Graz ( Štajerský Hradec), jedno z niekdajších hlavných miest európskej kultúry, si uchováva ako rodinné striebro v svojom profile každoročné fórum rakúskeho filmu Diagonale (22.-27. marec). Kríza ho postihla minimálne, skrátenie festivalu o jeden deň nie je veľmi citeľné, navyše keď riaditeľka festivalu Barbara Pichlerová kladie zvýšený dôraz na zúžený a kvalitnejší výber titulov a nie celú produkciu našich juhozápadných susedov. I tak ich tu uviedli 183 v 123 predstaveniach, z ktorých väčšina bola minuloročnou bilanciou.

Navyše tu bolo 19 rakúskych premiér a 39 predpremiér za prítomnosti okolo stovky režisérov a režisériek, ktorí sa zúčastnili na početných diskusiách, nielen o svojich filmoch s mnohými vnímavými divákmi, ale aj o všeobecných problémoch rakúskej kinematografie a audiovízie. A treba povedať, že rakúski filmári vedia kultivovane a neraz aj vášnivo polemicky a zmysluplne diskutovať pri okrúhlych stoloch, čo tentoraz bolo napríklad aj na tému digitalizácie kín, kde sa zasadzovali za ich väčšiu pestrosť a nie novú monopolizáciu, rovnako za reálnejšiu a menej „utopickú“ filmovú politiku, ale aj hľadanie nových mediálnych foriem aj pre film ako umenie, či dokonca väčšie zrovnoprávnenie žien vo filmovom priemysle.

Pritom prezentácia titulov, zastúpenie v porotách a množstvo ocenení tu nasvedčuje, že ženy ako tvorkyne nie sú vôbec v druhoradom postavení. Skôr naopak, v mnohých oblastiach a najúspešnejších projektoch rakúskej kinematografie sú neraz skutočnými líderkami aj s medzinárodnými presahmi, a to nielen do tradičnej nemeckej oblasti. Prejavilo sa to aj oceneniach, ktoré tu udeľujú skutočne veľkoryso a nezabúdajú takmer na žiadnu profesiu i žáner a druh filmu. Zreteľný je však celkový ambiciózny nástup mladých tvorcov vo všetkých oblastiach, ktorá vypĺňa medzeru po skúsenejšej staršej i strednej generácii. Pozoruhodná je aj profesionálna solidarita rakúskych filmárov. Ak sa nedostávalo dostatok prostriedkov na niektoré ceny a profesie, tak ich veľkoryso sponzorovali nielen produkčné firmy, ale aj priamo kolegovia zo svojich „cechových“ združení, ako napríklad kameramani, strihači, či kostyméri

I keď hraný film nie je zďaleka dominujúcim druhom, hoci domáci diváci akceptujú aj niektoré komerčné ústupky a vcelku živo na Diagonale reagujú aj na priemernejšie diela, prehliadka uviedla minimálne dva pozoruhodné tituly, aspoň z toho čo som stihol vidieť. Oprávnene najoceňovanejší titul Die Vaterlosen (Bez otca) všeobecne a nielen porotou akceptovaný za najlepší film, získal aj okrem oboch uznaní za herectvo  Marion Mitterhammerovej a Johannesasa Krischa i cenu za réžiu, mladej režisérky Marie Kreutzerovej, ktorá tu očividne hrala prvé husle aj ako scenáristka mimoriadnej spoločenskej drámy najmä strednej generácie pozostalých. Vzťahy sa tu rozuzľujú i nanovo prekvapujúco, ale hodnoverne zauzľujú  na pozadí početnej rodiny, ktorej časť sa stihne ešte stretnúť pri posteli zomierajúceho otca a ďalší prichádzajú už neskoro, aby katarzne emotívne rozkrývali svoju komplikovanú minulosť a prítomnosť, aj na pozadí vidieckeho izolovaného sídla. I stôp, ktoré zanechal nielen otec v podobe denníkov, fotografií a neotvorených listov detí, ale aj ich pamäte, ktorá si vybavuje nielen šťastné, ale aj predovšetkým traumatizujúce a zraňujúce spomienky na detstvo a neskorší vek sprevádzaný mnohými tajomstvami.

Za druhým výrazným filmom Periferic je predovšetkým rumunský režisér Bohdan George Apetri aj ako spoluscenárista s Tudorom Voicanom, ktorý má oveľa jednoduchšiu fabulu, ale zaujme drsným realistickým snímaním i videním sociálneho prostredia nižších vrstiev kdesi na okraji Európy. Väzenie, do ktorého sa nešťastnou zhodou, ale aj väzbami k rodine dostala hrdinka i smrť matky ju vedú k rozhodnutiu opustiť navždy svoju krajinu. Chce sa vysporiadať tiež so svojou minulosťou, striasť sa jej a korigovať aj osud maloletého syna, ktorého otec odložil do sirotinca rovnako ako jeho nevlastného brata. Nedostatok citových väzieb matky a syna, vzájomné nepoznanie sa, nepochopenie jej cieľavedomosti úteku, privedie ho k rozhodnutiu okradnúť matku a vrátiť sa zrejme do prostredia, kde vyrastal dlho bez nej...

