Jeden z najzaujímavejších, najodvážnejších a najnekonvečnejších mexických režisérov Carlos Reygadas snímkou Post tenebras lux pobúril a zároveň zaujal v roku 2012 na Canneskom filmovom festivale do tej miery, že mu medzinárodná porota udelila Cenu za réžiu. Film síce vypískali, ale nikto snímke nemôže uprieť umeleckú hodnotu a svojráznu magickú výpoveď.

Carlos Reygadas (1971) študoval právo v Mexiko City a v Londýne. Neskôr pracoval pre Európsku komisiu a takisto na mexickom ministerstve zahraničia. Film mu však učaroval, všetko hodil za hlavu a od roku 1998 začal nakrúcať krátkometrážne filmy bez akéhokoľvek filmového vzdelania. Už svojou prvou celovečernou snímkou Japón (2002) získal v Cannes Osobitné uznanie za kameru. Jeho druhý celovečerný film Bitka na nebi (2005) sa takisto dostal do canneskej súťaže, odišiel síce bez ceny, ale vynahradil mu to film Tiché svetlo (2007) za ktorý dostal na tomto festivale Cenu poroty. Bol jedným z autorov  kolektívneho filmu o mexických dejinách, ktorý nazvali Revolúcia (2010). Za snímku Post tenebras lux (2012) si odniesol z Cannes Cenu za réžiu. Prosto Reygadas patrí k tým tvorcom, ktorých si v Cannes považujú. A nie náhodou. Isté je však aj to, že jeho filmy kasový úspech mať nebudú, zaujme maximálne desať percent náročnejšieho (ak nie najnáročnejšieho) publika a dokonca ani tí ho všetci neprijmú. Na tlačovej konferencii po udelení cien na festivale v Cannes sa tvorca novinárom „poďakoval“ za nepokojné noci, ktoré mu spôsobili svojimi kritikami. Kritika ho totiž strhala. Ťažko povedať či právom, skôr si myslím, že sa mu zbytočne ublížilo.

V čom teda spočíva rozporuplné prijatie Reygadasovho filmu Dos tenebras lux ? Scenárista, režisér a producent si totiž robí, čo sa mu zachce, nedá si do ničoho hovoriť, prináša na plátno svoje pocity, sny a túžby, a to spôsobom predovšetkým magickým, ale čiastočne aj realistickým. V spomínanej snímke zašiel až tak ďaleko, že nerešpektuje ani časové roviny, niečo sa odohráva v súčasnosti, niečo v minulosti, niečo v budúcnosti, a to sa prelína bez akéhokoľvek poriadku a logiky. Nikto si nie je načistom, či je to sen, predstava, či realita. Videla som film dva razy, raz na veľkom plátne, čo podstatne vyzdvihlo jeho bravúrnu vizuálnu zložku, a potom v našom kine v menšom formáte. Rozdiel je to obrovský, ale aspoň som si ujasnila o čo Reygadasovi zrejme išlo. Môžete ho interpretovať rôzne, jedno je však isté, že sa snažil vniknúť pod povrch spolužitiu vyššej a nižšej spoločenskej triedy, čo v súčasnom Mexiku je dosť ošementný problém. Dalo by sa povedať aj kto z koho... Režisér príbeh nakrúcal (skôr príbehy) vo svojom rodnom dome a dvaja detskí predstavitelia sú jeho vlastné deti.

Dvojdetná dobre situovaná rodina má zrejme dosť veľkomesta a odsťahuje sa do krásneho honosného sídla na vidiek. Spolužitie s miestnym obyvateľstvom sa zdá byť idylické, plné porozumenia, no len na povrchu, pod ním to vrie. Miestna komunita je nedôverčivá a dva životné štýly - bohatý majiteľ sídla a chudobní obyvatelia - nejako spolu nehrá. Keď sa priam hlúpou náhodou (manželka niečo doma zabudla) vrátia domov, prichytia miestnych pri krádeži a tragédia je neodvratná. Neodvratná nielen pre rodinu, ale aj pre domácich. Ako som už spomenula film si môže vyložiť každý, ako len chce. Pre jedného to môže byť dráma človeka, ktorý má problém so sexom, nedokáže uspokojiť ani krásnu a milovanú manželku. Potom sa mu vo fantázii vybavujú rôzne bizarné sexuálne úchylky, mysliac si, že mu to pomôže získať späť svoju mužnosť. Pre mnohých to môže byť film o chudobe, ktorej jedinou útechou je alkohol a z toho plynúce problémy. Aj hlavný hrdina sa raz so svojim proťajškom z ľudu zúčastní na sedení protialkoholickej liečby a odchádza s konštatovaním, že mu vlastne nič nie je porovnávajúc sa s problémami skutočných opilcov. Snímka je však predovšetkým o rozpoltenosti človeka, ktorý môže byť láskavý a zároveň krutý, čo demonštruje na hlavnom protagonistovi, ktorý sám nevie prečo vždy ubližuje tomu koho má najradšej (skoro ubije najmilšieho psa) a prosí ženu, aby mu v tom zabránila.

