Zložka 64 je už štvrtým dielom populárnej krimi série pochádzajúcej z pera dánskeho spisovateľa Jussiho Adlera-Olsena. Na filmových plátnach sa jej zatiaľ darí vykazovať mierne stúpajúci trend, ktorý mohol potvrdiť aj najnovší prírastok tejto série. No a ten ho nielenže potvrdil, ale aj vysoko prekonal pôvodné očakávania.

Zložka 64, ako nateraz posledná sfilmovaná časť zatiaľ ságy, priamo nadväzuje na snímky Žena v klietke, Zabijaci a Odkaz vo fľaši. Hoci sa filmová chronológia neprekvapivo uberá v stopách tej knižnej, znalosť predošlých častí je v tomto prípade iba výhodou, a vonkoncom nie nutnosťou. Určité zžitie sa s postavami síce môže pomôcť divákovi rýchlejšie vpadnúť do diania, no gro je aj tentokrát postavené na zaujímavo pôsobiacej vyšetrovacej línii, ktorá sa však  tentoraz rozvinie vcelku nečakaným spôsobom a naberie kontúry, o akých si mohli predošlé diely iba zdať.

Začína to pritom vcelku rutinne. Teda rutinne – nález troch naaranžovaných mumifikovaných mŕtvol za stenou jedného kodaňského bytu pôsobí vcelku zlovestne, no nejde o nič, čo by nejako zvlášť prekvapilo náruživého žánrového fanúšika. Hlavnému hrdinovi Carlovi (Nikolaj Lie Kaas) nepridáva na nálade ani fakt, že jeho partner Assad (Fares Fares) trávi posledný týždeň v Oddelení Q a on sám sa s týmto faktom sa vyrovnáva naozaj svojsky. Čo je však naozaj zaujímavé - postupné odhaľovanie páchateľa a jeho motívov, akokoľvek precízne a funkčne je to všetko vystavané, je vlastne tým najslabším čo film v konečnom dôsledku ponúka.

Pokiaľ sa o Odkaze vo fľaši, kde prebral taktovku, po prvých dvoch častiach od Mikkela Norgaarda, Hans Petter Moland, hovorilo, že ide o doposiaľ najfilmovejší diel, Zložka 64 dokazuje, že sa to dá ešte o niečo lepšie. Režírujúci Christoffer Boe pôsobí na svojom poste naozaj suverénne, profesionálna je i kamera v podaní Jacoba Mollera a jemne znervózňujúcu atmosféru pomáha výborne budovať aj skvelá, občas patrične napínavá hudba. Avšak hlavnú zásluhu na celkovom výsledku má predovšetkým skvelý scenár, pod ktorým je znova podpísaný Nikolaj Arcel, no tentokrát s i dvojicou ďalších kolegov.

Nielenže sa samotný dej ďaleko efektívnejšie venuje ústredným protagonistom a ich osobným vzťahom, čo inak výborne podporujú aj ich mimoriadne presné herecké výkony, jeho najväčšia sila spočíva v tom, že pátranie ústrednej trojice a priebežné odhaľovanie zločinov minulosti formou flashbackov do roku 1961 je vlastne iba odrazovým mostíkom k podstatne hlbšej problematike. Problematike, ktorá je dnešnej dobe mimoriadne rezonujúca a snímka si zaslúži pochvalu, že s ňou pracuje veľmi umným a citlivým spôsobom. Jediné čo by sa asi dalo naozaj vytknúť, je to, že celé to rozplietanie spletitej sieti konšpirácií prebieha až príliš zjednodušene. Rozhodne by nebolo na škodu, ak by mali tvorcovia za týmto účelom k dispozícii omnoho väčší manévrovací priestor, napríklad aj v podobe viacdielneho  televízneho seriálu.

Lenže ani to, ba dokonca ani využitie tradičných žánrových klišé, nie je nič, čo by výrazne zhadzovalo celkový zážitok. Príbeh má totiž neustály spád, všetky budované motívy sa postupne zúročujú a výsledok dokáže zasiahnuť diváka i po emocionálnej stránke. A to nielen vo finále, kde ide už naozaj do tuhého, ale aj v mnohých scénach predtým. Dokonca sa po vzore minulého dielu nebráni ani občasnému využitiu humoru, ktorý je však maximálne nerušivý a nijak nekazí temné vyznenie celého prípadu a udalostí naň nadväzujúcich. Naopak, celý fiktívny svet a jeho postavy vďaka tomu pôsobia o niečo prirodzenejšie.

Zložka 64 je skrátka veľmi príjemným prekvapením a rozhodne ide o jednu z najlepších severských kriminálok poslednej doby. Ten skok oproti beztak kvalitným predošlým častiam je navyše až tak výrazný, že ju možno s čistým svedomím odporučiť aj tým, ktorým táto séria doposiaľ nezachutila až tak ako skalným fanúšikom. Svojim spôsobom sa až zdá, že tvorcovia už vlastne nemajú stúpať. No pokiaľ budú pristupovať ku knižným predlohám takto dôsledne a nebudú sa báť prípadných zásahov do ich štruktúry, nemusí isť o neprekonaný vrchol.
 
Zložka 64 (Jornal 64/The Purity of Vengeance), Dánsko, SRN,  2018
Dĺžka: 100 minút
Réžia: Christopher Boe
Scenár: Nikolaj Arcel, Bo Hr. Hansen, Mikkel Norgaard
Kamera: Jacob Molle
Strih: Janus Billeskov Jansen, My Thordal
Hudba: Anthony Llefo, Mikkel Maltha
Hrajú: Nikolaj Lie Kaas, Fares Fares, Soren Pilmark, Johanne Louise Schmidt, Fan Bornedal, Clara Rosager, Michael Brostrup, Nicolas Bro, Anders Hove, Elliott Crosset Hove, Vibeke Hastrupa ďalší
Distribúcia: Continental film
Premiéra v SR: 17. januára 2019
Foto: Continental film