„Je neuveriteľné, aké vyčerpávajúce je nerobiť vôbec nič... Keď nedokážete znášať nudu, táto práca nie je pre vás.“ To sú dve vety, ktorými hneď na úvod osloví diváka nemenovaná titulná postava bizarne existenciálneho, čierno-humorného thrilleru Zabijak režiséra Davida Finchera – svojráznej psychologickej sondy do mysle až zvrátene deštruktívnej, napriek tomu stále ambivalentne sa javiacej postavy. Skrýva sa v nich obsahová aj formálna premisa nadchádzajúcich udalostí. Jednak príbeh vraha, ktorý si už, ako sám vraví, poctivo „odmakal“ svojich desaťtisíc hodín prakticky s bezchybnými výsledkami... Čo sa v duchu pre publikum známych až ohraných klišé po prvom nešťastnom zaváhaní a následnej zrade zo strany vlastných zamestnávateľov stále viac odhodláva odísť do výslužby – samozrejme, po adekvátne vykonanej osobnej pomste. A ten druhý o večnom čakaní na správnu príležitosť, keď sa konečne dostaví potenciálna obeť. Triumfálna exhibícia metodickosti plánovania, realizácie akcie a čo najefektívnejšieho možného spôsobu úniku.

...nakrútená s dokumentaristicky vierohodným citom pre detail, za pomoci minimalistickej kamery Erika Messerschmidta a jej záberov dôkladne rytmicky dávkovaných umiernene videoklipovým strihom Kirka Baxtera tak, žeby aj niekdajší antagonista snímky Deň Šakala (1973) režiséra Freda Zinnemanna podľa slávneho špionážneho románu Fredericka Forsytha mohol závidieť. No Zabijak je tiež o všetkým naratívnym klišé sa vzpierajúcom vzdorovaní nonstop ubíjajúcej nude, ktoré dokáže na skutočne zábavnej úrovni stvárniť len zrelý režisér s mimoriadnym talentom. Nejeden divák si preto spomenie na improvizačné herecké snahy Petera Sellersa „prežiť“ filmársky Večierok (1968) režiséra Blakea Edwardsa, na ktorý bol pozvaný omylom a nikoho na ňom nepozná, tobôž s nikým, až na jednu jedinú svetlú výnimku si nerozumie. Prípadne geniálnu úvodnú desaťminútovku epického spaghetti westernu Vtedy na Západe (1968) Sergia Leoneho, kde sa skupina desperátov nevie bez problémov dočkať príchodu vlaku vezúceho im do rany vyhliadnutého protivníka Charlesa Bronsona (možno ho tiež poznáte ako nasrdeného otca chladnokrvne mstiaceho útok na vlastnú rodinu v Prianí smrti Michaela Winnera z roku 1974, jeho početných pokračovaniach, či pomerne nedávnom remakeu s Bruceom Willisom). A to Zabijak s motívom zábavného stvárnenia nudy pracuje prakticky na celej svojej takmer dvojhodinovej dĺžke.

Scenár Andrewa Kevina Walkera (spoločne s Fincherom už nakrútili legendárny thriller Sedem) adaptuje rovnomennú komiksovú sériu z pera Alexisa „Matza“ Nolenta, ilustrovanú Lucom Jacamonom. V stanovení zápletky, jednotlivých zvratov až po zámerne publikum rozdeľujúci, v istom zmysle neuspokojivo prekvapivý záver, je na pomery režisérovej tvorby nečakane priamy, pre niekoho možno až banálny. V pozvoľnom, nikam sa veľmi neponáhľajúcom tempe prebiehajúce pátranie po protivníkoch a ich následná očakávaná likvidácia ani zďaleka nepôsobí tak sofistikovane, ako svojho času pomsta Nevesty v dvojdielnom Kill Billovi (2003-2004) Quentina Tarantina. Núka sa skôr prirovnanie k prechodu z jedného levelu do druhého v rámci počítačovej hry. Zlé jazyky dokonca štruktúru príbehu nebudú váhať označiť za prechod z jedného pornografického „čísla“ na druhé... To však nielenže nevadí, ale dáva príležitosť tvorcom preskúmať aj témy, ktoré by v podobnej žánrovej historke hľadal fakt málokto. Ako sa totiž hovorí, diabol sa skrýva v drobných detailoch.

