Filmová distribúcia na Slovensku je, aká je – v komerčnej sfére zameraná takmer výlučne na hollywoodsku produkciu. A dve-tri distribučné spoločnosti, ktoré pracujú s nekomerčnými titulmi, nemôžu obsiahnuť všetko. O to väčší význam majú festivaly a prehliadky, ktoré sa snažia pokryť túto medzeru – vrátane prehliadok národných kinematografií usporadúvaných spravidla veľvyslanectvami alebo kultúrnymi inštitútmi. K takým patril aj festival izraelského filmu KolNoa, ktorý v dňoch 18. až 20. februára.

Zorganizovalo v Bratislave po niekoľkoročnej prestávke Veľvyslanectvo Izraela na Slovensku v spolupráci s Kinom Lumière. Pravda, označenie „festival“ bolo trochu nadnesené: ak sa premietne 5 filmov na 6 predstaveniach počas 3 dní, zvyčajne sa takéto podujatie označuje ako „prehliadka“ alebo „dni“. Ale odhliadnuc od toho išlo o špičkové kultúrne podujatie, v ktorého programe nebol ani jeden slabší titul.

Tradície verzus moderný život

Leitmotívom viacerých z nich bola zrážka tradícií súvisiacich s rodinným životom s modernejším, neortodoxným pohľadom na manželstvo, vzťahy medzi mužom a ženou či medzi rodičmi a deťmi. To platí aj o filme Jablká z púšte (r. Arik Lubetzky, Matti Harrari), odohrávajúcom sa v súčasnom Jeruzaleme a v ortodoxnej židovskej rodine, nakrútený podľa rovnomennej divadelnej hry, ktorá získala v roku 2006 v Izraeli ocenenie ako najlepšia hra roka. Jeho protagonistku, devätnásťročnú Rivku, drží otec nakrátko, ale ona inklinuje k sekulárnemu spôsobu života. Jej permanentný konflikt s otcom vyvrcholí, keď sa otec rozhodne, že ju vydá za postaršieho vdovca s tromi deťmi. Vtedy pohár Rivkinej trpezlivosti pretečie a ona ujde z domu a nájde útočisko vo vzdialenom kibuci, kde ľudia žijú úplne inak... Kontrast medzi temným interiérom bytu Rivkinej rodiny a slnečnými exteriérmi a interiérmi, v ktorých sa ocitne po úteku z domu, je zrejmý, ale samotný príbeh nie je čierno-biely: Rivkina teta aj mama, ktoré ju v kibuci navštívia, sú spočiatku predsa len zaskočené Rivkiným novým spôsobom života, i keď v princípe sú na jej strane. Rivka zasa aj v novej životnej situácii trvá na tom, že musí mať kóšer stravu; na chvíľu sa zdá, že by mohla podľahnúť fyzickej túžbe – v skutočnosti nájde v novom živote prosté ľudské šťastie a jej odhodlanie napokon zlomí aj jej otca, ktorý si v záverečnom zmierlivom obraze prisadne k ostatným členom rodiny vrátane Rivkinho priateľa.

Priam symbolický je aj konflikt v dráme Viviane sa chce rozviesť, ktorá je okrem iného pozoruhodná tým, že predstaviteľka titulnej úlohy Ronit Elkabetz je aj spoluscenáristkou a spolurežisérkou filmu (spolu so svojím mladším bratom Shlomim Elkabetzom). Protagonistka Viviane sa naozaj chce rozviesť, pretože svojho muža už nemiluje – lenže v Izraeli civilný rozvod (podobne ako civilný sobáš) neexistuje, môže o ňom rozhodnúť len rabínsky súd. A ten je evidentne na strane muža, ktorý sa rozviesť nechce, lebo svoju ženu vraj stále miluje. Viviane si však myslí, že odporuje najmä preto, aby jej ublížil, aby ju potrestal, aby jej robil napriek. Začína sa absurdné divadlo, pre európskeho diváka iritujúce, až nepochopiteľné: súd totiž nerozhoduje o ukončení manželstva, môže to urobiť len s manželovým súhlasom (!) – a ten odoláva, nedostavuje sa na pojednávania, robí obštrukcie, uskočí v poslednej chvíli. Súdne ťahanice trvajú celých päť rokov! Dej filmu sa odohráva prakticky len v malej súdnej sieni a v čakárni pred ňou (titulky informujú o časových posunoch), a predsa dokáže takmer dve hodiny udržať pozornosť diváka najmä vďaka strhujúcemu výkonu hlavnej predstaviteľky. Otázkou však zostáva, či Vivianino víťazstvo nie je víťazstvom Pyrrhovým...