Pre mnohých to bude aj film o pôvabe a bezstarostnosti detstva, lebo deti vnímajú intenzívnejšie krásu prírody, splynú s ňou a neotrasie nimi ani tragédia. S istou časťou publika možno otrasie pomstychtivosť, zloba brata k sestre (no aj všeobecne), ktorý sa neštíti ničiť ani nádhernú prírodu, aby sa jej pomstil. Na tlačovej besede k filmu odznela medzi iným aj veta, že „ Hypnotický štýl diela v sebe neustále drží pocity šťastia i obáv zároveň“. Je to dosť presná charakteristika, lebo sa svojim spôsobom sa snímka celkove zaoberá túžbou po šťastí i obavou z jej straty. Reygadas majster filmového magického realizmu sa nezaobišiel ani bez postavičky červeného čerta, ktorý sa vkradne do obydlia šťastnej rodiny a odchádza, keď už nemá čo rozvrátiť. Vidí ho len dieťa – to sa ho nebojí. Čistota detskej duše odolá akémukoľvek zlú.  

Mnohí možno film zatratia pre jeho preexponovanú spiritualitu, absolútne negovanie, či popretie Aristotelovej estetiky (jednota miesta, deja a času), čo už mnohí porušili, len nie až tak chaoticky. Napríklad z ničoho nič sa príbeh presunie z mexického vidieka do budúcnosti, a to do mondénnych kúpeľov, plných nahých hostí, chtivých len dokonalého sexu. No a predtým filozofujú o ruských velikánoch ako Dostojevský, Tolstoj, ale najviac im konvenuje Čechov. Chvíľu potrvá kým si divák uvedomí, že sú to len predstavy, vízie, sny nespokojného, neukojeného človeka. Takýchto presunov časom je viac, ale aj tak nemožno tvrdiť, že Reygadasove chaotické rozprávanie nemá umeleckú hodnotu. Je to komplikovane vyrozprávaný príbeh o nezlučiteľnosti aristokratizmu so spôsobom života jednoduchých ľudí. Našťastie, snímka didakticky nepertraktuje antagonizmus spoločenských tried, len sa snovým spôsobom dotýka istej nedôvery vyjadrenej cez vzťah muža a ženy, lásky k deťom a démonoch driemajúcich v každom z nás.  

„Post tenebras lux je veľmi autobiografický film. Ľudia, ktorí v ňom sú, existujú, a tiež množstvo vonkajších udalosti sa stali mne, alebo v mojom okolí. Ale to, ako tento pár prežíva svoj život sa vôbec nepodobá tomu, ako ho prežívam ja“, povedal režisér filmu. Takže, kto rád číta medzi riadkami, rád hrá puzzle s prehádzanými obrazmi, dejom a zároveň dokáže oceniť vizuálnu stránku filmu, sa musí rozhodnúť, či chce tento magický a zároveň realistický film vidieť. Pre niekoho to bude premrhaný čas, pre niekoho inšpiratívne strávené chvíle.  
 
Post tenebras lux, Francúzsko, Holandsko, Mexiko, Anglicko, 2012
Réžia: Carlos Reygadas
Scenár: Carlos Reygadas
Kamera: Alexis Zabé
Strih: Natália López
Hudba: Gilles Laurent
Hrajú: Adolfo Jimenez Castro, Nathalia Acevedo, Willebaldo Torres, Rut Reygadas, Eleazar Reygadas
Premiéra v SR: 17. októbra 2013
Foto: ASFK