Srdcom snímky je Michaelom Fassbenderom fascinujúco zahraná titulná postava - chladne kalkulujúca, oprostená od všetkých emócií ako svojho času sériový vrah Matta Dillona z Trierovho Jack stavia dom (2018), bez čo i len náznaku ľudskej empatie nie nepodobne epizodicky rozširujúci ako počet, tak aj určitú vekovú, rasovú, či pohlavnú rozmanitosť vlastných obetí. Príbehom nás vedie Zabijakov sebaistý a, úprimne, niekedy nadmieru arogantný vnútorný monológ. Hovorí o detailoch svojho krvavého remesla. O nevyhnutnom, sústredene stráženom perfekcionizme, keď sa potrebuje krok za krokom priblížiť k svojmu cieľu. (Nebude on nakoniec tiež akýmsi alter egom režiséra, bez hanby predvádzajúceho vlastné remeselné schopnosti?) O pravidlách, čo musí dodržiavať, aby neurobil chybu. Ale tiež o tom, že má rád ľudský kontakt – pričom to nemyslí na spôsob Brutálnej Nikity (1990) Luca Bessona, ktorej cez drobné trhliny v „brnení“ chladnokrvnej profesionálky pozvoľna začali prenikať prirodzené ľudské túžby po všednom živote a medziľudskej intimite... Útok na protagonistovu priateľku Magdalu (Sophie Charlotte) v podstate odštartuje celú jeho pomstu. Naznačuje citový život, do ktorého nám nie je umožnené nahliadnuť, pretože deju dominuje podrobné popísanie profesijných záležitostí. Nezostáva nám nič iné len veriť Magdalinmu bratovi Marcusovi (Emiliano Pernía), že jeho sestra Zabijaka skutočne miluje a asi na to má aj dostatočne presvedčivý dôvod, slúžiaci deju ako tradičný hitchcockovský „MacGuffin“.

Problematický hlavný hrdina ironicky uprednostňuje ľudský kontakt skôr v zmysle práce s jedmi, nožmi, náhodami a nehodami, keď o tom hovorí. S odstupom, vidiac zdarný koniec misie „len“ cez hľadáčik odstreľovačskej pušky to preňho, skrátka, nie je ono. Na druhej strane však neváha divákovi naozaj inšpiratívne (!) predviesť pár cvikov jogy a dychových cvičení, aby znížil svoj netrpezlivosťou zrýchlený tep pred výstrelom. Rozhodne nestráca hlavu ako Antonio Banderas, keď sa nevedel v Nájomných vrahoch (1995) režiséra Richarda Donnera a podľa prvého scenára bratov Wachowských dočkať, kedy už sa Sylvester Stallone uráči uzatvoriť svoj účet a vyjsť z banky, aby mohol konečne stlačiť spúšť. Po priblížení svojej oklieštenej citovej stránky, Fassbenderov „hrdina“ komentuje mocenské štruktúry v aktuálnom svete, no vyhraňuje si právo nemať na všetko vlastný názor. A navrch prejaví aj svoje duchovné postoje o absencií akejkoľvek mu nadradenej morálnej autority, či očakávanej prázdnoty posmrtného života. Taký Forest Whitaker v úlohe vraha v rámci kultovej snímky Ghost Dog: Cesta samuraja (1999) Jima Jarmuscha by mohol byť pokojne považovaný za Zabijakov transcendentný protiklad s podstatne väčšou mierou nespochybniteľnej pokory.

