V ten večer dostala švédska sopranistka Christine Daaé (Mary Philbin) príležitosť zaspievať si v parížskej opere a alternovať tak údajne chorú miestnu primadonu Carlottu (Mary Fabian). Z hľadiska spevácky výkon svojej priateľky z detských čias a životnej lásky sleduje vikomt Raoul de Chagny (Norman Kerry) a z coupé č. 5 tiež tajomná postava, v ktorej čerství manažéri pravdepodobne Palais Garnier predpokladajú ich predchodcami, hercami, kostymérmi a rekvizitármi len v náznakoch zmieňovaného fantóma opery (Lon Chaney). Raoul počas prestávky Christine navštívi v šatni, aby sa jej vyznal z citov a požaduje tiež, aby v divadle rezignovala. Christininej láske k opere však Raoul, zdá sa, nedokáže konkurovať. Obzvlášť teraz, keď má v publiku tajomného ctiteľa a možného podporovateľa v práve sľubne sa rozvíjajúcej kariére...

Navštevuje ju v šatni a rozpráva sa s ňou len poza nástenné zrkadlo, zatiaľ čo posiela poprednej speváčke Charlotte a vedeniu listy s varovaním, že ak Christine nebude v nasledujúcom predstavení Fausta účinkovať v úlohe Margarétky, operu zasiahne kliatba. Manažéri to spočiatku považujú za žart a aj na naliehanie Charlottinej matky (Virginia Pearson) fantómovo varovanie ignorujú. Svoje rozhodnutie však trpko oľutujú vo chvíli, keď počas predstavenia zo stropu padne veľký krištáľový luster priamo na divákov, pričom mnohých nielen zraní, ale aj usmrtí. „Môže za to jej hlas!“ hlása medzititulok anonymný názor z publika na adresu Charlotte. A vo všetkom tom chaose zrazu rozrušená Christine nájde tajné dvere za zrkadlom... Odhalí rozsiahle chodby pod operným dómom, vedúce schodiskami čoraz hlbšie a hlbšie až k podzemnému jazeru. Po prvý raz uzrie tiež svojho tajomného ctiteľa skrývajúceho znetvorenú tvár pod maskou s presvitajúcim, zlovestne vlajúcim kúskom obväzu vždy, keď prehovorí. Christine v mrákotách postupne spoznáva fantómovu skrýš pred svetom, rakvu, v ktorej trávi bezsenné noci, aj apartmán zariadený len pre jej vlastné pohodlie. Miluje ju. Môže vraj prísť aj odísť, kedy chce. Len nech ďalej spieva a zostane mu verná ako svojmu jedinému pánovi. Nikdy však nesmie nazrieť pod jeho masku... Nesmie sa ani stretnúť so svojím milým Raoulom, inak ich oboch bude čakať krutá pomsta to žiarlivosti. Snáď jedine, ak by zostala ich identita zakrytá na už čoskoro sa odohrávajúcom maškarnom plese, naivne predpokladá Christine. A potom je tu ešte inšpektor Ledoux (Arthur Edmund Carewe), francúzsky policajt v utajení, ktorý fantóma pozná ako Erica, utečenca z Diablovho ostrova a niekdajšieho odborníka na čiernu mágiu.

Fantóm opery režiséra Ruperta Juliana je jednou z milovaných romanticko-hororových klasík nemej éry a spoločne s divadelným muzikálom Andrewa Lloyda Webbera z roku 1986, asi najpamätnejšia adaptácia tajuplného rovnomenného románu Gastona Lerouxa. Možno v diváckom povedomí zostáva tak trochu v tieni legendárnych expresionistických snímok ako Kabinet Dr. Caligariho (1920) Roberta Wieneho, či Upíra Nosferatu (1922) Friedricha Wilhelma Murnaua. V nadväznosti na Chaneyho hereckú inkarnáciu Hrbáča z Notre Dame (1923), okrem iného, predznamenáva tiež novonastupujúcu éru retro hororov s klasickými monštrami filmového štúdia Universal: Tým čerstvo po nástupe zvuku dominovali napríklad Dracula (1931) Bélu Lugosiho, Frankenstein (1931), či Múmia (1932) s Borisom Karloffom, Neviditeľný muž (1933) podľa H. G. Wellsa, Vlčí muž (1941), v ktorom sa po stopách vlastného otca herecky vydal tiež Lon Chaney Jr., ale aj taký od hlavy po pätu zamaskovaný Netvor z čiernej lagúny (1951). Každý z nich najprv ako protagonista vlastnej filmovej série, niekedy dokonca v spoločných crossoveroch, popri nenápadných adaptáciách literárnych textov Edgara Allana Poea (Vraždy v ulici Morgue – 1932, Havran - 1935) a stvárnení iných klasických gotických príbehov (Old Dark House – 1932), nakoniec „doplatil“ na stretnutie s komickou dvojicou Abbottom a Costellom... Aby sa nakoniec Fantóm opery v rámci spomínaného filmového univerza dočkal tiež vlastného zvukového remaku z roku 1943.

