Stačil jediný výstrel, aby začala intenzívne meditovať nad tým, či vôbec má pre ňu ešte nejaký zmysel venovať sa svojmu krvavému remeslu ďalej. Za posledných dvanásť rokov Kate (Mary Elizabeth Winstead) ani raz neminula svoj cieľ. Ak by nevystrelila teraz, pravdepodobne by ukončila svoju loveckú sezónu na popredných šéfov Yakuzy tesne pred cieľom. Sedem rokov trpezlivého približovania sa k hlave rodiny Kijimovcov (Jun Kunimura) by vyšlo navnivoč. Poruší preto vlastný kódex a nie bez očakávaných následkov zneškodní otca malej Ani (Miku Patricia Martineau) priamo pred jej očami.

O desať mesiacov informuje svojho milovaného mentora Varricka (Woody Harrelson), ktorý ju od jej detských liet vychovával, trénoval a najímal na jednu vražednú „fušku“ za druhou, o svojom úmysle po ďalšom naplánovanom útoku zložiť zbrane a venovať sa už len bežným každodenným záležitostiam. Nikdy totiž skutočne nežila. Jej učiteľ ju, samozrejme, chápe. Avšak, pretože každý, kto kedy pomáhal rozvíjať niekoho talent, má aj svoju výrazne temnejšiu deštruktívnu stránku, nakoniec je to on, kto Kate uštedrí ešte jednu poslednú „lekciu“ tým, že ju zradí. Po krátkej milostnej medzihre s neznámym z tokijského baru, kvôli omámeniu sympatická likvidátorka netrafí svoj cieľ. Bola otrávená a do konca života jej zostáva sotva dvadsaťštyri hodín. Prečo bola otrávená a kým vlastne, to sú odpovede, ktoré sa chystá presne mierenými výstrelmi a údermi nemilosrdne zistiť od protivníkov. Možno dokonca vyvolá v radoch japonskej mafie poriadny zmätok tým, že unesie malú, značne pubertálne otravnú Ani. A možno bude ten zmätok ešte väčší, keď sa ju po zohľadnení nijako zvlášť výhodnej situácie rozhodne pred jej rodinnými príslušníkmi neštítiacimi sa fakt ničoho nakoniec chrániť.

Kate je zvláštny film. Nádherne nakrútený – najmä pokiaľ ide o technické spracovanie. Kamera Lylea Vincenta náladovo dokresľuje podmanivú atmosféru exteriérov nočného Tokia a Osaky, vkusne sa pohráva s farebnými filtrami a neónovým osvetlením. Postmodernistickú zmes rekvizít „pouličnej“ popkultúry rôznorodej kvality necháva ostro kontrastovať s ukážkami japonských tradícií v pre protagonistku ťažko dobývaných interiéroch. Aj hudba Nathana Barra akoby sa pokúšala pôsobiť takmer až „bladerunnerovsky“ hypnotickým dojmom, aby ju občas vystriedali rytmy a melódie typické pre svojrázne J-Popové piesne. Hudobný štýl výrazne ovplyvňuje tiež výstredné kostýmy Audrey Fisher a Nirachara Wannalaiho. So sľubnou príbehovou premisou a takmer až fascinujúcou protagonistkou, ktorej Mary Elizabeth Winstead dodáva pútavú fyzickú dravosť v choreograficky nápaditých prestrelkách v štýle hongkongskej školy Johna Woo a Tsui Harka, presné údery v kontaktných bitkách nie síce tak dravých ako v dvojdielnom Záťahu Garetha Evansa, ale odvážne sa k tomu približujúcich, či charakterovú citlivosť a potrebné emocionálne uzemnenie. Kate je takmer až „roninovská“ postava zradeného samuraja bez pána, ktorý sa chystá vybojovať vlastnú nemilosrdnú pomstu a následne pokojne odísť zo sveta. Nemá čo stratiť. Vie, že zomrie – je to neodvratiteľné. Potrebuje sa len udržať nažive, kým ako trestajúca osudová Nemesis neskosí svojich protihráčov do posledného. Potenciál až k existenciálnym podtextom v stvárnení jej postavy bol, no scenárista Umair Aleem si ho zrejme vôbec nevšimol.

