Slávna Modrá laguna, Dúhové hory, krásne vodopády, 33 stále činných sopiek, hlavné mesto Reykjavik, najsevernejšie mesto Európy, to je v krátkosti charakteristika tohto zvláštneho a zaujímavého európskeho štátu. A v tomto prostredí sa odohráva príbeh osamelého Gunnara, ktorému vyvlastnia farmu a presťahuje sa do hlavného mesta. Snímka Samota režisérky Ninni Pálmadóttir je, pochopiteľne, príbeh o samote a hľadaní šťastia, ale aj o nespravodlivosti, zrade a priateľstve. Nič mimoriadne sa neodohrá, dej plynie pomaly a predsa sa veľa o živote o tomto mimoriadnom kúsku sveta dozvieme. Ako žijú, akí sú, ako vnímajú aj celosvetové dianie. A to všetko je len tak mimochodom prepletené do príbehu.

Gunnar (Þröstur Leó Gunnarsson) žije na osamotenej farme svojich rodičov. Založili ju jeho prarodičia, on tam vyrastal, nikdy sa neoženil, má len jedného bratranca, aj ten žije v ďalekej Kanade. No predsa nie je celkom sám má jedného verného priateľa – šedého koňa Goddiho, ktorého po vyvlastnení farmy, kde bude priehrada, musí opustiť, lebo ten do mesta nepatrí. Gunnar sa, po získaní veľkého odstupného, odsťahuje do Reykjaviku, kúpi si skromný byt, veď on nič nepotrebuje. Netrvá dlho a vyhliadne si ho 10 – ročný Ari (Hermann Samúelsson), roznášajúci noviny. Gunnar o noviny nestojí, no chlapec je neodbytný, nosí mu ich aj zadarmo. Ari zo susedstva je v striedanej starostlivosti rodičov a často nemajú na neho čas. Ari je však dieťa citlivé a vycíti, že Gunnar by mohol byt jeho záchranou. Zblíženie sa začína šachovými partiami, neskôr u neho aj prespí. Nakoniec to hojne využijú aj rodičia, keď sú zaneprázdnení alebo majú iný program, prenechajú chlapca Gunnarovi, veď ten sa o ich chlapca postará. Dni plynú pomaly, starec a dieťa sa začína spoznávať, je im spolu dobre, rozumejú si. Dve osamelé duše sa našli a majú veľa spoločného. Až do priam hlúpeho nedorozumenia, keď sa ani Ari nezachová, ako by sa mal, sa vzťah vážne naštrbí. Má to ďalekosiahle následky – obaja sú opäť sami.

Okrem hlavnej dejovej línie sú zaujímavé aj niektoré odbočenia. Túlajúc sa mestom Gunnar zbadá protestujúci dav. Nepáči sa im, že afganskej rodine nechce štát dať povolenie k pobytu, totiž nemajú v poriadku doklady. Gunnar protesty denne sleduje, no keď zistí, že zriadili zbierku na pomoc rodine neváha, vyžiada si z banky 50 miliónov. Zamestnanci sú zaskočení, ale po zistení jeho finančnej solventnosti mu peniaze vydajú. Ponúkajú mu policajný ochranu, veď si neodnáša drobné, odmietne. Tašku s peniazmi jednoducho vysype tam kde mu unudená úradníčka zbierky káže. Až po čase ho vyhľadá polícia, s otázkou, či to myslel skutočne vážne a musí svoje rozhodnutie opäť potvrdiť. Táto mála digresia poslúži na jednej strane na vykreslenie charakteru hlavného hrdinu, na druhej postoja spoločnosti k utečencom. Niekde ich vyháňajú, na ťažko skúšanom Islande vládne k ľuďom v núdzi empatia, porozumenie a súcit. Samozrejme, dať 50 miliónov len tak na záchranu jednej neznámej rodiny, vznikol asi len v hlave popredného islandského scenáristu Rúnara Rúnarssonna, ktorý sa nedávno predstavil s veľkým úspechom so svojim masterclassom v Bratislave na 11. ročníku Visegrád Film Forum, na ktorom film premietli. Chcel zrejme touto veľavravnou epizódou akcentovať dlhú cestu, ktorou musel Island prejsť, kde ešte ani nie tak dávno bola chudoba, a ako to explicitne poznačilo charakter jeho obyvateľov.

Film Samota je predovšetkým snímka, ako už aj titul napovedá, o osamotenosti a v neposlednom rade kladie aj otázky o dnešnom vývoji, ktorý sa dotýka celého ľudstva. Režisérka nikomu názor nevnucuje, „polopatizmus“ je jej cudzí, divák z toho čo počuje a vidí si musí urobiť názor sám. Diváci nie sú nesmerovaní ani na jedno názorové spektrum, musia si vybrať, čo by urobili keby sa sami ocitli v niektorej z podobných situácii. To je hádam najväčší vklad tohto malého, ale pozoruhodného filmu. A natíska sa zároveň aj otázka, že ani veľkí herci, ani bombastický príbeh nemusí zanechať toľko tém na uvažovanie, ako s jednoduchými prostriedkami vyrozprávaný a nakrútený príbeh o človeku, ktorý prišiel v mene pokroku o jedinú istotu -  milovanú farmu. A vynára sa tiež otázka, či táto obeť stála za to – pre ľudstvo možno áno, pre jedinca v nijakom prípade. A túto stratu nevynahradí ani veľká suma peňazí,ktorú mu štát veľkoryso vyplatí.

O filme Samota by sa dalo ešte uvažovať z rôznych aspektov. Téma nedorozumenia, zrady je mimoriadne dôležitá, zaujímavá i poučná, ale to by som veľa prezradila, lebo je to v konečnom dôsledku pointa celého filmu. A stále pertraktovaný a večne diskutovaný generačný problém tiež stojí za zmienku. Je to svojim spôsobom len zbytočne nafúknutá bublina, lebo keď sú dvaja ľudia na jednej vlne, rozumejú si, majú rovnaké pocity môže vzniknúť pevné priateľstvo aj medzi starcom a malým deckom. Že je to pravda sa môžeme na jednej strane dočítať v nejednom literárnom diele, na druhej pouvažovať nad kamarátstvom dobrosrdečného, žičlivého Gunnara stvárneného výborne Þrösturom Leóm Gunnarssonom a jeho malým kamarátom Arim v podaní talentovaného Hermanna Samúelssona. Myslim si, že Samota mnohých zasiahne a budú odchádzať z kina spokojní.

Samota (Einvera/Tilverur), Island, Slovensko, 2023
Dĺžka: 75 minút
Réžia: Ninna Pálmadóttir
Scenár: Rúnar Rúnarsson
Kamera: Dušan Husár
Hudba: Pétur Þór Benediktsson
Hrajú: Þröstur Leó Gunnarsson, Hermann Samúelsson, Anna Gunndís Guðmundsdóttir, Jóel Sæmundsson, Jónmundur Grétarsson, Iðunn Ösp Hlynsdóttir
Produkcia: Hlín Jóhannesdóttir, Lilja Ósk Snorradóttir, Rúnar Rúnarsson
Zvuk: Adam Kuchta
Masky: Andrea Štrbová
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 21. marca 2024
Foto: ASFK