Talianska scenáristka a režisérka Alice Rohrwacher (1982) sa pôvodne venovala filmovému dokumentu a až v roku 2011 nakrútila svoj režisérsky hraný debut. Šťastný Lazzaro je jej štvrtý celovečerný hraný film a na vlaňajšom MFF v Cannes zaň získala ocenenie za Najlepší scenár.

Protagonistom príbehu je Lazzaro (herecký debut študenta Adriana Tardiola), dobromyselný, neuveriteľne naivny a úprimný mladík, až ho mnohí považujú za hlúpeho. Žije v odľahlej časti Talianska, v nevzdelanej komunite vidiečanov, ktorá je už desiatky rokov izolovaná od sveta a živorí v biednych podmienkach. Jediná vymoženosť je svietiaca žiarovka a mláťačka. Dospelí nevedia čítať a písať, deti nechodia do školy. Všetci krvopotne drú na tabakovom poli, bez nároku na odmenu. Ich pani, markíza Alfonzína De Luna, totiž tvrdí, že si musia odrobiť dlhy, ktoré vraj u nej majú. Zneužíva svojich „poddaných“ stredovekým spôsobom, tvári sa, že ona je paňou nad ich životom a smrťou a nič sa nesmie stať bez jej dovolenia. Považuje ich viac za zvieratá ako ľudí. V tomto jej  pomáha i prefíkaný správca.

Sirota Lazzaro je ochotný každému pomôcť. Vo svojej čistote verí každému a všetko. Mimochodom, jedna z mála humorných scén je, keď pomáha zlodejom pri krádeži, lebo ich považuje za sťahovákov. Náhodou  sa zblíži s markíziným synom, svojím rovesníkom, Tancredim (prvá herecká príležitosť pre speváka gruzínskeho pôvodu Luca Chikovaniho), ktorý finguje svoj vlastný únos, aby získal od matky peniaze. Zrazu sa v Bohom  zabudnutej lokalite objaví  policajná helikoptéra. Zatknú markízu, ktorá nielen zotročovala ľudí, ale bola zapletená do veľkého podvodu na trhu s tabakom. Obyvateľov „jej panstva“ presťahujú do mesta. Okrem Lazzara, ktorý  sa medzitým stratil a v horúčke  spadol  zo skalného útesu. Zdá sa, že je mŕtvy.

Tu sa film láme. Lazzaro, podobne ako jeho biblický menovec, sa zázračne preberie. Vyberie sa peši do mesta, aby našiel Tancrediho a dedinčanov. Divák si uvedomuje, že prešli nie dni, ale asi roky, keď vidí  ako sa síce Lazzara čas nedotkol, ale tí, ktorých kedysi poznal, zostarli. V meste stretne priateľku z detstva Antoniu (režisérkina staršia sestra, uznávaná talianska herečka Alba Rohrwacher) a jej rodinu, spoznáva nový svet, ale aj trpkú príchuť konfrontácie s dnešnou  realitou.

Autorka  sa nebojí mystických a nelogických prvkov. V prvej – vidieckej, ale ani v druhej – mestskej časti príbehu nevysvetľuje, čo sa deje a prečo. Jednoducho ukazuje  okamihy zo života svojich hrdinov a necháva na diváka, aby si domýšľal. Z jednotlivých postáv vlastne psychologicky najviac prekreslila Lazzara a manipulátora Tancrediho. Mesto malo byť akýsi splnený sen, miesto, kde sa žije lepšie. Lenže Lazzarovi krajania tu živoria na predmestí, hoci na trochu inej úrovni, v iných kulisách. Nehľadajú si už príležitostnú prácu, o ktorú je stále väčšia núdza, ale snažia  sa prežiť podvodmi a krádežami. Ich deti sú už dospelé, vedia čítať, sú prefíkanejšie, ale rovnako zaostalé. Paradoxom je, že ichniekdajší sen o úteku do mesta, kde je vraj lepšie, sa mení na sen vrátiť sa do prírody. Len Lazzaro zostáva, bez ohľadu na prostredie a udalosti, sám sebou.

Autorka scenára a režisérka v jednej osobe Alice Rohrwacher využíva vo filme opakovane vlčí motív. Napríklad povesť o svätcovi a vlkovi, hra na zavýjanie, hliadky proti vlkom na vidieku, vlci ako symbol. V jednej sekvencii necháva skutočného vlka kľučkovať medzi autami alebo vojsť do modernej banky. Známy výrok “človek človeku vlkom“ síce nikde nezaznie, ale vidíme jeho dôsledky v závere filmu. Lazzaro sa svojím spôsobom stáva mučeníkom, lebo ľudia sa pod vplyvom strachu a frustrácie menia na zvieratá, bez ohľadu na tzv. civilizačnú úroveň a morálku.

Film Šťastný Lazzaro je klasicky nakrútený, s fantazijnými a mystickými prvkami a viac naznačuje ako definuje.  Odohráva sa v súčasnosti, ale je nadčasový. Upúta už naivisticky poňatou kresbou Lazzara na filmovom plagáte. Ale i metaforickosťou deja. Svoju úlohu tu zohráva aj rôznorodá hudba, ktorá sprevádza hrdinov na každom kroku a dokresľuje situácie.

Kritika hovorí o Šťastnom Lazzarovi ako o pôsobivom  magickom filme, ktorý si vychutnajú viac kluboví diváci než široké publikum. Divák si však po odchode z kinosály uvedomí, že je to vlastne príliš smutná, až beznádejne vyznievajúca metafora o hľadaní  šťastia a o ľudských vzťahoch.

Šťastný Lazzaro (Lazzaro felice), Taliansko, Švajčiarsko, Francúzsko, SRN, 2018
Dĺžka: 125 minút
Réžia a scenár: Alice Rohrwacher
Kamera: Hélene Louvart
Strih: Nelly Quettier
Hrajú: Adriano Tardiolo, Agnese Graziani, Alba Rohrwacher, Luca Chikovani, Tommaso Ragno, Sergi López, Natalino Balasso, Carlo Tarmati, Pasqualiona Scuncia, Nicoletta Braschi a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 6. júna 2019
Foto: ASFK