Historické súradnice
Veľkú časť pozornosti publika upútal tohto roku film Bastard s Madsom Mikkelsenom, hereckou hviezdou, ktorá prekonáva i európske hranice. Odohráva sa v polovici 18. storočia, za vlády kráľa Frederika V., považovaného za relatívne slabého panovníka. Jeho váhavosť mala za následok rastúci vplyv kolégií a rady poradcov. K takto inscenovanej inštitúcii sa dostaví istý Ludwig Kahlen, bývalý vojak a zveruje skeptickým kráľovským úradníkom svoju ideu. Chce zúrodniť pusté vresoviská na západe Dánska. Potrebuje povolenie a ako odmenu, ak sa to podarí, žiada šľachtický titul. Film, ktorý veľmi jasne formuloval rámec a smerovanie významu rozprávania, sa nakoniec stráca v snahe akosi prilepiť k záveru decentný happy end, optimistickú oslavu ľudského sebavedomia a schopnosti vytrhnúť sa z dobového hierarchického diktátu. Zvolili k tomu romantický obraz cválajúceho koňa, na ktorom Kahlen so svojou láskou unikajú do (asi) krajšej budúcnosti. Takáto pointa nevzbudila nadšenie a ubrala šance na úspech dobre disponovanému filmu. Nedopracoval sa nakoniec ani do oscarových nominácií a obišli ho aj Zlaté glóbusy. Podrobnejšie sa o nerovnom zápase jednotlivca voči mocenskej mašinérii dočítate v recenzii na našom webe.

Dáni si svoju históriu, prerozprávanú a popularizovanú filmom pozorne pestujú a rozvíjajú, čo platí i pre všetky škandinávske krajiny. Pripomeňme si, že názov Scandinavia je historikmi pripísaný rímskemu historikovi Plíniovi a pravdepodobne pochádza z germánskeho výrazu, označujúceho „nebezpečné miesto uprostred mora“. Krajiny severu sa do západného civilizačného okruhu začleňujú relatívne neskoro a deje sa tak v dvoch historických obdobiach, medzi 9. a 11. storočím a potom v 17. storočí, kedy sa vymaňujú z tradičného provincionalizmu a výraznejšie sa presadzujú v dejinách Západu, ako nás poučujú Dějiny Skandinávie profesora Iva T. Budila.

Rozsiahlu kapitolu v tomto ohľade tvoria filmy a seriály o Vikingoch, pokrývajúcich obdobie od 8. do 11. storočia a chopili sa ich zahraničné produkcie, Írsko a Kanada v seriáli Vikingovia, Veľká Británia v Poslednom kráľovstve, alebo USA vo filme Vikingovia -Valhalla (2022). Domáce produkcie sa venovali viac obdobiu stredoveku, videli sme film Posledný kráľ (2016) z obdobia nórskej občianskej vojny v 12. storočí. Vzbĺkla v dôsledku nekodifikovaných následnických pravidiel a zápasov o kráľovský trón. Po smrti kráľa Hakona III. prebieha boj o záchranu jeho malého syna, kterého sa snažia zbaviť ďalší záujemci o korunu. Nastúpi na trón ako Haakon IV. Rámec dánskeho filmu Margret – kráľovná severu (2021) tvorí 15. storočie, obdobie vzniku Kalmarskej únie, spájajúcej kráľovstvá dánske, švédske a nórske. Posunúť sa v tomto portfóliu môžme do prelomu 16. a 17. storočia švédskou Kráľovnou Kristínou (2015), za panovania ktorej boli počas tridsaťročnej vojny vyrabované zbierky Rudolfa II. a v Uppsale skončila Diablova biblia, najväčšia rukou písaná kniha na svete z 13. storočia. Prehliadka Scandi bola v tejto exkurzii do severskej histórie dôležitým partnerom a dávala počas prvej dekády svojej existencie dôležité a inšpirujúce impulzy všetkým záujemcom o túto časť európskej histórie, ktorá sa veľmi v našich učebniciach histórie nespomína.

