ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Socializmus (Film Socialisme)

Hodnotenie filmu podľa čitateľov
socialiizmusJean-Luc Godard (1930), francúzsky filmový režisér a teoretik, je od svojho slávneho debutu Na konci s dychom (1960), v ktorom objavil Jeana-Paula Belmonda, označovaný za enfant terrible svetovej kinematografie. Svojmu stálemu prívlastku sa nespreneveril ani v najnovšom filme Socializmus (Švajčiarsko – Francúzsko 2010), ktorý práve vstupuje do klubových kín.

Bohatá Godardova tvorba, ktorú možno rozdeliť do troch období, sa vyznačuje formálnym experimentovaním, hľadaním nových spôsobov filmového rozprávania a postupným oslobodzovaním obrazu zo závislosti od jazyka. Po svojej úspešnej prvotine, ktorá je charakteristickým reprezentantom francúzskej novej vlny, nakrútil v šesťdesiatych rokoch minulého storočia svoje najslávnejšie a divácky najpríťažlivejšie filmy, ako sú Vojačik, Žena je žena, Žiť svoj život, Karabinieri, Pohŕdanie podľa románu Alberta Moraviu, Vydatá žena, Alphaville, Bláznivý Petríček, film – anketu Mužský rod, ženský rod a ďalšie.

Socialismus_lodV roku 1968 dochádza ku Godardovej politickej i formálnej radikalizácii. Na desať rokov mizne z veľkého filmárskeho sveta a venuje sa realizácii ľavicovo orientovaných audiovizuálnych projektov. Návratom k tradičnejšej kinematografii je v roku 1979 film Zachráň si, kto môžeš (život). Pozoruhodný je jeho videoprojekt Príbeh(y) filmu z rokov 1989-1998. V ostatnom období svojej tvorby nakrúca pôvodné, umelecky výlučné diela – eseje, ktoré sa vyznačujú myšlienkovou originálnosťou a formálnou krásou.

Táto všeobecná, a teda aj nepresná charakteristika, sa vzťahuje aj na film Socializmus. S historickou ekonomicko-politickou formáciou, ako sme ju zažili aj my, nemá nič spoločné. Podľa režisérových vlastných slov by sa film mohol volať aj Kapitalizmus, no určite by sa dali vymyslieť a argumentačne zdôvodniť aj ďalšie názvy.

Socialismus_benzinkaGodard, ktorý ani v osemdesiatke nerezignoval na kritickú reflexiu súčasného sveta, sa zamýšľa nad niekdajšími ideálmi Veľkej francúzskej revolúcie (1789-1794), vyjadrené v hesle Liberté – Égalité – Fraternité (Sloboda – Rovnosť – Bratstvo), nad pôvodom, významom a najmä naplnením týchto ideálov. Robí to takým svojským spôsobom, že výsledkom je žánrovo nezaraditeľné dielo, pripomínajúce skôr hudobnú skladbu, z ktorej si každý divák môže nabrať toľko, koľko mu dovoľuje vlastné vzdelanie, orientácia v dejinách ľudstva, obzvlášť Európy, vedomosti z oblasti umenia, najmä literatúry a filmu, skúsenostné zázemie, empatia a sústredená pozornosť.

S istou dávkou zjednodušenia možno film rozdeliť na tri časti. Prvá zobrazuje plavbu veľkej výletnej lode po Stredozemnom mori. Vzorka ľudí, ktorí na nej trávia dovolenku, pripomína niektoré tragické historické obdobia (vojnový zločinec, respektíve trýzniteľ kontra dôstojníčka ruských tajných služieb), ale reprezentuje aj niektoré názorové prúdy súčasnosti (legendárna americká hudobníčka, výtvarníčka a poetka, rocková ikona Patti Smith, francúzsky filozof Alain Badiou).

Socialismus_Patti_Smith3Na lodi, ktorú možno pokladať aj za novodobý Titanic (v prospech tejto interpretácie hovorí naliehavý rozkaz, aby všetci opustili plavidlo), sa kladú otázky, ktoré zostávajú bez odpovede, rozprávajú často nedokončené príbehy, mihne sa aj kriminálna zápletka o stratenom (ukradnutom?) zlate z čias španielskej občianskej vojny. Koláž názorov je náročná na vnímanie, pretože jednotlivé výroky idú akoby paralelne popri sebe bez toho, aby sa pretli v zrozumiteľnom dialógu. Občas sa vtipne zaiskrí (napríklad spomínaný vojnový zločinec zdvihne pravicu na fašistický pozdrav a povie Ein Litter!), občas zaznie myšlienka – aforizmus, ktorú poznáte už roky v modifikovanej podobe (napríklad Treba si dobre rozmyslieť, za čo bojovať, lebo by ste to mohli získať). Opakujem, je to náročné na vnímanie, ale určite nie nudné. Ak sa divák dokáže aspoň čiastočne naladiť na Godardovu strunu, potom s napätím očakáva, čím ďalším ho filmový anarchista prekvapí, aký nový hlavolam mu pripraví.

