V roku 1973 sa Constance (Kerry Bishé), toho času vo vysokom štádiu tehotenstva, potulovanie po pralesoch peruánskej Amazónie a hľadanie akéhosi vzácneho druhu pavúka stalo osudovým. Viac-menej k tomu prispel jej ozbrojený sprievodca Ezekiel Sims (Tahar Rahim), túžiaci si jeden exemplár pavúka privlastniť z čisto mocenských dôvodov. Uštipnutie vraj môže človeku dodať nadľudské schopnosti - z čoho tiež dosť ťaží údajný kmeň Las arañas podľa legiend žijúci niekde v korunách stromov. Jeden z ich predstaviteľov Constance „zatiahne“ do blízkej jaskyne, pomôže jej priviezť na svet malú nedočkavú Cassie (v dospelosti Dakota Johnson), no život tvrdohlavej vedkyne sa mu už zachrániť nepodarí. O tridsať rokov neskôr je z Constancinho potomka ostrieľaná zdravotníčka, ktorej medziľudské vzťahy veľmi nejdú – snáď len s výnimkou priateľstva s Benom Parkerom (vtipný Adam Scott). Od každého si drží odstup až do momentu, kým sa takmer nestane obeťou smrteľnej nehody. Aby sa jej už tak nápadná sociálna neohrabanosť stala ešte nápadnejšou, keď si uvedomí, že vízie, čo od vtedy máva, súvisia s vecami, ktoré sa zatiaľ ešte nestali...

Snímka Madame Web na striebornom plátne debutujúcej, inak skôr televíznej režisérky S. J. Clarkson (pár epizód seriálov Dievčatá za mrežami, Jessica Jones) je po dvoch samostatných príbehoch Venoma (2018, 2021) a kvôli spŕške zväčša kritických ohlasov neslávne známeho Morbia (2022) ďalšou položkou v sérií príbehov dôležitých vedľajších postáv, ak nie priam antagonistov nápadne sa na stránkach komiksov pohybujúcich v blízkosti Spider-Mana. Pričom z hľadiska filmových stvárnení nie je až také isté, či má bližšie k fiktívnemu svetu Spider-Mana (2002) s tvárou Tobeyho Maguirea a v réžií Sama Raimiho, toho tzv. „Amazing“ stvárneného Andrewom Garfieldom od Marca Webba z roku 2012, toho, čo v rámci Marvel Cinematic Universe v roku 2017 prežíval „Homecoming“ s hereckým výrazom Toma Hollanda, či animovanej verzie, respektíve verzií spomínanej superhrdinskej postavy od roku 2018 preskúmavajúcej Paralelné svety. Každopádne, určitá naratívna neistota z toho, na ktorú štylistickú obdobu svojho moderného mýtu sa Madame Web vo výsledku pripojí, a či sa vôbec niekam pripojí, je jednou z najzábavnejších stránok filmu.

Dej sa z väčšej časti odohráva v roku 2003 a v istom zmysle sa tomu prispôsobujú nielen priam hmatateľná výprava Ruth Ammon a Ethana Tobmana, prípadne kostýmy Ngily Dickson (napríklad, keď dve tretiny mladšej časti hereckého osadenstva nosia krátke tričká s odhalenými pupkami), „povinné“ hudobné narážky na dobové piesne Britney Spears znejúce povedľa príjemne na výpravné dobrodružstvo odkazujúcich filmových tónov Johana Söderqvista, ale aj spôsob, ako prerozprávať typický superhrdinský príbeh o pôvode novo predstavenej dôležitej postavy. A tak je pre niekoho nostalgicky, pre iného možno otravne oživená éra komiksových adaptácií predchádzajúca experimentom Marvel Cinematic Universe s diváckym očakávaním, keď si ešte komiksový film veľmi nezískal tú správnu mieru kritického uznania, ani z jeho všade prítomnosti na každom rohu v multiplexoch nebolo pre publikum očakávajúcemu od filmového média aspoň ako také umelecké kvality úplne úzko. Mierna tematická „zastaranosť“ Madame Web spôsobuje, že väčšina nielen komiksových fanúšikov bude od prvej minúty po záverečné titulky vedieť, kam sa príbeh uberá a môže si pokojne odškrtávať zo zoznamu typických charakteristík, očakávaných zvratov.