Prírodnou optikou

Nakrúcať filmy o prírode tak, aby sa nezmenili len na leporelo pekných obrázkov s turistickými výhľadmi a reklamným potenciálom, nie je nič jednoduché. I preto je nórsky film Pieseň zeme (2024) režisérky Marthy Olin výnimočný. Úchvatnú prírodu konceptualizuje vo väzbe na jeho antropologickú, ľudskú paralelu. Marthini rodičia sú už starí, ale celý život prežili medzi horami a lesmi. Otec spomína na smrek, ktorý do stráne zasadil jeho Marthin dedko. Jorgen ho každé Vianoce chodí ozdobiť svetielkami a vedľa vysádza ďalší. Stromy sa sadia na pamiatku, symbol prežitia a kontinuity. Patria do tvz hyletického, lesného kultúrneho okruhu, v rámci ktorého môžeme interpretovať, alebo prekladať prírodné významy do našej kultúrnej perspektívy.

Antropológ Claude Lévi- Strauss kedysi povedal, že prírode rozumieme aj bez účasti kultúry, ale kultúra potrebuje na vysvetlenie, alebo interpretáciu, vždy odkazy ku prírode. Zdá sa, že dichotómia „príroda-kultúra“ stráca čoraz viac na význame a učíme sa aj prostredníctvom filmu chápať podmienenosť a závislosť ľudskej existencie na prírodných podmienkach. Život, uzavretý do priestoru vysokých fjordov a prudkých svahov nesie riziko zosunov pôdy. Svedectvo týchto kríz mapuje i film. Jeho meditatívny rytmus pokrýva celé spektrum rozmerov vzájomných prienikov a je vo svojom zásahu jedinečný. Prírodu tematizuje škandinávsky film na rôznych úrovniach, okrem flóry do nich vstupuje i fauna a svet živých bytostí. Zvieracie paralely využíva škandinávsky diskurz často v žánrových polohách hororov, pripomeňme si napríklad filmy ako Keď zvieratá snívajú (2014), alebo Hranicu (2018). V katastrofickom obore je to Vlna (2015). Takto nasmerované príbehy sa na rozdiel od ťažko uchopiteľných metafyzických významov neživej prírody, rozprávajú asi ľahšie.

Komúny a iné rodiny

Spoločný život v komúnach, bol v 70. rokoch obľúbenou formou demonštrácie sociálnej jednoty severských spoločností, založených na ideáloch rovnosti, bez výrazných triednych rozdielov. Ako sa zlučujú predstavy o jednote a zároveň slobode jednotlivca, to testujú príbehy z takto orientovaného rodinného života. V roku 2016 natočil dánsky režisér Thomas Vinterberg film Komúna, kde sú vzájomné konflikty a rozdielne pohľady na všetko zreteľné a dramatické. Švéd Lukas Moodyson nadväzuje na svoj film Spoločne (2000), pokračovaním pod názvom Spoločne 99. Dom, kde žilo niekoľko rodín v roku 1975 je takmer prázdny, ostali v ňom len Goran a Klasse. Chce zasmušilému spolubývajúcemu urobiť radosť a tak pozve všetkých bývalých členov komúny na jeho narodeniny. Konfrontácia jednotlivých postáv a ich osudov je dramatickým jadrom tejto seansy a zároveň konštatovaním, že vo veku radikálneho individualizmu s právami a nárokmi, sú komunálne ideály dávno passé.

Novým „vynálezom“ vzájomného spolužitia je polyamoria, ktorá dorazil i do našich krajov a jej prísne slobodné pravidlá rozoberá český film Hranice lásky (2022). Fínsky variant režisérky Selmy Vilhunen Štyria malí dospelí (2023) sa točí v štvorčlennom kruhu členky parlamentu Julie, jej muža Matiasa, jeho milenky Enni a Juliinho milenca Misky. I v tejto inovovanej experimentálnej forme spolužitia je prítomná nádej na harmóniu, ktorá nefungovala vo dvojici a tak sa presťahovala do širšieho kruhu, kde,samozrejme, naráža na ďalšie problémy. Možno sa po nejakom desaťročí dočkáme podobného revivalu ako u Moodysona a konštatovaniu, že na počte členov v posteli naozaj záleží.

K rodinnému stolu sa vracia režisér aj Andreas Ohman filmom Raz to bude všetko tvoje (2023). Jeho členovia riešia dedičstvo pozemkov, o ktoré sa treba starať a je nutné, aby sa ich budúci majiteľ zmenil miesto bydliska. Okrem obligátnej konfrontácie jednotlivých charakterov je najviac zaujímavý meniaci sa vzťah k mestských ľudí k prírode a všetkému, čo je tradične pre Sever záležitosťou dôležitých preferencií.

