Britský režisér Edgar Wright je celosvetovo preslávený postmodernými žánrovými snímkami, založenými na citovaní iných slávnych diel alebo žánrových mustier konkrétneho žánru, ktorý si práve zobral na mušku. Scenáre vzdávajúce hold a zároveň parodujúce klišé žánrov prevažne píše s kolegom a Simonom Peggom. V Súmraku mŕtvych si zobrali na mušku zombie horory, Jednotka príliš rýchleho nasadenia obsahuje tonu odkazov na akčné buddy komédie, v Scottovi Pilgrimovi proti zvyšku sveta duo originálne reagovalo na komiksové adaptácie a tínedžerské komédie, Na konci sveta je zase anglickým suchým humorom presýtená komorná mimozemská invázia. Blockbuster Baby Driver je svojim poňatím možno najviac americkým Wrightovým filmom, kde už ale vidíme aj väčšie množstvo temných podtónov, než by sme si pri spojení Edgar Wright a paródia na heist movies vopred dokázali predstaviť. Podľa všetkého je to spôsobené faktom, že na scenári sa už nepodieľal komik Pegg.

Jeho výsostne autorská novinka Posledná noc v Soho ide vo vážnosti uchopenia látky ešte ďalej a takmer absolútne v nej absentuje humor. Ide o príbeh mladého dievčaťa Ellie Turner (dokonale typologicky obsadená Thomasin McKanzie) prichádzajúceho do súčasného Londýna študovať módne návrhárstvo. Spoznáva sa s novými spolužiačkami žijúcimi na jej vkus až príliš búrlivým nočným životom. Ellie sa síce večierkom spočiatku nevyhýba, nakoniec usúdi, že pre jej štúdium a pokoj v duši bude najlepšie si nájsť nové ubytovanie. Na prvý pohľad sa ako ideálne riešenie ukazuje prenájom v starom obytnom dome v londýnskej časti Soho, kde prenajíma apartmány a izby sympatická stará pani Alexandra. O Ellie sa už v prvej a zároveň aj štýlovej muzikálovej sekvencii, naznačujúcej pohlcujúcu retro atmosféru nasledujúcich desiatok minút snímky, dozvedáme, že zrejme trpí duševnou poruchou prejavujúcou sa halucináciami s obrazmi jej mŕtvej matky.

Krátko po nasťahovaní sa do nového príbytku sa u Ellie začína opäť prejavovať jej zrejme dlhodobo odborníkmi ignorovaná diagnóza, pretože vo svojich vidinách sa jej začína zjavovať mladá krásna žena Sandie (zrejme ešte dokonalejšie typologicky obsadená Anna Taylor-Joy). Tá prežívala svoju mladosť v šesťdesiatych rokoch, čiže období, kde by sa najradšej strojom času preniesla aj Ellie, a stala sa postupne hviezdou istého vychyteného nočného podniku v Soho. Ellie však stroj času nepotrebuje, stačí si iba večer ľahnúť do postele, zaspať a ihneď sa jej myseľ elegantne prenesie do spomínaných starých zlatých čias.

Základnou otázkou filmu sa tak stáva dilema, či ide skutočne o vizualizované predstavy ústrednej postavy, alebo fantasy v štýle Allenovho Midnight in Paris, či dokonca duchársky horor kopírujúci základnú premisu subžánru „vidím mŕtvych ľudí“. Wright nakoniec prichádza s jasnou odpoveďou, možno ešte dôležitejšími elementami, ako odhaľovanie tajomstiev v Last Night in Soho sú postmoderné odkazy na viaceré žánre a jednotlivé kultové dielvo štylisticky a audiovizuálne úchvatného diela.

Posledná noc v Soho napríklad explicitne pracuje s mnohými trópmi talianskeho gialla, subžánru hororu a detektívky, ktoré prežívalo zlaté časy v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Film ďalej vzdáva hold popu a rocku rokov šesťdesiatych a, pochopiteľne, aj móde tohto sexuálne odviazaného obdobia. Pre cinefilov a skutočných znalcov kinematografie je tu množstvo odkazov na tzv. béčkové žánre a kultové snímky (ani zďaleka nielen giallo), čím sa dostávame k dominante celého diela, a to nostalgii za minulosťou. Podobne, ako si uvedomelý divák bude Poslednú noc v Soho nostalgicky spájať s dávno videnými dielami, tak sa aj Ellie bezbreho ponára do pozlátka, v jej prípade nikdy neprežitej mladosti v rokoch šesťdesiatych. Postupne hustnúca atmosféra snímky nám však podvratne dáva najavo, že nostalgia za starými časmi nám nikdy nedovolí vidieť veci v pravom svetle a precitnutie do reality môže spôsobiť veľkú bolesť.

Prezrádzať viac, napríklad vymenovávať citované snímky, rozoberať postupne vrstvené ťažké témy, popisovať premyslenú mizanscénu, by mohlo čitateľa ukrátiť o nádherné momenty prekvapenia pri návšteve kina. Preto bude najlepšie na záver iba skonštatovať, že Posledná noc v Soho je film hodný podrobných rozborov jednotlivých formálnych aj obsahových zložiek, ale aj celku, a naplno si ho užijú zrejme iba praví milovníci histórie kinematografie. Zápletka je však prehľadná a predaná publiku tak intenzívnym spôsobom, že sa film dočká kladných odkazov aj od tzv. radového, mainstreamového publika. Snímka totiž najviac pripomína chutnú bonboniéru, kde divák môže ochutnať presne toľko bonbónov, koľko mu dovolí jeho znalosť ich lahôdkového obsahu.

Posledná noc v Soho (Last Night in Soho), Veľká Británia, 2021
Dĺžka: 116 minút
Réžia: Edgar Wright
Scenár: Edgar Wright, Krysty Wilson-Cairns
Kamera: Jung-hoon Jung
Hudba: Steven Price
Strih: Paul Machliss
Scénografia: Marcus Rowland, Judy Farr
Masky: Julio Parodi, Karen Cohen, Elizabeth Yianni-Georgiou, Duncan Jarman
Kostýmy: Odile Dicks-Mireaux
Produkcia: Tim Bevan, Eric Fellner, Nira Park, Edgar Wright
Hrajú: Thomasin McKenzie, Anya Taylor-Joy, Matt Smith, Diana Rigg, Terence Stamp, Synnove Karlsen, Lisa McGrillis, Rita Tushingham, Michael Jibson, Andrew Bicknell, Colin Mace, Will Rogers, Jessie Mei Li, Margaret Nolan, James Phelps, Oliver Phelps, Sam Claflin
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 11. novembra 2021
Foto: CinemArt SK