Čo robí Fincherov film výnimočným nielen z formálneho hľadiska – pretože väčšina formálnych „hrátok“ má nezanedbateľný vplyv aj na obsah sám - je veľavýznamná práca so zvukovou stopou, hudbou osvedčeného dua Trent Reznor - Atticus Ross s prímesou piesní od Stevena Morrisseya, či skupiny The Smiths a unikátnym strihom zvukových efektov. Sem-tam divák počuje zmetené subjektívne myšlienky v Zabijakovej hlave, inokedy hudbu, ktorá ho vraj upokojuje a pomáha mu byť v potrebnom rozpoložení. Inokedy zas pre zmenu všetko prehlušia objektívne ruchy prostredia. S tým získava zdanlivo banálny likvidačný príbeh nové a nové významové vrstvy. Vnútorný monológ nie úplne vždy korešponduje s informáciami, ktoré sa o titulnej postave divák dozvie z obrazovej zložky a usvedčí ho ako nedôveryhodného rozprávača. Priam by sa dalo argumentovať, že vyslovené názory sú vyprovokované dlhodobou nečinnosťou, snahou skrátiť si nimi dlhú chvíľu – možno až prejavom patologicky narcistického zaoberania sa sebou samým. Zabijak sa predvádza vlastnými vyjadreniami, občas zabudne meno literárneho autora, ktorého práve citoval, aby si naň spomenul v inej súvislosti v nasledujúcej scéne. Repetitívne sa vracia k už vysloveným vetám, akoby sa snažil o niečom presvedčiť nie ani tak publikum, ako skôr sám seba.

S pribúdajúcimi zvratmi je čoraz viac neistý. S každým novým cieľom – či už je to antagonistami na prepravu z miesta činu zneužitý taxikár Leo (Gabriel Polanco), jeho vlastný šéf Hodges (Charles Parnell), bojová mašina Brute (Sala Baker), s ktorým si „užije“ zrejme choreograficky najprepracovanejšiu kontaktnú bitku od čias režisérovho Klubu bitkárov (1999), či lahôdkovo zlomyseľná konkurenčná Expertka vynikajúcej Tildy Swinton – porušuje jednotlivé vyslovené pravidlá a je nútený improvizovať. Niekedy je tak zmorený z večného čakania, že vtipkuje o tridsaťdňovej čakacej lehote. Po hodinách až dňoch vyčerpávajúceho striehnutia skoro zaspí svoju najlepšiu príležitosť alebo, keď už je čas na akciu a následnú útek, má čo robiť, aby sa „prebral“ k naplánovaným krokom. (Ehm.. Dodržiaval vôbec niekedy ten chlap to, čo tak otvorene hlása?) Každopádne všetkými týmito ingredienciami sa originálne líši od iných filmových nájomných vrahov. Zabaví, motivuje k premýšľaniu (aj nad stále ešte neprebádanými vyjadrovacími prostriedkami pohyblivých obrázkov) a hlavne predstaví jednu svojráznu, pre mnohých nezabudnuteľnú postavu, ktorej by divák dokázal fandiť aj v prípade, žeby zabila Johnovi Wickovi (2014) psa.

Zabijak (The Killer), USA, 2023
Dĺžka: 118 minút
Réžia: David Fincher
Predloha: Alexis Nolent (komiks), Luc Jacamon (komiks)
Scenár: Andrew Kevin Walker
Kamera: Erik Messerschmidt
Hudba: Trent Reznor, Atticus Ross
Strih: Kirk Baxter
Scénografia: Donald Graham Burt, Brandi Kalish
Kostýmy: Cate Adams
Producent: Ceán Chaffin
Hrajú: Michael Fassbender, Tilda Swinton, Charles Parnell, Arliss Howard, Monique Ganderton, Kerry O'Malley, Sala Baker, Monika Gossmann, Kellan Rhude, Endre Hules, Brandon Morales, Avant Strangel, Arturo Duvergé, Lacey Dover, Sophie Charlotte
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.