V tomto neštrukturovanom rozprávaní snímky Galéria Boha, o umeleckej škole kdesi vo Švédsku, si každý môže vybrať čo chce. Funguje na spôsob bazáru ľudí, myšlienok a objektov, ktoré v tomto neštandardne štandardnom spojení vytvorili. Nazývajú to umenie. Akokoľvek ironicky sa na adresu takto interpretovaného prostredia pozerajú tvorcovia a ich prostredníctvom aj my, tento film asi nemožno nazvať zbytočným. Svojim veselým nihilizmom predsa len čosi o zrode umenia komentuje.

Začíname na školskom stretnutí, administrátorka Sonja sa stretáva so študentami a snaží sa zistiť, ako a čím prispejú na absolventskú výstavu. V kruhu vítajú študenta z Dánska, ktorý má umelecké meno Autodidakt, dáva sa oslovovať Auto a považuje sa za dadaistu, s tým, že preňho toto označenie znamená nulovú zodpovednosť za vlastné činy a možnosť nedodržiavať žiadne spoločenské normy. Malú pískaciu postavičku vydáva za svoj hravý penis. Ďalší člen skupinky si hovorí Strieborný surfer a najviac mu záleží na tom, aby dokázal otvoriť biely priestor. Prehliadku úchylne excentrickej tvorivosti korunuje predstavenie nového školského principála, istého Jacka von Rosena. Popíja espresso a pózuje pred inštaláciou svojich diel. Hrdo deklamuje a neustále opakuje, že študoval v Ríme umenie. Sleduje s tichou závisťou na počítači klipy o americkom sochárovi Jeffovi Koonsovi, úžas sprevádzajú hlavne zmienky o jeho prácach pre svetové značky, napríklad Luis Vuitton. A iných prirodzene.

Svet umenia sa v nejakých uvoľňujúcich algoritmoch sťahuje do starinárstva, do háld najrôznejších predmetov s pochybnými funkciami, ako zrodenými pre hľadajúcich umeleckých kreatívcov. Skúmanie vlastnej iracionality ich vodí aj po snových krajinách. V jednej z nich študentka Irma, dostane pokyn od Boha, aby vytvorila pre absolventskú výstavu výnimočné dielo. Nasleduje aj poučenie o tom, že Boh si vyberá umelcov, ktorí jeho božskej podstate najviac konvenujú. Tento zbor dokonca založil 400 rokov pred naším letopočtom v Alexandrii aj knižnicu, ale tá zhorela. Jednému z nich sa podarilo čosi z plameňov zachrániť. Bola to zbierka starých pergamenov, nazvaná Písmo zvolených.

Irónia pokračuje, komentár tvrdí, že výber božských umelcov bol neustále v nebezpečenstve, číhajúcom od ich protihráčov. Teda tých odvrhnutých, vyvrheľov, ktorí netúžili po žiadnej sebareflexii a vlastnom umeleckom výraze. Do tejto situácie vstupuje tajná organizácia, vynárajúca sa z hlbín ľudskej psychiky a nazýva sa Zentropa, teda názov dánskej produkčnej spoločnosti, ktorá tento film – pastiš vytvorila. Založil ju začiatkom 90. rokov režisér Lars von Trier a jej sláva stúpala každým filmom.Tajná Zentropa operovala v utajení na všetkých miestach, kde sa hromadilo umenie. Zlomiť moc temnej Zentropy môže len onen umelecký objekt, vytvorením ktorého je poverená blondínka Irma. Zasvätenie do tohto významného činu prebieha v štýle šamanistickej seansy a rýchle striedanie štýlov a žánrov je ďalším zložito uchopiteľným rozmerom tejto hravo zdivočenej skladačky. Ilustruje chaotickú vlnu, v ktorej rozvášnení, ale zneistení študenti umenia hľadajú inšpiráciu.

Viac než akýkoľvek príbeh, pripomína toto rozprávanie noc v galérii, kde ožijú všetky vystavené objekty a tie navzájom komunikujú, animujú proces, ktorý ich vytvoril so všetkými využitými i nevyužitými impulzmi. Do tohto kotla sa vojde všetko, namiešané síce s gustom, ale bez nejakých uchopiteľných významov. Ťažko určiť, komu je táto kolážovitá omáčka určená, ale najskôr všetkým mladým potenciálnym umelcom, pohybujúcim sa v pološialenom kolotoči halucinogénnych nápadov, stúpajúcich v psychedelickom ošiali z nejakej dobre namiešanej drogovej dávky.

S najväčšou pravdepodobnosťou sa v takejto ešte rannej forme hlási o slovo filmová transmoderna pod heslom „trend to blend“, miešanie všetkého bez zbytočných umeleckých, sociálnych a kultúrnych bariér, lebo nakoniec všetko súvisí so všetkým, záleží len od odvahy a sebavedomia kreatívnych stvoriteľov pri mixážnom pulte. Táto syntéza predmoderných, moderných i postmoderných prvkov vyznáva univerzalizmus a alternatívne modely spoločenskej interakcie. Možno sa z tejto demonštrácie kozmologického chaosu, prirodzeného explozívneho prvotného stavu naozaj niečo zaujímavé vyvinie. Asi si budeme musieť počkať. Teda tí, ktorých podobné juvenilné experimenty a tvorivé problémy zaujímajú. Tí ostatní majú pohov.

Galerie Boha (Vernissage hos Gud/Gallery of God), Švédsko, 2023
Dĺžka: 93 minút
Réžia: Filip Aladdin, Ossian Melin
Scenár: Filip Aladdin, Ossian Melin
Kamera: Filip Aladdin
Hudba: Aron McFaul
Strih: Ossian Melin
Produkcia: Albin Stööp
Hrajú: Magnus Krepper, Isabelle Grill, Lisa Lindgren, Victoria Dyrstad, Lars Melin, Kim Lantz, Bo Melin, Hans Neumayer
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 25. januára 2024
Foto: Film Europe