Koprodukčná snímka Chlapi neplačú je celovečerným debutom sarajevského rodáka Alena Drljeviča. Absolvent Akadémie múzických umení v rovnakom meste však nazbieral bohaté režijné skúsenosti ako asistent réžie pri festivalových titulov Jasmily Žbaničovej Grbavica (2006) alebo Pre tých, ktorí už nemôžu rozprávať (20013), a taktiež si pri nich mohol osvojiť metódu rozprávania spätného náhľadu súčasníkov na balkánsku vojnu z počiatku poslednej dekády 20. storočia.

Tieto skúsenosti zúročil práve pri minuloročnej novinke. Chlapi neplačú prichádzajú do našich kín s reklamou vlastníctva Zvláštnej ceny poroty z Karlových Varov a cenou Europa Cinemas Label. Očakávania sú teda vysoké a mali by prebiť cynické šomranie smerom k slovenským distribútérom, že balkánska vojna je tým prvoradým kritériom pri výbere snímok z tohto kúsku Európy do našich kín.

Osem veteránov zmieneného konfliktu sa stretáva, nejakých 20 rokov po jeho utíchnutí, v odľahlom horskom stredisku, aby tu podstúpili na prvý pohľad trochu rozpačitý pokus o vyrovnanie sa s vlastnou minulosťou v konfrontácii s bývalými nepriateľmi. Vďaka menám, ako Jasmin, Valentin, Andrija, Ahmed, Merim, Josip, Valentin, Velimir a Miki si jednotlivé postavy mužov v strednom veku asi balkánsky divák ľahšie zaradí do miestneho etnika, ten slovenský s tým však bude mať, s výnimkou Ahmeda, problém a osobne sa domnievam, že tak získava určitú výhodu. „Osem statočných“ sa pod vedením Slovinca Ivana podrobia psychoterapii založenej na takzvanej psychodráme, keď sa postavy vžívajú do konkrétnych rolí a situácií. Na základe tejto metódy vznikol v 60. rokoch u nás odvážny dokumentárno-hraný experiment s názvom Psychodráma v réžii Jozefa Zachara a ak ste ho videli, ihneď si na tento sugestívny film pri prvom spoločnom sedení Balkáncov spomeniete.

Ako sa dá očakávať, psychodráma prináša otváranie starých, zdanlivo zahojených rán a táto metóda pôsobí ako soľ do čerstvej rany po vybratí náboja z juhoslovanskej pušky. Nič to, chlapi na terapiu môžu zabudnúť pri plávaní v menšom bazéne, pri prechádzkach po krásnej okolitej prírode a večerných ožieračkách. Lenže dá sa vo voľnom čase zabudnúť na to, čo spomínal jeden, či druhý člen skupiny pri raňajších sedeniach? Veď je tak jednoduché zameniť jednotlivca za celé etnikum a uplatniť na ňom pri chlapskej bitke kolektívnu vinu. Že sa tak stane, musí byť každému divákovi jasné, predvídateľnosti sa však dá pri takto koncipovanom diele iba ťažko vyhnúť, všetci predsa vieme, že sme iba ľudia a radi si vybíjame zlosť na druhých, najmä ak nie je z „našej rodnej obce“.

Diváka tak začne zaujímať nielen to, čo budú postavy rozprávať a aké zločiny z minulosti vytiahnu, ale najmä ako pristúpi k zobrazeniu relatívne predvídateľného priebehu s nutnou dávkou klišé režisér ako umelec. Už úvodný záber, rozdeľujúci plátno stromom na dve polovice sľubuje hĺbavejšiu, metaforami presýtenú vizuálnu stránku diela. A do určitej miery, najmä čo sa týka prostredia, tento predpoklad Drljevič napĺňa. Vizuálne úchvatné zábery hôr pôsobia viac melancholicky a smutne ako monumentálne a odrážajú ako stav duší protagonistov, tak stav všetkých krajín, zainteresovaných vo vojne. Kľudná atmosféra nepôsobí ako povestné ticho pred búrkou, ale skôr ako ticho po búrke, ktorá sa nad celým regiónom prehnala a zanechala trvalé následky. Poľská režisérka Agniezska Holland v minulosti prehlásila, že podľa jej názoru Druhá svetová vojna v Európe nikdy neskončila a pri sledovaní Chlapov, čo neplačú vás napadne to isté v spojitosti s ôsmymi veteránmi balkánskej vojny na plátne. Ich boj je nekonečný, nie je to už však boj s cudzím nepriateľom, ale s vlastným vnútrom. Pričom výsledkom nemôže byť už nikdy jasné víťazstvo. A je to viac vojna ich generácie ako ich potomkov, ako trochu doslovne naznačuje záverečná sekvencia s futbalovým tímom tínedžerov.

Chlapi neplačú sú pomerne klasickým zástupcom tendenčného európskeho festivalového artu so svojimi kladmi aj zápormi, to pozitívne však prevažuje. Zameranie sa na psychológiu postáv je limitované síce iba troma či štyrmi jedincami, zvyšok pôsobí tak trochu ako krovie, ale každý sa dočká svojho momentu. V úvode spomínaná výhoda slovenského diváka spočíva v tom, že si postavy nedokáže tak jednoducho zaradiť do príslušného etnika, a tak všetkých „neplačúcich chlapov“ bude mať uňho rovnakú štartovaciu čiaru a sympatie si tak môže neskôr získať každý, aj ten s najväčším podielom viny. Sú to všetko chlapi ako všetci ostatní, väčšina s deťmi, či už ženatí alebo opustení.

Chlapi neplačú (Muškarci ne plaču) Bosna a Hercegovina, Slovinsko, Chorvátsko, SRN, 2017
Dĺžka: 98 minút
Réžia: Alen Drljnević
Scenár: Alen Drljević, Zoran Solomun
Kamera: Erol Zubcevic
Strih: Vladimir Gojun
Hudba: Dado Jehan
Hrajú: Emir Hadžihbegović, Leon Lučev, Izudin Bajrovic, Miraiem Zupcevic, Emin Bravo, Ivo Gregurevic, Boris Isaković, Primosz Petkovsek a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 8. februára 2018
Foto: ASFK