Po minuloročných turbulentných udalostiach, ktoré spôsobili prerušenie festivalu, sa od 7. do 17. 4. konal 35. ročník Medzinárodného dilmového festivalu Istanbul. Dôvodom razantného rozhodutia bola snaha o uvedenie dokumentárneho filmu Sever, mapujúceho život kurdských gueríl na severe Turecka. Zasiahlo ministerstvo kultúry. Atmosféru tohto ročníka sprevádzali kvôli početným výbuchom sprísnené bezpečnostné pravidlá a na rozdiel od minulých rokov sa nekonal priamy televízny prenos. Žiadny televízny kanál, v obave z politických proklamácií ocenených filmárov, nezakúpil vysielacie práva. Nekonalo sa ani oficiálne slávnostné otvorenie.

Zmenilo sa i vedenie festivalu, hostí vítal a filmy osobne uvádzal nový riaditeľ Kerem Ayan, ktorý vystriedal Azize Tan. 47 nových tureckých filmov bolo zaradených do niekoľkých súťažných sekcií. Okrem národnej súťaže hraných a dokumentárnych filmov, to bola nesúťažná prehliadka Nový turecký film a cena Seyfi Teomana (tragicky zosnulý režisér) za najlepší debut. Filmoví kritici udeľovali tradične cenu FIPRESCI.

Všetky festivalové tituly si aj tento rok zachovali jednotnú charakteristiku politickej angažovanosti, aj keď ústup od priamej kritiky status quo sa takmer kolektívne transformoval na filmy generačných stretov a v širšej perspektíve na konflikt medzi mestom a vidiekom, paternalistickým konzervativizmom a liberalizmom, akcentujúcim najmä ženské práva. Neprítomnosť filmov tureckej filmovej elity, ktorej vrchol patrí nepochybne Nuri Bilge Cejlanovi – Semiha Kaplanoglu, Rehy Erdema, Tayfuna Pirselimoglu a Jesimu Ustaoglu, tak dala možnosť zaznieť strednej úrovni tvorby so zaujímavým príspevkom mladšej generácie.

Zlatý tulipán za najlepší film si odniesla Prachovka (Dust Cloth) mladej režisérky Ahu Ozturk. Hlavná hrdinka Nesrin je Kurdka a v snahe prinútiť muža hľadať si prácu ho vyhnala z domu. Jej práca upratovačky však nestačí ani na skromný život. V zúfalstve hľadá svojho muža a nakoniec rezignuje. Opustenej päťročnej dcéry sa nakoniec ujíma  jej kamarátka Hatun. Je tiež Kurdka a žije v stabilnom manželstve. Do spokojnosti má však ďaleko. Osudy dvoch žien sú zápasom o realizáciu predstáv o lepšom živote. Hatun nakoniec dokáže pomôcť len malej dcére Nesrin. Hrozí, že ju otec pošle k rodine do Kurdistanu. Jej malý život je tak jedinou blikajúcou nádejou záchrany od života, plného nesplnených nádejí. Predstaviteľka hlavnej role Asiye Dincsoy si odniesla cenu za najlepší ženský herecký výkon a Ahu Ozturk cenu za najlepší scenár.

V príbehu  rezonujú ozveny obľúbeného tónu viktimizácie hrdinov, obetí tlaku režimu na bezbrannú a chudobnú  kurdskú menšin. Film neomylne kráča v tejto tradícii a mení ľudské príbehy na ideologický plagát opozície, obviňujúci vládu z perzekúcie Kurdov a strednú triedu z necitlivosti voči kurdským problémom. Bez komentára k súčasnej politickej realite Turecka je pohľad na tento druh filmov zvonku jednoznačný: ide viac o publicistické kauzy než o umelecké zobrazenie, ktoré predpokladá aspoň snahu o všeobecnejšiu, univerzalizujúcu rovinu výpovede.
 

