Ak si niekto myslí, že v takom devätnástom storočí bol život pokojnejší a mierumilovnejší je na veľkom omyle. Po uliciach sa síce nenaháňali kolóny aut, ale zato kočiare špinili cesty o to viac a ľudia boli takisto krutí a bezohľadní, ako niekde tí dnešní. Možno v niektorých krajinách aj viac. Film Čierna Venuša Abdellatifa Kichicheho sa odohráva práve začiatkom spomínaného storočia a hovorí o skutočnom príbehu.

V expozícii filmu sa ocitáme v roku 1815 keď známy vedec Georges Cuvier – anatóm, prírodovedec a paleontológ - prednáša v parížskej Kráľovskej lekárskej akadémii o vývoji druhov na vymodelovanom tele africkej ženy a podľa tvaru lebky a iných pozoruhodností konštatuje, že je vývojovým stupňom medzi opicou a človekom. Modelom bola Saartjie Baartmanová, ktorá sa narodila asi okolo roku 1790 ako otrokyňa v dnešnej Juhoafrickej republike, neskôr vystupovala pod menom Sarah. Pochádzala z kmeňa Khoikhoiov, a tých Holanďania nazvali Hotentóti. K menu Cuviera sa viaže aj rozdelenie ľudstva do troch druhov. Podľa jeho teórie bola najcennejšia biela rasa, potom nasledovala žltá a za najmenejcennejších považoval čiernych. Vyše 150 rokov sa v parížskom Prírodovedeckom múzeu (Musée de l´homme) vystavoval jej mozog, genitálie a kostra, lebo ženy z jej kmeňa mali nadmerne vyvinutú zadnú časť a pysky ohanbia. Na dlhé roky sa na ňu zabudlo až v roku 1994 požiadal Nelson Mandela o vydanie jej pozostatkov. V roku 2002 mu Francúzi vyhoveli a Saartjie bola s veľkou pietou pochovaná v rodnej zemi. Toľko historické fakty.No o jej strastiplnom živote sa veľa nevie, ale Kechiche sa jej príbeh o ponížení, strate ľudskej dôstojnosti, klesnutiu až na dno svojich možností, snažil až príliš naturalisticky zrekonštruovať. Musím priznať, že dosiahol svoje, osud africkej slúžky naozaj otrasie každým, kto si film pozrie. Ba ani sa nechce veriť, že ľudia dokážu byť tak zlí, oplzlí a hlúpi.

Kto je Abdellatif Kechiche? Narodil sa v roku 1960 v Tunisku, začínal ako herec, neskôr pokračoval ako scenárista a v roku 1984 debutoval filmom Un thé à la menthe. Zlatého leva v Benátkach získal za film La faute à Voltaire, päť francúzskych Cézarov za snímku La graine et le mulet a tiež Osobitnú cenu v Benátkach. Čierna Venuša sa takisto o tieto ceny uchádzala, ale nevyšlo to, podľa mojej mienky pre až prílišné naturalistické stvárnenie témy. Bývalá slúžka Saartjie uverí svojmu pánovi a vydá sa s ním na do Európy, aby zarobila peniaze. Mladá žena mu absolútne dôveruje i keď z nej spraví najprv v Anglicku cirkusovú atrakciu v predstaveniach o Hotentotskej Venuši. Tá je na javisku v drevenej klietke, uviazaná na reťazi, hrá divošku a nakoniec dovolí, aby si spodnými pudmi zmietané obecenstvo mohlo na ňu siahnuť. To je už síce prekáža, ale ešte to znáša. Nepáči sa to však Angličanom a jej pána, Holanďana Caezara, obžalujú a aj by sa im ho podarilo dostať za mreže za zneužívanie a potlačovanie ľudskej dôstojností, no mladá žena ho na súde obhajuje slovamiam, že ona to len hrá – je herečka. Sudca nemá inú možnosť len obžalobu stiahnuť, ale žiada si k rozsudku dodatok, že sa pokúsil človeku vrátiť jeho dôstojnosť. Po tejto afére vedú cesty tohto dobrodruha a jeho čiernej atrakcie do Paríža, kde takú maličkosť, ako morálne zásady nepoznajú. Parížska smotánka 19. storočia je frivolná, skazená a bezohľadná. Zo začiatku Sarah zabáva znudenú spoločnosť, ale jej úpadok je neodvratný. Naivne dievča končí ako prostitútka v nevestinci a po ochorení ju vyhodia na ulicu.

