Týždeň slovenského filmu (9.4.-15.4.) predchádzalo slávnostné odovzdanie národných cien Slnko v sieti už minulý týždeň (6.4.), ktoré je zároveň súčasťou tohto podujatia. Týždeň slávnostne otvorili predpremiérou nového slovenského filmu Dubček v réžii Laca Halamu v bratislavskom Kine Lumière. 

Prezident Slovenskej filmovej a televíznej akadémie Martin Šulík okrem iného vo svojom úvodnom príhovore povedal: „Čaká nás sedem dní, v ktorých môžeme bilancovať a premýšľať o tom, kam sa uberá naša kinematografia. Chceme aj v tomto roku vytvoriť priestor na hlbšiu kritickú reflexiu a na zamyslenie sa nad tým, v čom by sme mohli zlepšiť podporu pôvodnej tvorby. Práve k tomu smerujú sprievodné podujatia tejto prehliadky.“  No je nad čím sa zamýšľať – slovenský film mal vlani veľmi bohatú žatvu, ktorá sa odzrkadlila tak na kvalite, ako aj na kvantite. Mnohé filmy ocenili doma i v zahraničí. Štvrtý ročník prehliadky teda má čo prezentovať a nad čím sa zamýšľať. Diváci si počas 7 dní môžu pozrieť snímky, ktoré ešte nevideli alebo si obľúbený film ešte raz pozrieť. Celkový pohľad na tvorbu uplynulého roka vyzdvihne klady i nedostatky. Netreba sa báť ich pomenovať, veď len na chybách sa učíme. Našťastie, je ich z roka na rok menej. Nechcem predbiehať udalosti, veď prehliadka sa len začína, o tom sa môžeme vyjadriť neskôr. Najzaujímavejšia by však  bola konfrontácia divákov a kritiky, konkrétne spoločný seminár. No, aby sa to dalo realizovať, na to si zrejme ešte chvíľu budeme musieť počkať.

Tentoraz savšak chcem vyjadriť len k udalostiam, ktoré ma zatiaľ najviac zaujali a zaslúžia si pozornosť. Prvou je seminár o Pavlovi Brankovi (1921) a následné odovzdanie Ceny Petra Mihálika bardovi slovenskej filmovej žurnalistiky. Neviem si predstaviť lepšieho kandidáta a dlho ním ani nebude. Branko je jedinečná, originálna a neopakovateľná osobnosť – svojou tvorbou i životom. Samozrejmosťou bolo standing ovation počas odovzdania tejto zaslúženej trofeje. Laureát skromne poznamenal, že jeho priateľ Peter Mihálik bol kométa, ktorá preletela, čo on nie je. Dodala by som, že Peter Mihálik skutočne tou kométou bol, ale, žiaľ, priskoro preletel a odletel, zatiaľ Pavel Branko na tom hviezdnom nebi ešte svieti pri plnom mentálnom zdraví a želám mu, aby ešte dlho tam zotrval. Hovorí sa, že ľudia sú nahraditeľní, niektorí nie a takými sú obaja menovaní.

Druhou udalosťou bola predpremiéra  historickej drámy Dubček Laca Halamu, v ktorom si hlavnú úlohu zahral Adrian Jastraban. K filmu len niekoľko poznámok, lebo si myslím, že môj pohľad by bol až príliš emotívny, preto som úmyselne recenziu o filme, ktorý bude mať oficiálnu  premiéru 19. apríla, prenechala mladšej generácii, ktorá toto obdobie nezažila. Sama som zvedavá, ako na ňu zapôsobí. Prvé čo mi však počas premietania napadlo, že som šťastná, že tie časy už máme za sebou. Slová ako „ ústredný výbor strany, súdruhovia, politbyro“  mi zneli úplne cudzo, ako niečo dávno zabudnuté, pochované. Zároveň som sa stále pýtala samú seba, kto môže za touto dobou ešte plakať. Isteže život nie je jednoduchý ani nebude, ale za absurdnosťou tej doby predsa človek so zdravým rozumom túžiť nemôže. Zároveň si myslím, že nostalgicky na ňu spomínajú ľudia, ktorí nepochopili, že už nikto za nich nerozhoduje, že za každý svoj krok, rozhodnutie, sú zodpovední sami. A tí skôr narodení sa to možno už nedokážu naučiť.