V tureckom filme sa tradične akosi viac rozpráva vo forme metaforického zastúpenia, aj keď ide o realistické príbehy. Tlak na prebiehajúcu selektívnu rekonštrukciu  náboženských pravidiel spoločenského života sa premieta  a transformuje do odporu voči generácii rodičov, v snahe zbaviť sa povinnosti synov a dcér pokračovať v tradíciách, ktorým sa odcudzili, vzdorovať rozhodnutiam o dohovorených sobášoch, či podriadenému postaveniu žien v patriarchálnych rodinách. Odpor voči štátnemu patriarchalizmu tak prebieha v rodinnom prostredí a kumuluje sa v sporoch rodičov a detí. Víťazným filmom poroty FIPRESCI sa stala Krajina matiek (Motherland) režisérky Senem Tuzen. Proti sebe stojí Nesrin, mladá žena z Istanbulu, rozhodnutá venovať sa v rodinnom dome písaniu románu a jej autoritatívna matka. Terapia dcériných neúspechov podľa jej receptu spočíva v návrate k viere a obnovení tradičného poriadku. Radí jej, aby hľadala silu písať v mešite a trvá na jej účasti na každodenných modlitbách. Diskutuje o jej neúspešnom manželstve so susedkami a emocionálne svoju dcéru vydiera. Cesta k zmiereniu končí v slepej uličke.

Rodičovskému diktátu sa vzpiera aj taxikár Ahmet vo filme Svadobný tanec (Wedding Dance) režiséra Cigdema Sezgina. Odvážne vybočí z cesty, vydláždenej rodičovskými zámermi čo najskôr ho oženiť s vybranou nevestou. Zamiluje sa do Leyly, pracujúcej v krajčírskom salóne. Rovnako ako hrdinka filmu Krajina matiek Nesrin, čelí výčitkám rozhorčenej matky. Ignoruje rodinu, predá taxík a s Leylou si zariadia salón na požičiavanie svadobných šiat. Leyla má za sebou krach milostného vzťahu, ktorý poznamenal jej reputáciu a je od Ahmeta omnoho staršia. Stále je krásna, ale viera v spoločný život sa rozplýva, keď sa na prahu salónu objaví jej dávny partner Semih. Rezignuje na vzťah s Ahmetom, a ten sa rozčarovaný vracia k rodičom a v závere tancuje na svadbe so svojou mladou nevestou.  Je to dráma neúspešnej vzbury, rodina a jej  neoblomné pravidlá víťazia na celej čiare.

Hrdina filmu Pole (The Field) režiséra Cemila Agaciokoglu,Tarik, smeruje k rodičom na dedinu v snahe zachrániť blízky bankrot svojho biznisu. Chce, aby predali pole, jediný majetok, ktorý im ostal. Otec sa chvíľu vzpiera, ale nakoniec  pod tlakom matky súhlasí. Podmienkou je, aby do Istanbulu vzal svojho mladšieho brata Emreho a postaral sa o jeho existenciu. Bratia putujú autom do mesta. Tarik je rozhnevaný, brať na seba zodpovednosť za lenivého súrodenca, neustále sa napchávajúceho orieškami a chlípajúceho pivo z plechovky sa mu ani trochu nepáči. Čakajú v daždi na kreditora a Tarik ho prosí, aby mu nechal aspoň dom. Krátke stretnutie končí fiaskom. Emre rýchle pochopí situáciu a vlieva bratovi nádej. Začnú spolu odznova. I v tomto prípade je rodinné puto zárukou podpory a nádeje na akú takú budúcnosť.

Do dediny sa vracia aj hrdina ďalšieho filmu Môj život (My Own Life), Adnan, režiséra Adnana Akdaga. Umiera jeho starší brat, otec je po neúspešnom liečení postihnutý čiastočnou paralýzou a treba sa  starať nielen oňho, ale aj o celé hospodárstvo. Adnan sa snaží presvedčiť matku, že všetko treba predať. Tento príbeh je filmovou fikciou mladého režiséra Adnana, ilustrujúcou jeho vlastný život. Nakrúcanie filmu však naráža na prekážky a nádej, že čosi vyrieši i vo vlastnom živote stroskotávajú.

Za svojim otcom sa ilegálne do Iránu vydáva Sara z filmu Čierna vrana (Black Crow) Tayfura Aydina. Utiekla z Iránu do Francúzska, kde sa stala herečkou. Otec jej posiela list, kde ju žiada o návrat. Následuje dramatická cesta prechodu iránsko-tureckej  hranice a následné sklamanie dcéry, ktorá už svojho otca nezastihla živého. Zaujímavý príbeh však stroskotával na nedostatku režijnej  profesionality a zrejme aj nedostatku financií.

