Rozsah filmového záujmu Andreja Končalovského o históriu má úctyhodné rozmery, jeho míľniky siahajú filmom Hriech (2019) do 16. storočia, v ktorom sa odohrávajú dramatické životné osudy Michelangela Buonarrotiho. Situovať mytologický príbeh Odysea (1997) by bolo zložitejšie, ale v jeho filmografii nechýba. Je zasväteným znalcom ruskej klasiky 19. storočia. Tej sa venoval Šľachtickým hniezdom (1969) podľa Ivana Sergejeviča Turgeneva a nezabudnuteľný je i jeho Ujo Váňa (1970), prepis divadlnej hry Antona Pavloviča Čechova. Mapa 20. storočia je bohatá na najrôznejšie príbehy, figurujú v nich postavy z rokov vojnových, napríklad vo filme Raj (2016), ale i stalinského obdobia, vykresleného filmom Vo vnútri kruhu (1991), kde postavu vystrašeného premietača, ktorý slúži najvyššiemu, vytvoril Tom Hulce, Formanov Amadeus. Končalovskij je historiografom so schopnosťou uchopiť ten najpodstatnejší moment, ilustrujúci dobu i jeho ľudskú kondíciu.

Titul jeho najnovšieho filmu Drahí súdruhovia je oslovením s ironickým podtónom, navyšš sprevádzaným tónmi sovietskej hymny. K tej, ako je známe napísal slová v prvej i druhej, postsovietskej verzii, jeho otec známy básnik Sergej Michalkov. Ľahký cynizmus nechýba ani všetkému, k čomu sa príbeh straníckej funkcionárky Ľudmily (režisérova manželka Julia Vysockaja) vzťahuje. Je to postava, prostredníctvom ktorej sa odhaľuje pokrytectvo komunistickej „verchušky“. Za exkluzívny prístup k výhodám najrôznejšieho druhu slúžia režimu, hrdo proklamujúceho ídeu o vláde pracujúceho ľudu. Práve do toho, robotníkov z mestečka Novočerkesk, lebo tam sa odohrali reálne udalosti, o ktorých je vo filme reč, dáva bez váhania strieľať. Píše sa rok 1962 a vláda Nikitu Chruščova sa topí v dôsledku neefektívneho centrálneho plánovania, v potravinovej kríze. Preto vydá príkaz zdražovať potraviny. Pracujúci protestujú a vláda potláča túto „antisovietsku“ vzburu radikálne a bez milosti. Ľudmila, podporujúca zásah po nejakej dobe zistí, že do protestu sa zaplietla jej dcéra Svetka a začne ju zúfalo hľadať u kamarátiek, v márniciach. Keďže mŕtvych hneď pochovávajú na vzdialených cintorínoch do bezmenných hrobov, vydá sa na strastiplnú cestu zo zablokovaného mesta.

„Z retra sa stáva porno“, píše ruská recenzentka. Film odhaľuje to, čo je v najrôznejších verziách už známe, viac pripomína než objavuje. Zaujímavá je obrátená perspektíva, vidíme ju z pohľadu ľudí moci. Ľudmile jej stranícky milenec na jej otázku, prečo sa za Stalina ceny znižovali a títo ich zvyšujú, odpovedá logicky. Dostávaš špeciálny prídel? Dostávaš. No to je preto, aby si nemala zbytočné otázky. Slovo strany je zákon. A o tom sa nediskutuje. Ľudmila sa ponáhľa do „gastronomu“, obchodu, obliehaného rozčúleným davom. Dostáva všetko čo treba, konzervu šprotov, klobásu, cigarety, cukríky pre Svetu a fľašu importovaného likéru. Maďarského. Prokurátor ho nechcel, lekári mu zakázali piť. Všetko vkladá do tašky bez pocitu viny. Predavačke sľubuje s vďakou nejakú blúzku a vzápätí ju cepuje za otázku, či bude hlad. Komunistka sa rozhnevá. V Sovietskom zväze? Hlad?! Nič také sa nemôže stať. To sú len dočasné problémy. Len žiadne otázky a hlavne potichu.

Realita sa však vynára v plnej nahote, napriek slovám o blížiacom sa komunizme a svetlej budúcnosti. Starostlivo budovaná a kašírovaná ideologická ilúzia v okamihu krachuje. To, čo funguje bez váhania a okolkov, je dohľad KGB. Majú všetko, udania, fotografie a dôkladne zaznamenané výroky. Z pracujúcich sú chuligáni a alkoholici a padne aj pripomienka o amnestovaných, ktorí sa vrátili v 50.rokoch z väzení a na svoju nepriateľskú ideológiu nezabudli. Mašinéria totalitného režimu je akčná, hľadanie vinníkov za vzniknutú situáciu je hrozbou, pred ktorou sa všetci zodpovední, bez rozdielu výšky pozície, trasú. Nastupuje armáda a fasuje ostré náboje. Zamračený generál konštatuje, že bez nich armáda nie je armádou. Zaznie hlas jedného z dôstojníkov, podľa ústavy armáda nemôže strieľať do vlastných občanov. V danej situácii to pre zúčastnených hraničí s provokáciou.

Najdôležitejšia je úloha, uzavrieť mesto a zabrániť akémukoľvek úniku informácií, kontrolovať rádioamatérov, odpočúvať telefóny, sledovať poštu. Ľudmila ohnivo na schôdzi vykrikuje, zaistiť a súdiť, použiť najvyššie miery trestov. Doma, pri stole v kuchyni počúva Svetku. Tá je plne na strane „národa“ a je presvedčená, že žijú v slobodnej, demokratickej zemi. Kolóna straníckych úradníkov prišla riešiť do továrne problémy pracujúcich. Mesto, plné vojakov ju nedesí. Kto by sa bál sovietskej armády?

Ak by sme od filmu čakali nejaké objavné charakteristiky sovietskeho režimu, nadšenie sa zrejme nedostaví. Jeho základná filozofia je zrejmá, prevetráva charakter moci, založenej na strachu a korupcii. Ľudmila žije v stereotype, odvodenom z armády. Dominuje v nej krása železnej päste a prikázaný poriadok. Spomína na Stalina, po jeho smrti sa všetko akosi rozvolnilo a „demoralizovalo“. Je to však úradnícka logika. Na celý zbor aparatčikov sa hodí charakteristika, ktorú vo svojej knihe Nič nie je pravda a všetko je možné podáva britský kremlinológ ruského pôvodu Peter Pomerancev. Sú to ľudia bezmocní, neľútostní a pokorní.

Drahí súdruhovia je film, ktorý mal prísť skôr. O povahe sovietskeho systému dnes už vieme viac a v oveľa zložitejšej forme, ovenčenej paradoxami a často absurdnými detailami. Ale možno je skôr pre mladších a mladých ako školská ukážka komunistického pokrytectva, formy prežitia a skromnej dobovej prosperity.

Drahí súdruhovia (Дорогие товарищи/ Dear Comrades!), Rusko, 2020
Dĺžka:120 minút
Réžia: Andrej Končalovskij
Scenár: Andrej Končalovskij, Elena Kiseleva
Kamera: Andrej Najďonov
Strih: Karolina Maciejewska
Scénografia: Irina Ochina
Produkcia: Andrej Končalovskij, Alisher Usmanov
Hrajú: Julija Vysockaja, Andrej Gusev, Vladislav Komarov, Ivan Martynov, Denis Zajnullin, Alexandr Goch
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 18. novembra 2021
Foto: Film Europe