Na druhej strane je však na snímke sympatické, ako sa z formálneho hľadiska drží pri zemi. Zostáva dostatočne efektná, no ani zďaleka nie je prázdne „preefektovaná“ ako väčšina súčasnej superhrdinskej tvorby – obzvlášť to platí pre všetky tie „veľdiela“ pohrávajúce sa s myšlienkami multivesmíru. Na rozlúštenie scenára, pri ktorého písaní režisérka spolupracovala s Mattom Sazamom, Burkom Sharplessom a Claire Parker, divák nepotrebuje veštecké schopnosti hlavnej hrdinky, ale vystačí si s vlastnou žánrovou pamäťou. Titulná Cassandra je správne traumatizovaná (ďalšia sirota v komiksovom panteóne), jedného krásneho dňa sa jej stane takmer smrteľná nehoda (akoby od čias Flasha z minulého roka už dávno neviselo žiadne auto nebezpečne z mosta), po ktorej na sebe začne sledovať, že má schopnosti, čo pred tým nemala... Nastáva chvíľka tréningu (tento raz je však vďaka Dakote Johnson v hlavnej úlohe príjemne sebaironická). Pár mentorských rád od blízkych zväčša súvisí, buď so spomínanými schopnosťami a zodpovednosťou alebo... Ehm, v opačnom poradí (pri jednej konkrétnej replikeje ťažké identifikovať, či sa jedná o úmyselný alebo neúmyselný fór zo strany tvorcov, pretože od Hulka v réžií Anga Leeho ešte s Ericom Banom dialógy vo filme tak nešušťali papierom).

Samozrejme, hrdinka si svoju Nemesis neúmyselne stvorí sama, rovnako tak, ako má nezanedbateľný vplyv na rozšírenie repertoáru jej schopností hlavný antagonista. Ezekiel Sims Tahara Rahima je akousi archetypálnou „ozvenou“ Sofoklovho Kráľa Oidipa (ako skoro všetci, čo v rámci sci-fi žánru nejako narušili časopriestorové kontinuum a snažia sa opätovne zoznámiť svojich rodičov, inak sa sami nikdy nenarodia alebo, čo pricestovali do minulosti s úmyslom zlikvidovať matku nejakého toho budúceho veliteľa ľudského odboja proti vzbúreným strojom skôr, než sa narodí), no bez výraznejšieho osobnostného prínosu. Snaží sa uniknúť svojmu osudu, pričom si na to volí prostriedky, kvôli ktorým mu ide nevyhnutne priamo oproti a, úprimne, nedochádza mu to. Bohužiaľ, divákovi to bude jasné od prvého momentu, keď antagonistu uvidí... V prípade Cassandrinho predvídania udalostí a následnej snahy pozmeniť ich – zábavná premisa vo výsledku stvárnená nezábavným, zo scenáristického hľadiska zbytočne popisným spôsobom - je divák konfrontovaný so zvratmi, ktoré už pred tým videl napríklad v romantickej komédií Na Hromnice o deň viac (1993) Harolda Ramisa, v podobe akčnej sci-fi Na hrane zajtrajška (2014) Douga Limana, či v hororovom prevedení Všetko najhoršie (2017) Christophera Landona. V uvedených príkladoch však vyhnutie sa predvídanému problému malo v sebe skrytý určitý dejový paradox a zväčša sa obrátilo voči titulnej postave, aby to nemala až také ľahké – a divák sa mal vďaka jej exponenciálne sa rozširujúcim krízam možnosť čoraz viac zabávať.

Madame Web rieši predvídané problémy až na pár vtipných drobností (podozrenie na únos, záverečné zúčtovanie, po ktorom sa stane inkarnáciou vlastnej postavy známou z komiksov) akosi bez komplikácií - a tým pádom pre niekoho nudne. Akoby si tvorcovia to najsľubnejšie z pôvodnej premisy šetrili pre pokračovanie. Zrejme však nepredpokladali, že po množstve výsmešných príspevkov internetových „trollov“ vidiacich síce triesku v oku kriticky posudzovaného, no nie hotové brvno v tom svojom a po prvých dosť vlažných ohlasoch zo strany filmových publicistov, by už pokračovanie vôbec nemuselo vzniknúť. Nie je to zlý film – a vôbec nedisponuje až takými nekvalitami, ako sa môže zdať z mýtov, legiend a bájí, čo sa o ňom práve šíria virtuálnym priestorom. Jeho ambície však boli oveľa vyššie.

Madam Web, USA, 2024
Dĺžka: 116 minút
Réžia: S.J. Clarkson
Scenár: Matt Sazama, Burk Sharpless, Claire Parker, S.J. Clarkson
Kamera: Mauro Fiore
Hudba: Johan Söderqvist
Strih: Leigh Folsom Boyd
Zvuk: Kevin O'Connell, Paul N.J. Ottosson
Scénografia: Ethan Tobman, Ruth Ammon
Kostýmy: Ngila Dickson
Produkcia: Lorenzo di Bonaventura
Hrajú: Dakota Johnson, Sydney Sweeney, Celeste O'Connor, Isabela Merced, Tahar Rahim, Emma Roberts, Mike Epps, Adam Scott, Kerry Bishé, Zosia Mamet, José María Yazpik, Kathy-Ann Hart, Josh Drennen, Naheem Garcia, Jill Hennessy, Michael Malvesti, Rena Maliszewski, Mike Bash
Distribúcia: Itafilm
Premiéra v SR: 15. februára 2024
Foto: Itafilm