Piesne zeme ohlasujú prírodu ako našu prvú lásku. Pravdivosť tohto tvrdenia možno spochybňovať, no ak je okolie natoľko nádherné a veľkolepé ako v prípade domova nórskej režisérky Margreth Olin, nie je náročné pochopiť fascináciu horami, malebnými údoliami, početnými fjordami a ľadovcami. Dokument Piesne Zeme je vyznaním lásky režisérky tomuto kúzelnému prostrediu, ale aj jej svojmu detstvu a rodičom, ktorým je film venovaný.

Margreth Olin sleduje kamerou svojho 84-ročného otca na jeho výpravách majestátnym údolím v nórskych horách, kam s ním ako dieťa cestovala. Rodina žije na tomto mieste medzi skalami a rastlinami, obklopená ničivými živlami po celé generácie. Vzhľadom na majestátnosť prírody sa tu človek zdá byť ničotný. Otec referuje o ničivých zosuvoch pôdy, ktoré vyhladili celé rodiny, ukazuje strom, ktorý kedysi zasadil jeho pradedo a ktorý sa dnes týči vysoko nad údolím. Zamýšľa sa nad existenčnými otázkami života a nad odpoveďami, ktoré tu našiel. K slovu sa dostáva aj matka zdieľajúca svoje pocity o láske, umieraní a znovu a znovu o vzťahu k prírode.

Otec Jørgen Mykløen je teda hlavným bodom koncentrácie, matka Magnhild je snímaná najmä v domácom prostredí, jej melancholické reflexie o smrti, smútku a strate zavážia dodatočne pri zohľadnení faktu, že zomrela len krátko pred premiérou snímky na festivale v Haugesunde. V dôsledku nežiadúceho účinku tak toto reálne pozadie zvýrazňuje emocionalitu snímky, v ktorej zábery z dronov a nemenej uhrančivé detaily surovej prírody vtiahnu divákov do sveta osoby, ktorá sa ani po celom strávenom živote nevie nabažiť svojho okolia. Sprevádzame otca na jeho prechádzkach a popritom počúvame jeho komentár. Jørgenove observácie zrejme nezaujmú originalitou či výraznou dômyselnosťou, vyvažujú to však úprimnosťou a srdečnosťou, z ktorej vyvierajú, pričom je im ponechaný voľný priebeh. Blízky vzťah k prírode a zážitky spojené v bezprostrednom kontakte s ňou mu poskytujú pocity bezpečnosti a stability živote, no film taktiež poukazuje aj na kontrastnosť prírody, jej nepredvídateľnosť skrze ničivé katastrofy, ktoré menia podobu životného priestoru naprieč generáciami.

Trochu nadbytočne možno pôsobí ľúbostná história rodičov, ktorú Margreth Olin implementuje v rozprávaní, vzhľadom na jej snahu uctiť si ich pamiatku ide na druhej strane o pochopiteľný krok. Navyše tento aspekt umiestňuje do kontextu všeobjímajúcej prírody, kam v rovnakej miere patrí život, smrť i láska. Otec nosí fotoaparát svojej dcéry na chrbte počas všetkých štyroch ročných období – v priebehu vlhkej, zmyselnej jari, výbušného leta i počas melancholickej jesene. Spôsob, akým Olin a kameraman Lars Erlend Tubaas Øymo zachytávajú ľadové plochy a zasnežené kopce vzdáva dychberúci hold majestátnosti a kráse planéty. Erotizmus prírody je rozbíjaný extrémnymi detailmi ľudí, najmä ľudskej kože, nádherné obrazy sprevádzajú piesne, ktoré si miestami Magnhild a Jørgen pospevujú. Niektorí diváci zrejme očakávali, že spoločensky angažovaná režisérka použije svoj dokument na to, aby poukázala na ľuďmi akcelerované javy ohrozujúce túto krajinu. No problematika klimatických zmien je ako téma vo filme nevyslovená, zostáva na divákovi uvedomiť si ohromnú stratu, ktorú postupná deštrukcia tohto obdivne prezentovaného ekosystému znamená.

Piesne zeme očividne oslovili a fascinovali aj velikánov ako herečku Liv Ullmann a režiséra Wima Wendersa, ktorí k filmu pripojili svoje mená ako výkonní producenti, aby zvýšili jeho šance na medzinárodné renomé. V podstate sú však Piesne Zeme upokojujúcim rodičovským portrétom, ľúbostným listom krajine, ktorá poskytla Jørgenovi „spomienky, na ktoré nikdy nezabudne“.

Piesne zeme (Fedrelandet), Nórsko, 2023
Dĺžka: 90 minút
Réžia: Margreth Olin
Scenár: Margreth Olin
Kamera: Lars Erlend Tubaas Øymo
Hudba: Rebekka Karijord
Strih: Margreth Olin
Zvuk: Andreas Lindberg Svensson, Tormod Ringnes
Produkcia: Margreth Olin, Lena Faye-Lund Sandvik
Hrajú: Jørgen Mykle, Magnhild Mykløen
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 15. februára 2024
Foto: Film Europe