Film je koncipovaný na striedaní rôznych epizód jej života, počas ktorých sa sem-tam aj vzoprie, ale aj tak neprenikneme do jej duše. Celý film je v podstate sled udalostí, ktoré vedú k jej pádu, ale najmä k neustálemu ponižovaniu, ktorému sa nevie, možno ani nechce vzoprieť. A Kechiche, s podporou kameramanov Lubomira Bakcheva a Sofiana El Faniho, nájazdom kamery na detail jej tváre, ale aj ostatných aktérov, túto odyseu ponižovania zvýraznil ad maximum. Kamera do detailov sníma perverznosť jej vystúpení a v neposlednom rade ešte perverznejšie reakcie publika. V Londýne by sa to dalo zvaliť na spodinu (čo nie je celkom pravda), ale v Paríži sa takto kruto a nehanebne správa horných desaťtisíc. Snímka v istých okamihoch vyvoláva až pocity nevoľnosti a v zapätí pocity hanby za ľudskú rasu, ktorá bez studu manipuluje s človekom a navyše má z toho aj pôžitok. Nedokážem odhadnúť, či to bola zo strany tvorcov schválnosť do úmoru nechať vyhrať do detailov všetky vyhrotené scény, alebo sa im to jednoducho vymklo spod kontroly. Skôr oboje. Akoby sa vyžívali v nechutných detailoch a motiváciách jednotlivých aktérov, čo filmu viac ublížilo, ako pomohlo. Bez diskusie Čierna Venuša si žiadala nožničky a bola by sa jej dostalo aj väčšieho  uznania. Napríklad už len za mimoriadne herecké kreácie Andrého Jacobsa,  Oliviera Gourmeta, Eliny Löwensohn, ale najmä Yahimy Torrès v úlohe Saartjie. Okrem toho, že je uveríme, je vo svojej úlohe dokonalá, si zaslúži uznanie aj za odvahu, čo všetko musela podstúpiť pre hodnovernosť svojej hrdinky. Skutočne dokázala to tak zahrať, že divák sa vcíti do jej položenia a trpí s ňou. Trpí a zároveň pociťuje bezmocnosť. Bezmocnosť pri sledovaní ponižovania sú najpresnejšie slová na vyjadrenie pocitov z tohto krutého filmu. Hotentoská Venuša je jednak symbolom ponižovania ženy ako takej, jednak koloniálneho útlaku Afriky. Zle, čo i len pomyslieť, že aj dnes sú ešte krajiny, kde sa so ženou zaobchádza ako s otrokyňou, síce novodobou, ale podstata sa nemení. Našťastie, je už v talóne verejná mienka, na ktorú sa síce možno vykašľať, ale prepočuť sa nedá.

Film Čierna Venuša je snímka krutá, miestami až odporná, pridlhá, ale nenechá nikoho ľahostajným. Nie je to film, na ktorý sa zabúda, a to z dvoch dôvodoch: buď niekoho hlboko zasiahne alebo pohorší. Oboje je viac ako indiferentný postoj. Dokonca aj Francúzsko keď vrátilo pozostatky Saartjie – Sarah do Južnej Afriky pripojilo svoje ospravedlnenie za historické pochybenie – kolonializmus a otrokárstvo, ktoré bolo zločinom proti ľudskosti. Upozornenie: Ak sa rozhodnete film si pozrieť, a to by ste mali, musíte sa pripraviť na to, že to nebude idyla.
 
Čierna Venuša (Vénus noire), Francúzsko, Taliansko, Belgicko, 2010
Réžia: Abdellatif Kechiche
Scenár: Abdellatif Kechiche
Kamera: Lubomir Bakchev, Sofian El Fani
Hudba:Sladeddine Kechiche
Výprava: Florian Sanson
Hrajú: Yahima Torrès, Andre Jacobs, Olivier Gourmet, Elina Löwensohn, François Marthouret, Michel Gionti, Jean-Christophe Bouvet
Premiéra: 21.9.2012
Foto: ASFK