Chlapček proti autorite

Oba spomenuté filmy svedčia o silne patriarchálnom usporiadaní izraelskej rodiny – a inak to nie je ani v snímke Baba Joon (r. Yuval Delshad), ktorý získal päť cien Izraelskej filmovej akadémie za minulý rok. Tá sa odohráva na vidieku a rodina, ktorá je v centre pozornosti, má iránsky pôvod. Zaťatosť otca rodiny je však rovnaká ako v predošlých filmoch a tak ako v Jablkách z púšte sa týka vzťahu otca a potomka, ktorým je v tomto prípade jeho jediný syn Moti. Otec Izák vedie morčaciu farmu, ktorú prevzal po svojom otcovi; ani pre neho to nebola práca snov, ale prispôsobil sa a venuje sa jednotvárnej namáhavej práci, ktorá rodinu živí. Automaticky predpokladá, že Moti po ňom farmu preberie, a hoci je Moti sotva na prahu puberty, začne ho zasväcovať do práce na farme. Moti má však svoju hlavu a vehementne sa bráni, lebo ho viac zaujímajú stroje a technika a na zaobchádzanie s hydinou jednoducho nemá žalúdok. Situáciu sa snaží zachraňovať matka, ktorá má pre syna viac pochopenia, ale je to len kvapka v mori otcovej autority, navyše podporovanej starým otcom, zakladateľom farmy. Situáciu ešte skomplikuje návšteva Izákovho brata Daria, ktorý už roky žije a podniká v Amerike, čo podstatne ovplyvňuje jeho pohľad na svet. Darius sa stane chlapcovým spojencom, čo však zároveň prinesie napätie medzi bratmi... Film je pozoruhodný aj svojou vizuálnou stránkou – kameraman Ofer Inov ponúka úchvatné pohľady na vidiecku krajinu a dokáže zaujímavo pracovať aj so zdanlivo nepríťažlivým prostredím hydinovej farmy. Podobne ako vo filme Jablká z púšte dôjde aj tu nakoniec k zmiereniu – otázkou zostáva, nakoľko sú tieto happy endy presvedčivé a či vo svojej podstate zodpovedajú realite.

Nielen drámou je divák živý

Ťaživé témy troch drám odľahčili v programe dve komédie, aj keď, pravda, dosť temné, až čierne. Snímka Klub vyvolených (r. Amir Wolf) sa začína takmer ako epizóda zo seriálu NCIS Miami – polícia vyloví z vody telo 80-ročného muža s tromi bodnými ranami na hrudi a s číslom z koncentračného tábora vytetovaným na predlaktí. Čoskoro sa však ukáže, že číslo je falšované: jeho skutočný nositeľ zomrel už dávno. Kým detektív Amnon musí prácne pátrať, aby zamotaný prípad vyriešil, divák ho v paralelnom deji dostáva ako na tácke: mŕtvy muž bol podvodník, ktorý sa ako údajný priateľ zosnulých obetí holokaustu vtieral do pozornosti vdov a užíval si materiálne výhody (od chutného pohostenia až po finančné pôžičky, ktoré nikdy nemienil splatiť) i nadväzovanie vzťahov s vdovami – až kým nepadla kosa na kameň. Film je zaujímavý práve žánrovým spojením detektívky a čiernej komédie s tragickou témou holokaustu v podtexte i šalamúnskym záverom, v ktorom zločin síce zostáva nepotrestaný, ale napriek tomu máme pocit, že je všetko v poriadku...

Aktuálna a stále kontroverzne vnímaná téma eutanázie bola vo filme spracovaná už viackrát (španielske Volanie mora, kanadská Invázia barbarov, talianska Miele); scenáristi a režiséri Sharon Maymon a Tal Granit ju poňali v štýle čiernej komédie. Dej filmu Rozlúčkový večierok situovali do dôchodcovského penziónu, kde sa rozhodne zomrieť nevyliečiteľne chorý, na lôžko pripútaný Max. Jeho želanie mu po rôznych peripetiách splní jeho dávny priateľ Ezechiel spolu s manželkou, s Maxovou ženou Janou a s dvojicou starých mužov (ktorí, mimochodom, tvoria milenecký pár). Všetko prebehne hladko a bez komplikácií, no tie sa dostavia čoskoro: na cintoríne osloví dôchodcov ďalší starec, ktorý by chcel ukončiť život svojej trpiacej manželky. Keď odmietnu, pripomenie im, že sú ľahko vydierateľní. Východisková situácia roztáča kolotoč bizarných čiernohumorných situácií, starci sa do svojej „činnosti“ zamotávajú čoraz viac... To by, pochopiteľne, bolo na dobrý film málo – ten sa v konečnom výsledku stáva smutno-smiešnou úvahou o starnutí, zmysle života a o „carpe diem“.

Zdanlivo „záhadný“ názov festivalu KolNoa organizátori „odtajnili“ v programovom letáku i na slávnostnom otvorení podujatia. Toto slovo znamená po hebrejsky „film“ a doslova je to „zvukpohyb“. Nuž, izraelské zvukpohyby patrili k tomu najlepšiemu, čo sa dá/dalo na plátnach našich kín vidieť. Škoda, že v tomto prípade len jednorazovo.