Pixelácia. Hraný film. Pseudodokumentárny film o filme. Umierajúce živé a personifikované neživé. Divadelná štylizácia s využitím Stanislavského metódy práce s hercom. Chaos. Synkretizmus. Komplikovanosť. Čapkovci, Kafkay Bosch, Carrolly Freud, da Vinci. Adaptácia, surrealizmus, filozofia, skica. Divadlo? Fikcia? Dokument? Politická satira? Všetko. Ide o snímku Hmyz Jana Švankmajera, ktorá mal premiéru na otvorení MFFK Febiofest.

Už v expozičnej časti diváci zistia, že sa neprišli pozerať na konvenčne rozprávaný príbeh na plátne. Čo z predchádzajúcej skúsenosti s týmto režisérom logicky vyplýva. V tejto spleti štyroch separátnych prostredí sa spájajú rôzne žánre i spôsoby ich zobrazenia. Tematické a motivické spektrum má široký, rozmanitý záber. V počiatočnom zmätku divák tápa a orientuje sa len ťažko. No napokon sa všetko vykryštalizuje. Jednotlivé fragmenty začínajú nadobúdať spoločný charakter a spájajú sa do jedného komplexného celku.

Film o filme. Chrobák uteká po úvodných titulkoch. Nasleduje predhovor samotného režiséra. Sebareflexivita snímky je očividná. Evidentne. Švankmajerov komentár, miestami poetický, odhaľuje zákulisie zrodu jeho filmového diela. Prečo by film paralelne nemohol popisovať proces, akým vznikal? Členovia filmového štábu i jednotlivé „kúzelnícke triky“ sú odhalené. Nič nie je skryté. Aj to, čo doteraz vznikalo výlučne mimo obraz a nie inak, zrazu divák sleduje súčasne s premietaním samotného filmu. Navrstvená nie je iba štruktúra. Aj filmové úlohy sa niekoľkokrát duplikujú. Herci sa stávajú respondentmi vo filme o filme, hercami samotného filmu, v ktorom každý z nich zosobňuje nejakú divadelnú postavu. Navyše, v podobe hmyzu. Pán Svrček. Pani Svrčková. Parazit. Chrobák. Larva.

Divadlo vs. film. Postavy skúšajú divadelnú hru v pivničnom zákulisí i na samotných doskách neveľkého pódia. Niektoré sa až priveľmi zžívajú so svojou postavou. Režisérova urputná snaha odohrať dokonalé divadelné predstavenie je zo strany hercov neustále degradovaná. Sabotérov je v radoch škrupinkovitého hmyzu hneď niekoľko. Jednotlivé herecké skúšky, nervozita režiséra, ľahkomyseľnosť hercov sú repetitívne a bez akéhokoľvek náznaku variácie. Herecké výkony sú zámerne ubíjajúce, v polovici filmu priam iritujúce. Túto cyklickosť sem – tam ozvláštni jemná satira, situačný gag a irónia. Nebyť týchto oživujúcich prvkov, divák by asi odchádzal psychicky viac zničený ako pobavený či esteticky obohatený.

Hmyz a človek. O tomto českom režisérovi je známe, že svoju zberateľskú vášeň častokrát pretaví do svojej filmovej tvorby. Súdiac podľa názvu by sa dal očakávať akýsi experiment s rôznym „found footage“ predmetmi v obrazovom materiáli a v rytmickom spojení s klasickou hudbou. O to viac prekvapuje niekoľko konvenčných rozprávačských postupov. Charakteristické Švankmajerové surreálno, našťastie, preniklo aj do jeho posledného celovečerného filmu. Najintenzívnejšie sa prejavuje v spojení človeka s hmyzom. Preoblečený hmyz sa chová ako ľudia a ľudia ako hmyz. Postavy sa čoraz viac stotožňujú s typom hmyzu, ktorý majú na divadelných doskách zosobniť. Až je napokon ťažké rozoznať, čo je skutočné a čo iba predstava.

Okno do sveta predstáv. Po celý čas sa v tomto dokumentárno – hranom filme nachádzame v ateliéri či akomsi štúdiu. Svet za stenami divadla je pre nás cudzí. To, čo sa deje za pomyselným oknom je iba vidina dobrého. V skutočnosti ide akoby o uviaznutie v časovej slučke, v schéme bez konca, v nekonečne rozvíjajúcom sa filmovom páse. Svet za oknom je taktiež dvojaký. Realita preniká dnu a sen uniká do reality. Ide naozaj o realitu? Alebo je to skôr absurdná nočná mora? Všetky imaginárne výjavy sú dielom priznanej animovanej techniky. Tak prečo ten nepríjemný pocit? Negatívne asi pôsobí celková estetika škaredosti. Preexponovaný zvuk, mŕtve telá odpudivého hmyzu, znervózňujúci herecký prejav a neustály boj a splývanie človeka s prírodou.

Nie je toho predsa len priveľa? Nejde o priveľmi zložitú štruktúru bez ošúchaného hesla „v jednoduchosti je krása“? Zo snímky tak sála pocit, akoby autor už nemal silu. Nemal silu režírovať. Nemal silu organizovať. Nemal silu spájať. Film málo pracuje s tým klasickým „švankmajerovským“ filmovým umením. Pixelácia v niektorých scénach pôsobí násilne. Najmä na javisku. Akoby jediným dôvodom tejto scény bol fakt, že je táto technika neodmysliteľnou súčasťou Švankmajerovho režijného rukopisu. Metráž snímky neuniesla neustále opakovania bez zmeny kontextu. Tak sa len divák, samozrejme, nie každý, vrtel na stoličke, sem – tam zasmial a očakával záverečné vysvetlenia…

Hmyz, ČR, SR, 2018
Dĺžka:  89 minút
Réžia: Jan Švankmajer
Scenár: Jan Švankmajer (na základe divadelnej hry bratov Čapkovcov)
Kamera: Jan Růžička, Adam Oľha
Strih: Jan Daňhel.
Hrajú: Kamila Magálová, Jan Budař, Jaromír Dulava, Jiří Lábus, Norbert Luchý, Ivana Uhlířová, Pavel Nový a ďalší
Distribúcia: PubRes
Premiéra v SR: 15. marca 2018
Foto: PubRes