„Som presvedčený o tom, že duch literárnej predlohy môže byť zachovaný iba vtedy, ak sa stane východiskom nového, rýdzo filmového stvárnenia, a to vyžaduje istú odvahu,“ povedal pred rokmi český režisér Miloš Forman v knižnom rozhovore s Janom Novákom. „Kým zlý prekladateľ jednoducho len nahrádza slová jedného jazyka slovami jazyka druhého, dobrý prekladateľ rovnako ako dobrý scenárista často neľpie na doslovnom preklade, ale použije vlastný výraz, aby adekvátne vyjadril zmysel a tón originálu.“

Slová slávneho režiséra, opreté o bohaté skúsenosti, sa mi vynárali v pamäti pri sledovaní filmu Uzly a pomaranče, ktorý je autorskou adaptáciou úspešného románu českej spisovateľky Ivy Procházkovej (1953). Kniha vyšla pôvodne v nemčine, následne bola preložená do češtiny a ďalších európskych jazykov a ohodnotená niekoľkými významnými domácimi i medzinárodnými cenami. Film, ktorý nakrútil spisovateľkin životný partner Ivan Pokorný (1952), mal tohto roku svetovú premiéru v Lipsku, českú v Zlíne a teraz sa dostáva do slovenských kín.

Uvedomujem si, že román a film sú dva odlišné umelecké druhy, reprezentujúce dva rozdielne prístupy k zobrazovaniu reality, a v podstate – v súlade s Formanovým názorom – nemá zmysel ich porovnávať, pokiaľ výsledky prinášajú adekvátne hodnoty. V tomto prípade mi však prichodí film v konfrontácii s románovou predlohou ochudobnený, a to nie o niektoré nepodstatné epizódy, čo by bolo pochopiteľné, ale o celkové vyznenie diela, čo je o to prekvapujúcejšie, že scenáristkou je sama

spisovateľka. Iva Procházková si akoby uľahčila úlohu, zo svojho románu povyberala jednotlivé scény, ktoré v oklieštenej podobe nie vždy dávajú zmysel a potrebovali by dodatočné vysvetlenie. Témou románu je totiž dospievanie štrnásťročného Darka, ktoré sa deje cez sériu traumatizujúcich i aktivizujúcich zážitkov, ako je predčasná smrť matky, prepustenie otca z práce, starostlivosť o mentálne postihnutú mladšiu sestru, rozsiahla a nepretržitá opatera koní ako jediného možného zdroja peňazí a nie v poslednom rade sprvu nesmelá prvá láska. Priestor pre matku, ktorá trpezlivo budovala v synovi systém mravných životných zásad, je však zredukovaný na minimum a navyše naplnený nevýraznou interpretáciou slovenskej herečky Evy Sakálovej. Len okrajovo sa spomína jej návrh na robenie uzlov, hoci pôvodne mali, podobne ako ich pálenie po veľkom sklamaní,  priam symbolický charakter. K najvýraznejšiemu posunu došlo v Darkovej interakcii s koňmi, ktoré sa stali náplňou jeho dní a doslova zmyslom života, a preto je jeho reakcia na ich zmiznutie taká búrlivá a postoj k ľuďom, ktorí to zavinili, taký radikálny. Cez kone, ktoré sú pre Darka symbolom slobody a voľnosti, získava pocit naplnenia a zodpovednosti za živé bytosti, slovom – dospieva. Pri filmovom zredukovaní tohto vzťahu na jednu nešťastnú epizódu sa táto podstata chlapcovho charakteru stráca. Netrúfam si predpovedať, do akej miery osloví primárnych adresátov filmu téma prvej lásky a prvých nesmelých erotických dotykov, či dnešní tinedžeri nie sú v tejto oblasti už oveľa ďalej, než predpokladajú tvorcovia, či aj v oblasti citov nie sú oveľa otvorenejší a pragmatickejší. Nazdávam sa, že aj tempo filmového rozprávania, sugerujúce dlhšiu minutáž ako reálnu, vyhovuje skôr staršej generácii než mládeži odchovanej počítačovými hrami a akčnými americkými hitmi.