Rakúska kinematografia sa viac profiluje a predovšetkým stále prekvapuje aj početnou produkciou avantgardných, experimentálnych i s nevšednými formami a hľadaniami nových viac či menej objavných a neznámych a nekonvenčných filmárskych a naratívnych postupov. Má na to aj osobitú distribučnú firmu Sixpackfilm, ktorá s úspechom presadzuje originálne a neraz veľmi abstraktné tituly majúcich svojich ctiteľov a obdivovateľov vo svete. Jeden z ich klasikov, ktorí je ďaleko od kmeťovského veku, Peter Tscherkassky, mal tu rozsiahlu profilovú prehliadku. A bolo skutočným intelektuálnym dobrodružstvom zúčastňovať sa jeho komentára a diskusie s rozkrývaním zložitých vrstiev filmovej estetiky vybudovanej na mnohých fragmentárnych a zväčša anonymných citáciách, parodizáciách i parafrázach nielen klasických či menej známych hollywoodskych, či iných titulov a záberov, ale aj autorov ako Passolini, či obľúbeného žánru westernu, ktorými dosahuje bohaté a nejednoznačné nové významy na pozadí fascinujúcich formálnych a strihových nápadov. Nebol to iba klasický a veľakrát oceňovaný film Instructions for a Light and Sound machine (Inštrukcie pre svetelný a zvukový stroj) výrazne komentujúci a odsudzujúci brutálnu smrť, násilie i agresiu v ľudskej spoločnosti, ale aj mnohé ďalšie viac alebo známe filmy. Jeho tvorivá vitalita a invencia sa nevyčerpáva ako dokazoval aj najnovším filmom Coming Attraction (Prichádzajúce atrakcie) tvorivo a vtipne sa pohrávajúci v jedenástich kapitolkách originálnou montážou s reklamným a avantgardným filmom už overenými, ale aj novými hľadačskými postupmi, aj na pozadí obrazu ženy ako objektu. Zo škály jeho súčasných avantgardných súputníkov uvediem iba nositeľa ceny za inovatívny film Billyho Roisza, ktorý v titule Chiles en Nogada privádza estetizáciu rozhýbanej abstrakcie k istému harmonizujúcemu vrcholu, kde sa iba mihne čosi z reálneho záznamu svojrázneho mexického prostredia, ktoré by možno bolo zameniteľné aj iným, ale filmár sa vyjadruje práve k nemu, aby zrejme aj takto upozornil na jeho disonančné prvky, kde práve /humanistický/ súlad ako princíp chýba.

Iným nosným fenoménom je rakúsky dokumentárny film, prinášajúcu početnú tematickú škálu, aj zvyčajne vysoký štandard realizácie, kde však zreteľná a zaujatá výpoveď je prvoradá. V spätosti aj s možno až prekvapujúcou veľkou celorakúsku sociálnou demonštráciou, inak v ústredných médiách nepochopiteľne obídenú, ktorú v čase Diagonale zažíval Graz, menej už prekvapuje, že sociálna výpoveď patrí k dominantným orientáciám. Množstvo študentov i neprofesionálnych filmárov sa zúčastňovalo na nevšednej výpovedi o štrajkovom hnutí na viedenskej univerzite, ktoré malo byť dokonca najväčšie od roku 1968  Unibrent – Bildungsprotest (Univerzita horí – Vzdelávací protest). Filmári ucelene zachytili zápas študentov proti spoplatneniu školstva, čo by mohlo ohroziť štúdiá sociálne slabších. Jedinečne svedčili o rozmanitých aktivitách diskusných i pracovných skupín, snahu o získanie občanov pre ich ciele na uliciach, kde používali nápadité prostriedky divadla na ulici. Predovšetkým však hektické diskusie na pôde štrajkom obsadenej univerzity a jej centra Audimax, odkiaľ sa hnutie sympatizantov šírilo internetom a sociálnymi sieťami nielen do nemecky hovoriacich krajín, ale aj na univerzity a do ulíc po takmer celej Európe, paradoxne však bez väčšieho záujmu rakúskej spoločnosti.