Tam, kde by francúzsky neobarokista Luc Besson aspoň v počiatkoch vlastnej filmovej tvorby nechal nájomného vraha typu Brutálna Nikita a Leon protagonistku užiť si svoje posledné hodiny tými stránkami života, aké do tej doby nemala možnosť spoznať, režisér Cedric Nicolas-Troyan necháva Kate strácať čas pomstou, na ktorej vlastne vo výsledku ani tak nezáleží. Je však elegantne klipovo stvárnená a energicky sa nesie na populárnej vlne tematicky príbuzných klonov filmovej trilógie o Johnovi Wickovi. Stavia viac na ironicky zábavnej zlomyseľnosti, kvôli čomu akosi nechtiac prichádza o „dušu“. S jemnými narážkami na predchádzajúce filmové stvárnenia témy otrávenej hlavnej postavy, sa stále viac obnažujú naratívne kritické miesta vo výsledku pomerne nedomysleného scenára. Keď Snake Plissken, postava ktorú stvárnil Kurt Russel v Úteku z New Yorku Johna Carpentera, zistil, že má v tele jed a ten ho za niekoľko hodín zabije, ak nezachráni niekoho uviaznutého v dosť problematickom, nehostinnom prostredí, fungovala táto hrozba boja s časom veľmi funkčne. Jed mal začať pôsobiť až vo chvíli, kedy mu vyprší čas - a teda, nebol mu v boji prekážkou. So splnením úlohy mal možnosť získať protijed a zachrániť sa. Ale keďže nemal veľmi dôvod momentálnemu vlastníkovi protijedu dôverovať, stíhal aspoň za pochodu vymyslieť plán na jeho získanie – a dodal tak záverečnému dejstvu vlastného príbehu príjemnú pútavosť.

Keď postava stvárnená Jasonom Stathamom vo filme Zastav a neprežiješ zistila, že je (tento raz už naozaj neodvratne) otrávená a na to, aby okamžite nezomrela musí výraznejšie zvýšiť hladinu adrenalínu vo svojom tele, jej príbeh príjemne gradovali často až absurdné šialenosti konané s úmyslom získať čo najviac času na odplatu svojim travičom. V záverečnom dejstve, keď mu smrť dýchala na krk najnaliehavejšie, v podstate zabával publikum tými najextrémnejšími pokusmi na to udržať sa pri živote... Keď v mnohých iných akčných filmoch sebadeštruktívni protagonisti vtrhávajú pre pobavenie publika do jednoznačne samovražedných akcií s ironickým úsmevom adresovaným smrti, tiež im zväčša nehrozí, žeby vinou tvorcov ich príbehy prichádzali o gradáciu. Film Kate však týmto problémom trpí. Jeho protagonistka od akcie k akcií, od zvratu k ďalšiemu stráca na sile a s ňou „empaticky“ dostáva do tela aj divák... Akčný, dobrodružný film, či thriller potrebuje zápletku vždy skomplikovať a gradovať s občasnými krátkymi momentmi na vydýchnutie, aby v závere predviedol tie najkrkolomnejšie kúsky. Postava Kate je však vtedy už v takom stave – síce napichaná množstvom povzbudzujúcich injekcií, komicky zakrvácaná a flegmaticky sa usmievajúca ako úplný psychopat – až budí dojem, že by ju s ľahkosťou dorazil aj ten najmiernejší závan vetríka. Nieto ešte, žeby vôbec vládala vybojovať ten najťažší boj, čo by ju – aj z dramaturgického hľadiska – logicky mal čakať. V dialógoch dôjde aj na nejaké mysticko-filozofické „reči“ o tom, že smrť je vlastne len začiatkom niečoho nového. V takto vyhrotenej chvíli vyznievajú však dosť nevhodne na to, aby divákovi naozaj dopriali, čo mu bolo už expozíciou prisľúbené.

Kate, USA, 2021
Dĺžka: 106 minút
Réžia: Cedric Nicolas-Troyan
Scenár: Umair Aleem
Kamera: Lyle Vincent
Hudba: Nathan Barr
Hrajú: Mary Elizabeth Winstead, Woody Harrelson, Miku Patricia Martineau, Michiel Huisman, Tadanobu Asano, Miyavi, Džun Kunimura, Maria Jamamoto, Patrick Newall
Strih: Sandra Montiel
Scénografia: Dominic Watkins
Kostýmy: Audrey Fisher
Producenti: David Leitch, Patrick Newall, Bryan Unkeless, Kelly McCormick
Distribúcia: Netflix
Foto: Netflix