ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Pasolini

Hodnotenie filmu podľa čitateľov

Pasolini4 resizeOsobne zastávam názor (napríklad spoločne so scenáristkou Lindou Aronsonovou), že životopisné snímky, snažiace sa zobraziť život osobnosti v jeho komplexnosti, čiže buď od detstva (častejšie od študentských rokov) až po starobu, smrť, prípadne dosiahnutie výrazného úspechu, často trpia nedostatkom dramatičnosti.

Ich autori totiž často zamieňajú celý život za celistvý dramatický príbeh, ako sa tomu stalo napríklad pri neživotnej a povrchnej Teórie všetkého (r. James Marsh, 2014) o fyzikovi Stephenovi Hawkingovi. Túžba zahrnúť do jedného Pasolini2 resizefilmu všetko, čo daná osobnosť zažila a s kým zaujímavým sa stretla, býva často slepou uličkou, smerujúcou k nude a neprekreslenosti charakterov. Jedným z riešení je vyzdvihnutie najzaujímavejšieho, prípadne aj viacerých období života, pre osobnosť najvýznačnejších, najcharakteristickejších, alebo najkrízovejších (napríklad Kod Enigmy, r. Morten Tyldum, 2014, Steve Jobs, r. Danny Boyle, 2015). Potom je dôležité si stanoviť, akým spôsobom budeme na protagonistu nahliadať. Americký režisér s taliansko-írskymi koreňmi Abel Ferrara sa týmito "správnymi" Pasolini5 resizepravidlami striktne riadil a v prípade svojského náhľadu na postavu slávneho talianskeho scenáristu, filmového teoretika a režiséra Piera Paola Pasoliniho (1922-1975) zvolil snáď až prehnane extrémny autorský prístup. Ale po poriadku.

Nachádzame sa evidentne v záverečnej fáze tvorcovho života, čo dokazuje v prvých záberoch filmu prítomnosť kamery na (zrejme) skúšobnej projekcii posledného Pasoliniho filmu Salo alebo 120 dní Sodomy (1975). Slávny a nesmierne kontroverzný film svojimi explicitnými zábermi, prítomnými Pasolini10 resizeako film vo filme aj vo Ferrarovom diele, akoby naznačil, akým smerom sa Pasolini bude formálne uberať, respektíve čomu sa nebude vyhýbať. Zároveň však môže takto vzbudiť dojem, že budeme sledovať možno praktiky filmových štúdií, proces nakrúcania, možno propagáciu filmu, alebo jednoduché zobrazenie posledných dní či týždňov Pasoliniho života. Nič nie je ďalej od pravdy, obsahová stránka je omnoho komplikovanejšia.

Asi by bolo jednoduchšie napísať, čo všetko film Pasolini neobsahuje a akým naratívnym klišé životopisných filmov sa Pasolini6 resizevyhýba. Nie je to film o procese tvorby, nie je to film, zameriavajúci sa na vývin a zložitosť vzťahov režiséra a jeho okolia a určite to nie je komplexný životopis. Pasolini je film o Pasoliniho vnútornom svete, zobrazenom napríklad vizualizáciou jeho nezrealizovaného scenára, posmrtných víziách cesty do neba, voice overom, prezentujúcom jeho riadky z listu milencovi, alebo až (pseudo) filozoficky znejúcimi odpoveďami na novinárske otázky v netradične intímnom rozhovore. Obsahovo vonkajšiu a dejovo tak pochopiteľnejšiu zložku tvorí jeho vzťah s rodinou, predovšetkým s matkou, návštevy známych a pochopiteľne aj milenca. Často sledujeme Pasoliniho blúdiť po meste v aute, Pasolini8 resizesledujúc mladých mužských prostitútov. Pokiaľ očakávate hádky s matkou ako v "pravej" talianskej rodine v "pravom" talianskom filme, alebo žiarlivostné scény s milencom, nedočkáte sa. Futbal, ako symbol Talianska, však chýbať nesmie ani v tak elitárskom filme, akým Pasolini nesporne je. Čo na tom, že sa jedná zrejme o víziu.

Abel Ferrara a Willem Dafoe sú umeleckou dvojicou, ktorá spolu už čo-to odpracovala. Od pomerne legendárneho Krála New Yorku (1990), cez Go go tales (2007), až po sci-fi 4:44 The last day on earth (2011). Z tohto zorného pola sa Ferrarovo rozhodnutie výberu charizmatického Dafoeho do úlohy "šľachovitého" homosexuálneho umelca nezdá byť Pasolini3 resizerozhodnutím založenom čisto na základe relatívne podobnej fyziognómie. Dafoe je ostatne natoľko výrazný typ, že jeho štylizácia nemôže byť stopercentná a omnoho smerodatnejší je jeho výkon, ako snaha o dokonalé napodobenie Pasoliniho prejavových nuáns. Obdobným príkladom je už spomínaný Steve Jobs a výkon Michaela Fassbendera.  

Pasolini je film takmer bez deja, skladá sa z viacerých kratších a jednej dlhšej epizódy (tá je, príznačne pre celý film, víziou) a v podstate sa nikam spoločne s postavami, pripomínajúcimi hitchcockovské figúrky na režisérovej Pasolini12 resizešachovnici, nevyvíja. Je určený viac-menej výhradne cinefilom, ktorí jediní pochopia, ktoré scény sú snové, ktoré reálne a prečo, aký obraz by čo mohol teoreticky symbolizovať a docenia potom komplikovanejší strih, zdanlivo zmätočnú štruktúru scenára a formalistické hrátky ako napríklad dvoj expozície. Rozhodne však nie je isté, že sa bude fanúšikom Pasoliniho páčiť. Je totiž otázne, či Ferrarov extrémny prístup priniesol efekt, aký zamýšľal. Jeho film pôsobí až príliš tlmene, vyumelkovane, postráda emócie, čiže vytvára skôr dojem chladného filmového konštruktu, ako filmu, vďaka ktorému by sme spoznali život a dielo slávneho režiséra a bol by nám potom bližší ako človek. Pokiaľ by tu takýto prístupnejší film už bol, bolo by to absolútne v Pasolini11 resizeporiadku, takto ale vzniká chtiac-nechtiac neplánovaný dojem, že sme chceli vidieť predsa len niečo iné, možno aj viac doslovné a divácky ústretovejšie.

Takto nám ostane síce "iba" náhľad do jeho mysle, čo však rozhodne nie je málo a za cestu do kina stojí. A ako bonus, samozrejme, Ferrarova pomerne dlhá (na stopáž filmu) rekonštrukcia Pasoliniho vraždy. Nerobme si ilúzie, je to asi najväčšie lákadlo pre zber divákov do kín vo svete, proti ktorého morálke vlastnými slovami človek, ktorý morálny nie je, bojoval svojimi kontroverznými filmami.

Pasolini7 resizePasolini, Francúzsko, Taliansko, Belgicko, 2014
Dĺžka: 86 minút
Réžia: Abel Ferrara
Scenár: Maurizio Braucci
Kamera: Stefano Falivene
Strih: Fabio Nunziata
Hrajú: Willem Dafoe, Maria de Medeiros, Ninetto Davoli, Riccardo Scamarcio, Giada Colagrande, Chiara Caselli, Adriana Asti, Ninetto Davolli, Valerio Mastandrea, Tatiana Luter, Salvatore Ruocco, Andrea Bosca, Luca Lionello, Eduardo Valdarnini a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 10. marca 2016
Foto: Film Europe

Share/Save/Bookmark