Hoci film Uzly a pomaranče je žánrovo charakterizovaný ako romantická dráma, tento rodinný príbeh má aj výrazný sociálny podtext. Odohráva sa totiž v odľahlej dedine pod Lužickými horami, v miestach, kde sa stretáva české, nemecké a poľské osadenstvo. Severné Čechy sú so svojimi sociálnymi problémami častou publicistickou témou a napriek predsavzatiu režiséra sa jej tvorcovia nemohli vyhnúť, hoci ju nasilu neakcentovali. Devastovaná poschodová budova so zachovaným názvom JRD Pokrok, likvidácia miestnej fabriky ako jediného zdroja príjmu Darkovho otca, nemeckí majitelia v čokoládovni, predaj vyliečených koní do talianskych bitúnkov, to všetko sú charakteristické znaky doby, ktorá sa vymkla z kĺbov, jedným prináša prosperitu (pozri honosnú vilu nemeckého manažéra), iným živorenie zo dňa na deň. Ktovie, do akej miery obyvatelia vnímajú nádhernú okolitú prírodu, či namiesto estetického zážitku nepredstavuje ako zásobáreň dreva len jeden zo zdrojov obživy.

Napriek uvedeným výhradám k scenáru možno konštatovať, že film je z realizačnej stránky urobený profesionálne. Režisér Ivan Pokorný, absolvent herectva na DAMU, má za sebou nielen emigráciu v Rakúsku a Nemecku, podobne ako jeho manželka Iva Procházková, ale predovšetkým bohaté televízne skúsenosti, t.j. viac ako dvadsať hraných titulov vrátane šiestich seriálov. Uzly a pomaranče sú jeho tretím celovečerným hraným filmom. V roku 2002 nakrútil psychologickú drámu s dobrodružnými prvkami Únos domov, o desať rokov neskôr krimi thriller škandinávskeho typu Záblesky chladnej nedele. Vo svojom súčasnom filme predviedol skúsenosť pri výbere hercov a skvelú prácu s nimi. Obdivuhodný je výkon mentálne postihnutej Hanky Bartoňovej v úlohe Darkovej mladšej sestry Emy, ktorej originálny pohľad na svet je aj zdrojom humoru. Filmovými debutantmi sú i Tomáš Dalecký a Ewa Farna. Sympatický tínedžer vytvoril postavu komplikovaného mladého človeka, ktorého idealizmus a matkou vštepené etické zásady dennodenne narážajú na tvrdú realitu. Svoje pocity ventiluje v širokej škále prejavov – od láskavej, chvíľami netrpezlivej starostlivosti o sestru cez večné bitky so znepriateleným spolužiakom až po prvé záblesky nežného citu, ktorým sprvu ani nechce uveriť, a predvedie sa aj jazdou na koni. Úspešná speváčka Ewa Farna vierohodne stvárnila postavu poštárky, ktorá sa stará o osirelú rodinu, pričom čelí zjavnému Darkovmu nepriateľstvu, ktorý sa obáva, že Marta zaplní v ich živote prázdnotu po mŕtvej matke. V ich tieni zostáva mladá nemecká herečka Emilie Neumeister ako Darkova prvá láska Hanna, ktorá ukazuje iba jednu stránku svojho charakteru, a svojím spôsobom aj Darkov otec v podaní mužného introverta Stanislava Majera. Kamera Jurgena Rehberga sníma majestátnu prírodu prevažne v jesenných farbách a ľahkom opare, no nekonfrontuje ju zbytočne s bezútešnou dedinou, strihu Michala Hýka a Andreasa Baltschuna by pristal svižnejší temporytmus.

Film Uzly a pomaranče je koprodukciou troch krajín – Česka, Nemecka a Slovenska. Z našej strany sa na jeho vzniku podieľal Trigon a verejnoprávna televízia, čo sa odzrkadlilo v hereckom vklade  (spomínaná Eva Sakálová a v epizóde učiteľa-futbalového trénera Ľuboš Kostelný) i v angažovaní kostýmového výtvarníka Jána Kocmana. Vzhľadom na účasť RTVS možno predpokladať, že film uvidíme na našich obrazovkách, kde bude určite patriť medzi vítané programové tituly. Jeho úspech v kinách, najmä v cieľovej skupine –násťročných, si netrúfam predpovedať...

Uzly a pomaranče (Uzly a pomeranče), Česko, Nemecko, Slovensko, 2019
Dĺžka: 92 minút
Réžia: Ivan Pokorný
Námet a scenár: Iva Procházková – podľa rovnomenného románu
Kamera: Jurgen Rehberg
Strih: Michal Hýka, Andreas Baltschun
Hudba: Jiří Hájek
Distribúcia: Continental film
Hrajú: Tomáš Dalecký, Hana Bartoňová, Emilie Neumeister, Stanislav Majer, Ewa Farna, Steffen Groth, Leoš Noha, Anton Petzold, Jakub Čech, Michal Sikora, Ľuboš Kostelný, Elizaveta Maximová a ďalší
Premiéra v SR: 13. júna 2019
Foto: Continental film