Hoci scenár, ktorý je dielom ôsmych autorov nemenovaných v titulkoch, zostáva v srdci verný pôvodnej knižnej predlohe, predsa len zavádza do deja pár úprav. Predovšetkým z tajuplnej postavy z fantómovej minulosti, pôvodne označovanej len ako Peržan, robí francúzskeho detektíva na stope osudového protivníka. Mení Ericovu minulosť v prospech menej melodramatického, viac hororového vyznenia snímky a v závere necháva skôr než motívu smrti z nenaplnenej lásky slovo prvoplánovo lynčujúcemu zhrozenému davu. Psychologické rozpitvanie jednotlivých charakterov a ich životných motivácií je zredukované na jasne zrozumiteľné herecké gestá, nachádzajúce výrazovú oporu v tvorivých možnostiach najmä obrazovej zložky. Kamera Charlesa Van Engera sleduje vo veľkých celkoch nablýskané javisko opery, kam chce patriť každý, kto zatúžil po sláve a kontrastne s tým skrývané útroby nevzhľadných tmavých a vlhkých chodieb v podzemí. V intímnych polodetailoch sa „prizerá“ dialogickej komunikácií medzi postavami, inak pretlmočenej divákovi prostredníctvom medzititulkov. Hrá sa so svetlom a tieňom, vzhľad fantóma dokonca spočiatku prenecháva len fantázií diváka sledujúceho ostrú, pohyblivú siluetu na stene.

Výprava Bena Carrého doslova fascinuje labyrintom nekonečných schodísk a tajomných komnát, kde stratené postavy riskujú buď smrť v rukách škrtiča, upečenie za živa, explóziu pušného prachu schopného zniesť celý operný dóm zo sveta alebo utopenie po vypustení podzemného jazera. Dekorácie Russella A. Gausmana sú takmer až samostatnými, oživenými postavami. Pričom filmu dominuje herecký výkon samotného fantóma Lona Chaneyho, ktorý si k postave navrhol vlastný makeup. Vďaka nemu Eric pôsobí ako vysušená lebka bez nosa a s vpadnutými očami. Pričom si herec kvapkami do očí zámerne zmenšoval zrenice, aby bol jeho vzhľad oveľa desivejší. Komplikované vnútorné rozpoloženie nikdy nekončiaceho osamotenia spomínanej postavy a vražedného hnevu zo žiarlivosti zostávajú dodnes hmatateľné v nezabudnuteľnej grimase a veľavravných gestách rúk... Aktuálne už asi nie je nutné, aby mali majitelia kín pre prípad omdlenia niekoho z publika poruke dávku čuchacej soli. V čase premiéry to však bolo zvykom. Filmovým nostalgikom hladinu adrenalínu Fantóm opery asi nezdvihne, no stále ponúka lahôdkový atmosférický zážitok. A scéna s Ericovým odmaskovaním je tak či tak jednou z najpamätnejších v histórií kinematografie.

Fantóm opery (The Phantom of the Opera), USA, 1925
Dĺžka: 93 minút
Réžia: Rupert Julian, Edward Sedgwick, Lon Chaney
Predloha: Gaston Leroux (kniha)
Kamera: Virgil Miller, Charles Van Enger, Milton Bridenbecker
Hudba: Carl Davis, Rick Wakeman, Roy Budd
Hrajú: Lon Chaney, Mary Philbin, Norman Kerry, Arthur Edmund Carewe, Gibson Gowland, Snitz Edwards, John Miljan, Carla Laemmle, Antonín Vaverka, Rolfe Sedan, William Tracy, Chester Conklin, Ruth Clifford, Bernard Siegel, Ellinor Vanderveer, Joseph Belmont, Edith Yorke, Roy Coulson (méně)
Produkcia: Carl Laemmle
Strih: Edward Curtiss, Gilmore Walker
Scénografia: Charles D. Hall, Russell A. Gausman
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 8. decembra 2022
Foto: Film Europe