Mediálna spoločnosť Film Europe v tlačovej správe oznámila, že bude na Slovensku a v Česku distribuovať víťazný film nedávno skončeného 68. ročníka filmového festivalu v Benátkach Faust režiséra Alexandra Sokurova.

„Faust je záverečná časť tetralógie o podstate moci. Postavami prvých troch filmov boli skutočné historické postavy – Adolf Hitler vo filme Moloch (1999), Vladimí Iľjič Lenin v Taurus (2000) a japonský cisár Hirohito v Slnku (2005). Symbolická postava Fausta dopĺňa galériu veľkých gamblerov, ktorí prehrali najväčšie stávky svojich životov.“ Týmito slovami charakterizoval ruský režisér Alexander Sokurov svoj najnovší film Faust, ktorý mal v hlavnej súťaži na benátskom Lide svetovú premiéru. A napriek nejednoznačnej odozve (po skončení predstavenia sa v sále ozývali rovnako výkriky „Bravo!“ ako dupot, piskot a pokriky „Búúú!“) tento film, ktorý sa v novinárskom hlasovaní umiestnil až na šiestom mieste, za súťažnými snímkami Carnage (Masaker) Romana Polanského, Killer Joe Williama Friedkina, The Ides of March Georga Clooneyho, Shame Steva Mc Queena a Tao Jie režisérky Ann Hui, napokon získal hlavnú cenu 68. medzinárodného filmového festivalu v Benátkach – Zlatého leva.

Alexander Nikolajevič Sokurov patrí v súčasnosti k najznámejším režisérom umeleckých filmov. Rodák z irkutského Pordoviča (nar. 1951) od roku 1974 nakrúca svojrázne dokumentárne i hrané snímky. Jeho ranou tvorbou bol uchvátený aj Sokurovov veľký vzor Andrej Tarkovskij, ktorý mu výraznou mierou pomohol etablovať sa. Od roku 1980 Sokurov pôsobí v leningradských štúdiách Lenfilm a ako režisér, ale často i scenárista a niekedy aj kameraman, nakrúca rovnako hrané aj dokumentárne (či skôr úvahové, poetické, esejistické) filmy. Sotva by sme našli jeho dielo, ktoré nezískalo žiadnu domácu či zahraničnú cenu. Najvýznamnejšie svetové fóra nevynímajúc. Dni zatmenia roku 1989 uspeli v Berlíne, Moloch (1999) a Otec a syn (2003) zasa v Cannes. Do zbierky už chýbala iba cena z Benátok. Faustovi sa to podarilo dokonale.

Sokurovove filmy sú údajne typicky festivalové. Nie je to celkom presné. Jeho diela sa celkom určite nehodia do bežnej distribučnej siete, lebo hovoria rečou, ktorej multiplexových konzumentov popcornu nikto nenaučil rozumieť. Sokurov je básnik, jeho rečou je svetlo, pohyb, farba a zvuk. Využíva a zvláda ich dokonale a jedinečne. No pre účastníkov filmového festivalu, ktorí už týždeň sledujú päť či šesť filmov denne, medzitým stíhajú tlačové konferencie, rozhovory, tvorbu a redigovanie článkov, je ktorýkoľvek Sokurovov film veľmi náročnou skúškou citlivosti, pozornosti, sústredenia, otvorenosti, trpezlivosti i schopnosti ovládnuť únavu.

Jasne povedané: na festivaloch sa pri Sokurovových filmoch často a vo veľkom počte ozýva hlboké oddychovanie, ba i chrápanie. Sú také náročné, vyžadujú si od divákov toľko pozornosti, citového aj rozumového angažovania sa a v divákovej mysli či duši potom doznievajú tak dlho, že potrebujú oddýchnuté, čerstvé publikum, ktoré má na takýto zážitok energiu, čas i chuť. Takže predstavujú skôr ideálny program pre filmové kluby a kiná náročného diváka. A hoci Sokurov nám už neraz priniesol svoje pocity z literárnej klasiky, Faust je do istej miery výnimka.