No vrátim sa k filmu. Myslím si, že Adrian Jastraban charizmatického štátnika, ktorý v celom národe vzbudil nádej v lepší život, dostatočne vystihol. Pochopil, že to bolo veľmi slušný človek, príliš otvorený na to, aby dokázal nezmyselným tlakom čeliť. Alexander Dubček bol charakterný človek aj v roku 1968, aj po roku 1989. Zle mu padlo, že ho po nežnej revolúcii trochu obchádzali, zrejme nepochopil, že ani tie časy, ani divoké deväťdesiate roky nie sú pre ľudí jeho razenia. Slušnosť sa nenosila ani vtedy, ani v búrlivých porevolučných časoch mečiarizmu. Dodnes nás strašia... Tvorcovia síce tvrdia, že je to fikcia, lenže tá fikcia vychádza z faktov, fikciou sú len dotvorené pocity aktérov tohto smutného a krízového obdobia. Musím však dodať, že je to snímka, na ktorú sme už dlho čakali, lebo mapovať osobnosti našich novodobých dejín je mimoriadne nutné, aby si nasledujúce pokolenia  nemysleli, že pred nimi tu nič nebolo. Omyl – všetko čo sa aj dnes deje má svoje historické korene.

Treťou udalosťou bolo dôstojné odovzdávanie cien Slnko v sieti. Pôvodne som sa k tejto téme nechcela vyjadriť, dosť sa o tom popísalo v dennej tlači. No, keď som zaznamenala vyjadrenia ako „idiotskí politici a banda novinárov“ zdesila som sa. Toto sa hovorí pri takej tragickej udalosti akou je úmrtie človeka. To hádam nie. Spomínam to preto, aby som pripomenula, ako sa k vražde dvoch mladých nevinných ľudí vyjadrovali laureáti Slnka v sieti. Pokorne, s úctou a bez nadávok. Mnohí si hrdo nechali odznaky All for Jan. Napríklad Marek Kráľovský, ktorý si odniesol cenu za najlepší strih vo filme Čiara, povedal: „ Myslím si, že my všetci sa snažíme o to, aby hrdinovia zomierali len na filmovom plátne“.  Robert Kirchhoff (najlepší dokument Diera v hlave) svoje slová  adresoval pamiatke zavraždených novinárov Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Katarína Bieliková Štrbová (najlepšie  kostýmy vo filme Křížáček), odišla pred 20 rokmi do Čiech pred mečiarizmom, pokojne, bez hysterických výlevov, vyzvala na kultúrny reparát. Denisa Buranová (najlepšia kamera za Piatu loď) povedala: „Sme na jednej lodi. Nedopusťme, aby slušnosť potopili.“  A nakoniec režisér víťazného filmu Peter Bebjak sa vyjadril nasledovne "Tieto odznaky nie sú o politike, ale o hrdinstve ľudí. Mali by byť všade, aby sme si zapamätali, že ľudia, ktorí hľadajú pravdu, v tejto spoločnosti položia aj svoj život..." Podobe sa vyjadrovali všetci. Pochopili, že i keď sa to zdá nemožné, so slušnosťou sa ďalej zájde. Tiché protesty, tiché slová si ľudia zapamätajú oveľa viac ako vykrikovanie, vulgárne výrazy a zbytočné urážania. Áno - máme toho dosť! A mne po skončení večera ostal dobrý pocit, že sa v tejto krajine zažal plamienok slušnosti, ktorý sa dúfam ešte rozhorí a nezhasne. Ak sa tam stane je oprávnená nádej, že za krátky čas budeme plnohodnotným členom kultúrnej Európy. A o to nám všetkým ide.

Foto: Daniel Dluhý