Medzinárodná porota však uprednostnila intímnejší dokument Ivetty Löckerovej Nachtschichten (Nočné smeny) z berlínskych ulíc a predmestí. Vyvážene zachytáva nielen lyrizujúcu atmosféru noci, ale v jej protiklade aj rozmanitých osudov od bezdomovcov, ilegálnych tvorcov graffiti, po prácu strážnikov i záchrancov stratených ľudských osudov z domova i sveta, ktorí by jednoducho bez materiálnej i odbornej pomoci, s trochou jedla a tepla možno čoskoro anonymne zahynuli v bohatom veľkomeste. Pandantom tohto filmu bol aj oveľa očakávanejší i čiastočne rozporne diskutovaný Abendland (Nočná krajina) režiséra Nikolausa Geyrhaltera. Ibaže, kto neprišiel na otvárací večer, sotva sa mohol už dostať na reprízovanie titulu o ktorý bol na festivale vari najväčší záujem. Takže otázka aký je vlastne tento film, ktorý cez globálny pohľad na svet v noci chce odpovedať na otázky budúcnosti človeka a ľudstva je otvorený?

Vzorku profilujúcich minuloročných dokumentov však reprezentatívne dopĺňali tituly Armana T. Riahiho Schwarzkopf (Čierna hlava) trochu konvenčnejšie diagnostifikujúci pozadie vzniku repovej kultúry vo Viedni na sledovanom osude prisťahovalca tmavšej pleti. Rovnako štúdia motivácie Arab Atrraction Andreasa Horvatha a Moniky Muskala prekvapujúcej voľby staršej ženy intelektuálky, ktorá pri študijnej archeologickej ceste prepadne osudovej voľbe i vášni k muslimskému mladšiemu mužovi z Jemenu. Film skúma pozadie akceptácie všetkých vonkajších i vnútorných prejavov Európanom predsa len vzdialeného náboženstva, doceňovania a spoznávania jeho významu v myslení a správaní ženy i muža, aj porovnávaním tak odlišných a vzdialených civilizačných a kultúrnych svetov a zvykov i prostredí.
Trochu viac na povrchu ostávala obdobná štúdia, možno práve preto, že tam chýbala ambicióznejšia vizuálna konfrontácia, mladého Kambodžana, ktorý však vyrástol v Európe: Born in the Year of the Hare (Zrodený v znamení zajaca) režiséra Ebbu Sinzingera. Maloletý bol adoptovaný a vychovávaný francúzskou matkou a v začínajúcej dospelosti sa snaží dopátrať na ceste do krajiny svojho pôvodu po svojej rodinnej a kultúrnej identite. Predovšetkým v kláštornom prostredí budhizmu si odpovedať na svoje najzákladnejšie otázky o vlastnom bytí a zacielení do budúcnosti.

Multikultúrne konfrontácie a poznávanie odlišností a špecifík boli námetom aj ďalších titulov, neraz v antiglobalistickom tóne a chvále jedinečnosti lokálneho a rozmanitých mikrosvetov a neraz až nevinne výstredných postojov a skutkov ako v Empire me režiséra Paula Poeta, či svojráznych polemík s racionálnymi interpretáciami materiálneho a biologického sveta Am Anfang war das Licht (Na počiatku bolo svetlo).

K najporozuhodnejším dokumentom patril síce produkčne nemecký titul Mondo Lux – Die Bilderwelten des Werner Schroeter, kde však miestna rodáčka, kameramanka a režisérka Elfi Mikeschová, ktorej festival vzdal poctu aj ucelenou retrospektívou, rozokrýva tvorivú dielňu i dušu jedného z najvýznamnejších tvorcov niekdajšej nemeckej filmovej vlny, na pozadí jeho posledných divadelných inscenácií i filmových retrospektív a citácií z vrcholných filmových diel. Navyše  v záverečnom štádiu života, keď statočne zápasí aj s nevyliečiteľnou chorobou. Režisérka tu ukázala oveľa nespornejší talent a ambíciu ako v oveľa konvečnejšom titule, kde však poukázala na mnoho zaujímavých faktov a súvislostí zo štvrti v Grazi, kde sa narodila a prežila detstvo Judenburg findet Stadt. Pozoruhodná bola však aj súvislosť uvádzania tohto titulu nielen na Diagonale, ale zároveň posledný deň festivalu premierovanie v rakúskej televízii.

Záverom možno azda dodať, že aj filmová kultúra menšieho štátu, môže sa stať atraktívnou a hodnou širšej domácej i zahraničnej pozornosti, ak je ucelene a kumulovane primerane prezentovaná na takomto type každoročných filmových dní na jednom mieste, kde je k nej zvýšená kultúrna a mediálna vnímavosť. Čo najskôr, to stále dúfam, pochopíme aj v rozhodujúcich inštitúciách a jedincoch aj u nás.