Všetky príbehy jednoznačne potvrdzujú nezlyhávajúci magnetizmus rodinného kruhu a dominantné postavy rodičov. Hrdinovia a hrdinky filmov sa v rôznych obmenách konfrontujú s ich názormi, želaniami i autoritatívnym diktátom. Zmietajú sa medzi výčitkami svedomia, lebo ísť svojou vlastnou cestou znamená opustiť rodinu a tradíciu, ktorú reprezentuje. Sú to osamelí a zúfalí ľudia, neschopní  formovať svoj život podľa vlastných predstáv, utápajú sa v nerealizovaných predstavách a želaniach. Blikajúca nádej na zmenu je minimálna. Tento skupinový portrét spoločenského status quo je neradostný a pesmistický a je otázne, nakoľko zodpovedá reálnemu stavu a nakoľko je demonštráciou zdieľaného odporu voči patriarchálnemu imperatívu. Najčastejšie kladená otázka o príčinách pesimizmu a poriadnych dávok depresie v tureckých filmoch je pri pohľade na veleúspešnú komerčnú tvorbu viacmenej irelevantná. Sú to rozhýrené a rozosmiate komédie, zodpovedajúce kultúre pôžitkov, slastí a exotickej krásy.

Druhým najoceňovanejším filmom bol Chlad Kalandaru (The Cold of Kalandar). Mehmet, muž v stredných rokoch, sa snaží vymaniť  z biedneho života v horách hľadaním zlatej žily. Keď tento sen zlyháva, chce aspoň čosi vyťažiť z víťazstva  mladého býčka na miestnych býčich zápasoch. Zmeniť osud znamená zbohatnúť a odísť. Je to relatívne najoptimistickejší film z tejto festivalovej vzorky. Mehmet svoju zlatú žilu v závere nájde a jeho zápas je korunovaný víťazstvom. Režisér filmu Mustafa Kara si odniesol Zlatý tulipán za najlepšiu réžiu, predstaviteľ hlavnej roly Haydar Sisman Cenu za najlepší mužský herecký výkon a  Cevahir Sahin a Kursat Uresin Cenu za najlepšiu kameru. Mustafa Kara, Umut Sakallioglu a Ali Aga Cenu za najlepší strih. Bol to umelecky najkompletnejší film so sugestívnou poetickou kamerou a  originálnym príbehom, prekračujúcim  v mnohom vševládnuci stereotyp sociálneho realizmu.

Zaujímavý je pohľad na filmy, kde generačný konflikt absentuje. Handan a Korhan z filmu Lekno na vlnách (Swaying Waterlily) režiséra Serena Yuce (Majority), je manželská dvojica z vyššej strednej triedy. On je obchodník, ona pestovaná manželka, túžiaca sa vyrovnať priateľke Sermin. Tá je spisovateľka, vydávajúca knihy s úctyhodným nákladom. Poznávajú ju čitateľky v reštavráciách a Handan žiarli. Dá sa do písania a nahovára Sermin, aby si spolu založili kaviareň. Korhan, obchodník s loveckými zbraňami napĺňa svoj nudný život zoznamovaním sa so ženami cez internet. Príliš sa mu nedarí a tak  to pri spoločnej večeri skúša so Sermin. Kolaps priateľstva manželských párov je neodvratný. Urbanizovaný, mestský život nukleárnej rodiny sa z dohľadu rodičov vymaňuje a veľmi názorne sa od generačných sporov dištancuje. Presne v týchto miestach a sociálnych sférach s patričným majetkovým zázemím  sa téma tlakov na tradičný sposob života končí.

Ďalšie dva filmy národnej súťaže -  Rauf (Zvláštna cena poroty režisérskej dvojice Baris Kaya a Soner Caner) a Modrý bicykel (réžia Umit Koreken) sú príbehmi s detskými hrdinmi. Paradoxne sú to deti, ktoré  demonštrujú  samostatné a rozhodné konanie napriek tomu, že ich životy sú sťažené vojnou a biedou. Posledný film z tohtoročnej vzorky nových tureckých filmov, Spomienky vetra (Memories of the Wind, réžia Ozcan Alper) siaha neveľmi zručne po politických súvislostiach II. svetovej vojny a spomienok na tragédiu arménskej menšiny. Zdá sa, že režiséra skvelého filmu Jeseň (2008) prenasleduje intenzívna snaha upútať svojich niekdajších fanúšikov zoznamom „najvychytenejších“ politizovaných tém.

Kolektívne presvedčenie, že film dokáže zlepšiť spoločnosť, ak umelci dostatočne intenzívne podávajú kritické portréty súčasnosti nám znie ako anachronizmus a ozvena nedávnej minulosti s jej „angažovaným „ umením. Vlastne ani neviem, čo je lepšie, myšlienkové „bezvedomie“, vypustené na vyjazdené obežné dráhy, lemované postavami z registra sociálnej exotiky, alebo záplava portrétov ponížnených a urazených, ktorí vždy vedia, kto je navine.