Humor v čiernom
Komédie majú na „bielom“ teritóriu svoje stále miesto. Poznáme ich veľa a svojich divákov priťahujú zmyslom aj pre excentrický a bizarný humor. Tohto roku ich reprezentoval islandsko-estónsky film Na ceste s mamou (2022), melancholicky vtipná road movie s mŕtvolou na zadnom sedadle. Jona v starom, rozheganom aute s teatrálne vystrojenou matkou čakajú po ceste na miesto, kde ju má podľa pokynu pochovať, najrôznejšie extempore, dostane sa do spoločnosti pripitých a zábavychtivých žienok, oslavujúcich narodeniny, kvôli pomalej jazde má konflikty s vodičmi oveľa výstavnejších áut a prejde nejakým farmárom psa. Daruje im svojho milovaného Brežneva, ale ten si ho zase nájde. S humorom je to v tejto čierno-bielom výlete zložitejšie, ale možno sa našli milovníci nevšedných pohrebných rituálov, so zmyslom pre sebavedomý výsmech smrti, ktorí ho dokázali oceniť.

V obore nejasne definovaného humoru tomuto filmu kontruje Muž menom Ove (2015) o naštvanom starcovi, ktorého hnev voči svetu dokážu úspešne pacifikovať jeho pakistánski susedia. Americká verzia pod názvom Muž menom Otto (2022) s Tomom Hanksom je dôkazom špecifického druhu škandinávskej maniery relativizovať smútok posmechom. Táto ingrediencia v zámorskej verzii pochopiteľne chýbala. Do tejto kategórie asi treba zaradiť aj excentricky poňatý portrét umeleckej školy Galéria Boha (2023). Viac v recenzii na našom webe, keďže film už zamieril do distribúcie.

Rešerš víťazov

Nórske filmové ceny Amanda sa udeľujú v auguste, na Norwegian International Film Festival v Haugesunde (17.-23. 8. 2024) a tak sú dosiaľ platní víťazi, z ktorými máme aj vďaka festivalu Scandi intenzívnu divácku skúsenosť. Amandu za najlepší scenár získal Kristoffer Borgli za film Je mi zo seba zle. Herecké ceny pridelila porota hrdinom z filmu Námorník vo vojne (War Sailor). Ten poznáme zo seriálovej verzie na Netflixe. S víťazom sme ani veľmi nemali tú česť, o filme Nechaj rieku plynúť (Let the River Flow) sa u nás veľa nevie. Divácku cenu získal Narvik režiséra skvelého seriálu Okupácia, filmov V hlbinách, Pyroman, atď, Erika Skjoldbjaerga.

Švédske Guldbagge majú čerstvých víťazov, ceny sa odovzdávali 15. januára (viac v Filmsurfingu na našom webe). Pre scandifilov bude zaujímavé, že cenu za najlepší scenár a ženský herecký výkon si odniesli tvorcovia filmu Lukasa Moodysona Spoločne 99.

Dáni a ich Robertovia sa budú rozdávať 3. februára a tak sme zatiaľ v obraze, lebo väčšinu cien za minulý rok dostal Svätý pavúk iránskych Švédov, režiséra Ali Abbasiho a jeho spoluscenáristu Kamrana Bahramiho.

Na fínske ceny Jussi si počkáme do 22. marca . Víťaz za rok 2022 nám asi veľa nepovie, je to Dievčenský film (Girls Picture), koketujúci žánrovo podľa všetkého s romantickou komédiou. Tohtoročné nominácie pochopiteľne ovláda Karismakkiho Karaoke Blues, prekvapivo bez nominácie na Jussiho za najlepší scenár.

Islandská filmová a televízna akadémia udeľuje Eddov a galavečer sa chystá na marec. Zatiaľ sme v obraze, ocenené filmy Krásne bytosti (najlepší film) i Zabudnutú zem (najlepší režisér) sme videli v našej distribúcii.

Aj cez filmy, televízne seriály, nehovoriac o literatúre , máme k severu blízko. To, čo u nás nemáme, to obdivujeme a odpovede na to, čomu nerozumieme, máme kde hľadať.