socializmus_88011_1280x720Druhú časť filmu tvorí ako-tak ucelené rozprávanie o rodine majiteľa benzínovej pumpy, ktorá oslavuje narodeniny dcéry Florine a syna Luciena originálnym spôsobom – otvoreným rozhovorom o zásadných problémoch ľudstva. Obe deti sú veľmi svojské – dcéra odmieta komunikovať s kýmkoľvek, kto používa sloveso „byť“ (navrhuje nahradiť ho slovesom „mať“), syn maľuje ako Renoir a nemá problém dostať do rozpakov ani ostrieľanú televíznu kameramanku, ktorá nakrúca o rodine v súvislosti s kandidatúrou do miestneho zastupiteľstva reláciu do regionálneho vysielania.

Tretia časť, hoci nie striktne oddelená, je výletom do šiestich zaujímavých lokalít – Egypta, Palestíny, Odesy, Grécka, Neapolu a Barcelony, pričom sa okrem charakteristických znakov týchto miest pripomínajú aj niektoré medzníky ich histórie.

socializmus_large_481586Godardov film je zaujímavý aj po formálnej stránke. Spomínaná autonómnosť obrazu sa zdôrazňuje asynchrónnosťou zvuku i slova do tej miery, že takmer nikdy nevidíme postavu, ktorá prednáša (doslova prednáša divadelným, nezriedka patetickým spôsobom) svoje myšlienky. Prvá časť je úplne bez hudby, jediným opakujúcim sa zvukom je vietor, pri plavbe po mori logický. V hudobnej zložke sa používajú úryvky známych klasických hudobných diel, ale aj ukážky z populárnych piesní, napr. francúzskych šansónov. Jednotlivé hudobné, ale aj obrazové motívy sa zrazu objavia, miznú, po chvíli sa zopakujú – podobne ako v symfónii.

Obraz, pri celej svojej nezávislosti od zvuku vrátane slova, má rozličný charakter. Raz je to dlhý statický pohľad na niektorú z postáv alebo na prírodnú scenériu (v prvej časti sa refrénovito vracajú zábery meniaceho sa mora), inokedy rozfázovaný či schválne nezaostrený, trasľavý záber akoby z domáceho videa. Osobitnú pozornosť si zaslúži priam babylonská mätež jazykov – mnohonárodná spoločnosť hovorí po francúzsky, nemecky, anglicky i rusky, nezriedka súčasne, ba ozvú sa aj nedefinovateľné zhluky hlások. Nemyslím si, že je to len odraz filmovej reality. Režisér zrejme aj týmto spôsobom zdôrazňuje problémy v komunikácii súčasného sveta a nevyhnutnú potrebu naučiť sa nielen počúvať, ale aj porozumieť si navzájom.

socializmus_large_481576Pravda, s dokonalým porozumením jeho filmu to tiež nie je jednoduché. Keďže v ňom chýba príbeh i zrejmejší kľúč k interpretácii, určite je jedno sledovanie Socializmu málo. Nájdu sa však u nás diváci, ktorých Godardov opus zaujme do tej miery, že sa ponoria do dešifrovania jeho myšlienkového a filmárskeho odkazu opakovane? Doterajšie prijatie diela medzi kritikmi i divákmi, ktoré sa pohybuje na rozsiahlej škále od veľkého nadšenia po radikálne odmietnutie, poskytuje reálnu možnosť o opakovanej návšteve kina pochybovať.

 

Socializmus (Film Socialisme), Švajčiarsko – Francúzsko, 2010
Scenár a réžia: Jean-Luc Godard
Kamera: Fabrice Aragno, Paul Grivas
Strih: Francois Musy, Gabriel Hafner
Hrajú: Patti Smith, Alain Badiou, Catherine Tanvier, Christian Sinniger, Jean Marc Stehlé, Robert Maloubier a ďalší.
Foto: ASFK
 
Share/Save/Bookmark