Fínsky  režisér a scenárista  Arto Halonen (1964) je  uznávaným  a oceňovaným tvorcom krátkych a dokumentárnych filmov. Záujem  vzbudil aj jeho hraný celovečerný  debut Princezná(2010), ktorý tiež vychádza zo skutočného príbehu  a v našich kinách ho od konca augusta uvádza spoločnosť Europa film.

Jeho hrdinkou je reálna postava Anna Lappalainenová (Katja Kukkola). O jej minulosti sa dozvedáme len útržkovite:  Otec jej zomrel v detstve, matka nebola schopná postarať sa o deti a tak Anna vyrastala u rôznych pestúnov. Neskôr pôsobila ako masérka a príležitostná kabaretná tanečnica. Manželstvo jej nevyšlo, ani pokus o spolužitie s matkou, ktorá sa  jej po druhý raz vzdala, keď sa Anna po opakovaných záchvatoch agresivity ocitla v psychiatrickej liečebni Kellokoski. Práve  tu  sa, v roku 1945,  začína jej filmový príbeh.

Sprvu  ju sledujeme ako pacientku, ktorá  nerozpráva. Keď konečne, po dlhšom čase, prehovorí, vyhlási, že  všetko je omyl, lebo ona je princezná, ktorá sa narodila v Buckinghamskom paláci a žena, ktorú  považujú za jej matku, bola jej gazdiná. O tom, že ide o fikciu, nikto nepochybuje, a predsa ani lekári sa nezhodnú, či ide o skutočnú psychickú poruchu, alebo svoje „bláznovstvo“ iba  hrá. Postupne si však Anna svojou ochotou pomáhať iným a ľudskou dobrotou získava spolupacientov, personál, ba dokonca aj obyvateľov priľahlej dedinky, najmä tamojšieho manažéra banky (Tapio Linoja).Ten dokonca  venuje,  pod jej vplyvom, liečebni značný finančný dar.

Pre všetkých je Anna „Princeznou“, okrem doktora Grotenfelta (Samuli Edelmann), ktorý presadzuje nové psychiatrické metódy, akými sú v tom čase  elektrické šoky a hlavne lobotómia. Chce Annu operovať medzi prvými.  Našťastie, sa jej podarí tomu vyhnúť. Najprv tým, že si vymení miesto v poradovníku s iným pacientom, potom útekom z ústavu a v treťom prípade je už na operačnom stole, ale jeden z lekárov a sestričky sa odmietnu  podieľať na  riskantnom a navyše už aj neodporúčanom zákroku. K slovu sa totiž dostáva už metóda „chemickej zvieracej  kazajky“ – používanie liekov (mimochodom, vo filme je scéna, kde pacienti  na príkaz vedenia  pália skutočné zvieracie kazajky , čo má symbolizovať modernizáciu psychiatrických liečební.) Jednotlivé kapitoly príbehu sú označované  rokom a miestom, kde sa odohrali. Ale i tak musí divák vynaložiť značné úsilie, aby postrehol  a hlavne si domyslel  súvislosti, keď sleduje niektoré útržkovite výjavy  zo života Anny, jej spolupacientov a personálu liečebne.

Popri Anne (za  túto postavu získala jej predstaviteľka Katja Kukkola  fínsku hereckú cenu) je to napríklad zaujímavá postava jej „dvornej dámy“ - Christiny von  Heyroth (Krista Kosonen), ženy so skutočnou „modrou krvou“ a tragickým osudom. Ale napríklad aj alkoholika, bývalého partizána, ktorého poznačilo vojnové besnenie, nádejného teológa  a filozofa, ktorého lobotómia doslova odpíše, alebo starnúceho šéfa liečebne, ktorý sa stáva  obeťou svojej porofesie.. Za román by vydali aj  vzťahy jeho mladších kolegov – lekárov, ktorí sa rozchádzajú v názoroch na liečbu aj život.

Pozoruhodnú úlohu zohráva vo filme hudba ako istá kulisa, ale aj terapia.. Či je to už klasika z platní, ktoré si protagonisti prehrávajú, alebo  inštrumentálne koncerty, v ktorých sa hudobníkmi stávajú lekári,  či opakovaný spev Christiny na balkóne. Nezabudnuteľná je však scéna v kostole, keď nečakane vstane a zaspieva Anna. Problémom je, že z celkovej skladačky sa postupne vytráca iskra a napätie. Vidíme ako sa napríklad v  päťdesiatych rokov liečila závislosť na alkohole (drsné scény vracania pod vplyvom medikamentov), prípadne ako sa využívala studená sprcha a pracovná terapia. Uvedomujeme si, čo všetko môže ohrozovať schopnosť žiť a byť šťastný. V  podvedomí sa však  zrazu vynorí spomienka hoci aj na kultový film Prelet nad kukučím hniezdom a jeho filozofickú rovinu a už je tu  spochybňujúca otázka pre troch scenáristov (režisér bol jedným z nich): čo vlastne chceli povedať? Vzdať hold Anne, ktorú možno nepoznajú ani jej krajania? (Pre Annu bola liečebňa jej domovom a všetci okolo jej rodinou. Ťažko niesla, keď ju preložili do liečebne Nikkila, kde nakoniec v pokročilom veku zomrela. V záverečných titulkoch sa však dočítame, že  v liečebni Kellokoski jej nakoniec postavili pomník.)

Upozorniť na to, že byť dobrým by nemala byť iba výsada bláznov? Alebo zdôrazniť, že i keď sa liečebné metódy vyvíjajú,  stále je tu túžba po láske a strach z osamelosti, no a hranica medzi normálným a nenormálnym je ešte krehkejšia  a možno aj nerozoznateľnejšia ako kedysi? Arto Halonen je určite talentovaný reprezentant fínskej kinematografie, ale jeho Princezná  pôsobí  v istom zmysle kontroverzne. Alibisticky by sa dalo napísať: Osloví asi len  tú časť divákov, čo chcú byť oslovení. Veď možno je to všetko metafora poznania, že nezáleží na tom kde a čím sme, ale akí sme.

Princezná (Prinsessa),Fínsko,2010
Dĺžka: 114 min.
Réžia: Arto Halonen
Scenár: Arto Halonen, Pirjo Toikka, Paavo  Westerberg
Kamera:Hannu- Pekka  Vitikainen
Hudba: Tuomas Kantelinen
Strih: Tuuli Kuittinen
Hrajú: Katja Kukkola, Samuli Edelmann, Krista Kosonen,  Peter Franzen, Pirka-Pekka Petelius, Paula Vesala, Irma Junnilainen, Tapio Linoja, Paavo Westerberg a ďalší
Premiéra v SR: 22.augusta 2013
Foto: Film Europe