukazuje sa, že všetko dosiaľ povedané dokonale popisuje časový priebeh udalostí a hlavne postoje jednotlivých zúčastnených. Ale to rozhodujúce sa odohralo za zatiahnutým závesom, o ktorom veľa nevieme. A nevieme ani dnes objektívne zhodnotiť dôsledky toho čo sa stalo.

Za odmenu Everest

U nás akoby pre mnohých neexistovali zákony a ani rozdiel medzi štátnym či súkromným majetkom. Aj v rezorte kultúry postupne vychádza na povrch rad závažných skutočností o porušovaní zákonov či o finančných machináciách. Na základe uznesenie Výboru pre životné prostredie NR SR z podnetu poslankyne Evy Rusnákovej (DÚ) vykonal Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ) kontrolu hospodárenia s finančnými prostriedkami štátneho rozpočtu SR v Národnom centre pre audiovizuálne umenie (NCAVU, od januára 1997, predtým SFÚ-NKC) za rok 1996.

Reakcia na článok režiséra Eduarda Grečnera k filmu Zuzany Piussi „Film o zániku filmovej Koliby“.

Ad 1) Som vzdialený tomu, aby som kohokoľvek poučoval, že nemožno oddeľovať obsah od formy. V poslednej dobe, pokiaľ ma niekto priamo nevyzve, sklamaný udalosťami okolo seba, radšej mlčím, ctím nepísané pravidlo vyhýbať sa hodnoteniu iného tvorcu, nie je to však možné ak sa v prípade krádeže, rozpráva o tom, že zlodej mal pekné topánky. V tomto prípade to neplatí iba pre autorku, ale aj pre tému, ktorú nakrútila. Môže byť jedno dielo po formálnej stránke dobré, ak je po obsahovej stránke zlé? Citujem z článku pána Grečnera: „hodnotím oddelene film (ako taký) ako dosť vydarený dokument a osobitne, ale už horšie,film a jeho pravdivosť (ako svedka udalostí). Dojemná ohľaduplnosť, s akou sa zmieňuje o prednostných vlastnostiach autorky filmu, jej odvahe, zanovitosti, nie sú na mieste.

Reakcia na film Koliba Zuzany Piussi uvedený 03.12.2009, STV 2

Musím otvorene a hneď konštatovať, že film Koliba ma sklamal. Nie tým, ako je urobený, ale tým, že o rozhodujúcom momente, prečo a ako došlo ku katastrofálnemu zničeniu filmovej základne na Slovensku, hovorí iba v útržkoch, ktoré sú jednotlivo určite autentické, ale vcelku úplne a podstatne skresľujú skutočnú príčinu tohto smutného faktu. Kultúrny zločin sa nepodarilo osvetliť kompletne, dokonca z vinníkov sa stali tak trochu „záchrancovia dobrej veci“. Pravda je otrasnejšia.

Predajom k bankrotu

Po zmenách na ministerstve sa zmenila stratégia privatizácie. Už sa prestalo hovoriť o tom, že by vznikla štátna akciová spoločnosť, v ktorej by na skúšobné obdobie prevzala rozhodovacie právomoci Slovenská filmová spoločnosť, už išlo o predaj akcií „vopred určenej osobe“.

V zimno-jarnom čase rokov 1994/1995 sa intenzívne v zákulisí rokovalo o tom, komu má pripadnúť veľký majetok za zlomkovú časť jeho hodnoty (nakoniec šlo o cca 8 _ reálnej ceny privatizovaného majetku).

Rodinné striebro

V máji 1992, mesiac pred parlamentnými voľbami, ktorých víťaz bol celkom istý, sa atmosféra dosť zmenila. Československo čoraz výraznejšie ovplyvňovali slovensko-české spory, v spoločnosti strácala oporu Verejnosť proti násiliu (jej nominanti pracovali na ministerstvách, vymenili komunistických funkcionárov v rokoch 1989/1990), každý s napätím očakával, aké zmeny nastanú, keď budú známe výsledky volieb 4. a 5. júna 1992.

Osud Koliby považujem za totálne zlyhanie demokratických metód.
Miloslav Luther (Sme, 7. 3. 2003)

Na konci osemdesiatych rokov minulého storočia sa zdalo, že film ako priemysel sa aj na Slovensku stal skutkom. (Umením sa stal už dávno predtým, v šesťdesiatych rokoch, vďaka Bielikovi, Uhrovi, Solanovi, Hollému, Barabášovi či Grečnerovi.) Štátny kinematografický monopol zastupovali v druhej polovici roka 1989 v Slovenskej socialistickej republike (SSR) dva samostatné právne subjekty – Slovenská filmová tvorba (SFT) a Slovenská požičovňa filmov (SPF). V roku 1989 SFT vyrobila 10 hraných celovečerných filmov pre kiná a vyše 200 krátkometrážnych a televíznych filmov, pracovalo tam 1 147 zamestnancov.

Herečka Zuzana Fialová našla odvahu verejne povedať to, čo všetci vieme. Že so spoločnými peniazmi narába tento štát pochybným spôsobom aj v oblasti audiovizuálnej tvorby. Že tvorcovia a producenti so širšími ramenami a bohato rozvetvenými kontaktmi dokážu zneužiť vo svoj prospech akýkoľvek systém.

A s ním aj Ennio Morricone, Tilda Swinton, Heath Ledger, Takeshi Kitano, Paul Giamatti, Omar Sharif, Ridley Scott, Roman Polanski, Ken Loach, David Lynch, Stephen Frears, ale i Dušan Hanák, Barbora Bobuľová, Martin Šulík, Juraj Jakubisko, Jevgenij Jevtušenko, Jan Svěrák či Jiří Menzel. A mnoho ďalších. Takmer pol stovky portrétových fotografií popredných osobností svetového i slovenského a českého filmu od 12. novembra až do konca mesiaca ponúkala v Pálffyho paláci na Zámockej ulici jedinečná výstava fotografky Lucie Gardin s názvom EMPATHEIA.