Nie je to Faust Marlowov, ani tak úplne Goetheho a či Bulgakovov, ale zároveň má z každého niečo. No nemá nič do činenia s mystickým doktorom zo Švankmajerovej Lekce Faust, ale ani s Faustom F.W. Murnaua. Mystika, čáry-máry a rozprávkovosť sú preč. Sokurov skúma záhady ľudskej duše v podstate realisticky. Doktor Faust (Johannes Zeiler), chudobný, hladný a lačný po uznaní, pitve potajomky vykopané telá nebožtíkov. Nechá sa zlákať znetvoreným majiteľom záložne (Anton Adasinskij) a vlastnou krvou mu upíše dušu, len aby získal krásnu Margarétu (Isolda Dychauk). A hoci sa zo všetkých síl bráni, pozná, že zúčtovaniu neujde.

Na rozdiel od väčšiny Sokurovových filmov je Faust, i keď založený na obraze, priam nabitý slovami. Monológy a dialógy či aspoň šepoty znejú takmer neustále, čo vyvoláva ilúziu väčšej dynamiky. Ako povedal sám režisér: „Faust ako literárna postava môže pôsobiť v spoločnosti Hitlera, Lenina a japonského cisára na prvý pohľad cudzorodo, no to podstatné má s nimi spoločné: lásku k slovám, ktorým je také ľahké uveriť.‟ Doktor Faust uveril, že za nič (dušu, ktorá beztak nejestvuje, lebo pri pitvaní ju nikde nenašiel), môže mať niečo. Lenže nie poznanie, nie moc, nie bohatstvo, ale celkom prízemné ukojenie libida – rozkošnú nevinnú Margarétku. Nie náhodou oficiálny filmový plagát (na konci tohto článku) zobrazuje ženské lono, prekryté priehľadnou čipkou. A hoci vo finále záložníkovu/Mefistofelovu ponuku odmietne (alebo nedokáže prijať), stačilo, že chcel, že sa upísal, že zhrešil v myšlienkach. Sokurovov Faust je človek, ktorý spolu s vierou v Boha (bohov, nadprirodzeno, nepoznané...) stratil i vieru v dobro, schopnosť odlišovať dobro od zla. Človeka, ktorý sa spolu s vierou vzdal morálky, etiky i mravnosti. Človeka, ktorý je presvedčený, že dosiahne všetko, čo sa mu zažiada, stačí iba chcieť a kráčať neochvejne za cieľom. A dôsledok, súčasný mravný relativizmus, je podľa Sokurova – peklo. Jeho Mefistofeles, diabol, je skôr poľutovaniahodný. Nie je ani očarujúci, ani krásny, ani mocný. Nemusí byť. Človek/Faust sa mu vďačne a dobrovoľne podvolí i bez toho, sám od seba. Sokurovov Mefisto akoby stál mimo sveta ľudí, a teda aj mimo morálky. V tomto prípade nie je ten zlý. Zlým je Faust/človek.

Kamera obrazového kúzelníka Bruna Delbonnela (Amélia z Montmartru, Paríž, milujem ťa,  Harry Potter a Polovičný princ) je znepokojivá, snová, s potlačenými farbami a často i skreslenou optikou. Producent Andrej Sigle skomponoval monumentálnu, priam symfonickú hudbu.

Snímku vyrobila ruská spoločnosť Proline Film s nemeckou, škandinávskou a českou účasťou. Nakrúcalo sa vo Viedni, na Islande a v Prahe, kde vznikali exteriérové i štúdiové zábery. Žiaľ, v prípade tohto Sokurovovho filmu musíme oželieť jeho príznačnú poetickú ruštinu s mäkkou melodickou intonáciou: hoci film v Benátkach reprezentoval Rusko, pôvodný scenár bol preložený do nemčiny a všetky postavy hovoria po nemecky. S ruským znením sa vraj neráta, čo znamená, že Sokurov považuje strohú a slovanským ušiam disharmonicky znejúcu reč za významný prvok svojej pocitovej skladačky, znepokojujúceho ťaživého sna o Faustovi, ktorý vlastne nemožno recenzovať, ale zato je ako stvorený na psychoanalýzu.

Faust (Rusko 2011)