Predchádzajúcich sedem a ostatný ôsmy medzinárodný filmový festival Crossing Europe v Linzi (12.-17. apríl 2011) si získali svojou profiláciou prinajmenej medzi obdobnými podujatiami neprehliadnuteľné pozíciu v strednej Európe. Aj tu je v popredí vkus, ambície i rozhľadenosť prvej dámy tohto festivalu stredného formátu, Christinne Dollhoferovej, ktorá ho podstatnou mierou profiluje od počiatku, keď nadviazala na svoje skúsenosti s Diagonale v Grazi. Môže sa opierať o zázemie mesta a okolia, ktoré už ako tretie v poradí v Rakúsku bolo európskym hlavným mestom kultúry, a to ním ešte nebol Salzburg.

Ambícia pomenovať niektoré významné trendy vo filmovej Európe sprevádzala programovú štruktúru aj tohto ročníka. Dominantná bola súťaž debutujúcich filmárov, režisérov svojimi prvými a druhými filmami. Tu sa predstava európskeho diania rozširuje do oveľa väčšej vnímavosti stredo a východoeurópskeho priestoru ako neprehliadnuteľného kontextu celokontinentálnej reflexie i akejsi novej vitality aj formálne hľadajúcich filmárov pomenovať súčasné podoby reality v jednotlivých spoločnostiach. A tak v tomto ročníku získal priestor aj český film, napríklad debutom Václava Kadrnku Osemdesát dopisů, ktorý režisér vytvoril nielen vlastnými minimálnymi prostriedkami, pretože režisér nenašiel preň žiadnu podporu niektorej domácej audiovizuálnej inštitúcie, ale dielo v štádiu zrodu a dokončenia podporil až paradoxne festival Berlinale. Pritom ide o maximálne redukovaný autobiograficky príbeh prerozprávaný minimálnymi filmárskymi prostriedkami, takmer bez dialógov, rekonštruovanej pamäte malého chlapca, ktorý stratil otca emigráciou. Výrazne narušuje konvencie tradičných snímaní celkov a polocelkov, čím vytvára osobitné napätie a tajomstvo, že čosi podstatné a nepochopiteľné je aj pomimo obrazu a reality. Prenáša aj do zvukovej roviny neustáleho písania listov manželovi a otcovi chlapca, ktoré záhadnou výmenou kufrov putujú poza normalizačnú oponu na západ, kde by sa rodina mala raz ucelene stretnúť.

Harmónia rodiny ako celku je v pozadí aj slovinského iného minimalistického príbehu Oča (Otec) režiséra Vlada Škafara, kde tentoraz iba náznakovo poza film sa objavuje vytesnený fenomén matky. Na pozadí lyrizujúco zobrazovanej prírody, vody, lesa a oblakov, zdanlivo banálnych záberov z rybačky, hier a spoločného času stráveného mladým chlapcom tam dialógmi vzájomného poznávania a emocionálneho zbližovania s otcom, až v polohe polosnovosti, náhle, ale akoby iba na okraji vystúpi konflikt utrpenia dospelých a rodičov prichádzajúcich o prácu, čo dieťa vtedy nemohlo pochopiť a až v dospelosti sa mu stane možno jednou z centrálnych tém. Bol by to možno aj akýsi filmový pokus o variant Exupéryho Malého princa, ak by ho režisér nezasadil do autentickej výpovede vzorky frustrovaných nezamestnaných.

Tureckú rodinu a vstup do dospelosti všedného neambiciózneho chlapca z vyššej sociálnej vrstvy vo filme Cogunluk (Väčšina) režiséra Seren Yücea, formujú v oveľa dominantnejšej  miere zobrazené konzervatívne a civilizačne meniace sa zákonitosti veľkomestského prostredia Instanbulu s rodinou patriarchálneho otca, neveľkej úcte k žene, hľadania medzi priateľstvami rovesníkov miestnej zlatej mládeže, ktorá tu čiastočne skupinovo revoltuje ako v niektorých kritických antihollywoodskych filmoch. V pozadí drsného realistického príbehu, kde určujúce sú aj erotické i ľahkovážne vzťahy mladých, je priepasť vzťahu k okoliu vôbec i anonymizovanými Kurdami, reprezentovanými „chvíľkovou“ partnerkou,  čo určujúco zasiahne ako deux ex machina v hrdinovom súčasnom i budúcom osude.

Bezútešná generačná revolta, výrazne skupinová a dočasne takmer izolovaná od sveta dospelých, je zobrazená v inom drsnom realistickom filme Tilva Roš, srbského režiséra Nikolu Ležaića. Partia mladých skateboardistov sa cez leto stretáva na izolovanom mieste opustenej továrne, kde sa fyzicky a spoločensky realizujú v  nacvičovaní rozmanitých akrobatických kúskov, ale aj sebadeštrukčnom predvádzaní a chuligánskych výčinoch v meste, ktoré si zaznamenávajú aj na video. Ich pokus o bezhraničnú slobodu, kde je možné aj vykradnúť a rozhádzať zaiste aj ako symbol konzumu reprezentovaný precízne do pyramíd budovaný svet potravinového veľkoobchodu, aj ako obraz, ktorí oni nemôžu akceptovať s nespravodlivými spoločenskými zákonitosťami v pozadí, predsa naráža aj na ruky trestajúcich a formujúcich otcov, determinovaných tiež mechanizmami drsného a neľútostivého kapitalizmu a kapitálu.

Takmer protikladný variant k filmu vytvorila britská režisérka Joanna Hoogová vo filme Archipelago. V subtílne analyzovaných rodinných vzťahoch, odohrávajúcich sa v idylickom prázdninovom prostredí ostrova s takmer rajskou prírodou, sa predsa objavia trhliny minulosti a súčasnosti. Zdanlivo je všetko koncentrované na akoby divadelný pôdorys dialógov a spoločných posedení medzi jedlami a ich príprave, či nanajvýš prechádzkou prírodou. Ale iba náznak nepriameho konfliktu matky s otcom, ale aj osobitosť navonok sa kontrolujúcich charakterov, vypovie o nejednoduchom stave rodiny ako bunky spoločnosti, kde pozorovateľka a zobrazovateľka sa zrejme poučila aj na prenosoch ibsenovskej a čechovovskej poetike do súčasného filmu.

Trend mapovania súčasných vzťahov v sekcii Mesto – migrácia – identita, by aj na príklade švajčiarskeho dokumentu Pizza Betlehem, už skúseného režiséra Bruno Molla, mohol napovedať, že vyspelej západnej kultúre a spoločnosti sa podarilo zvládnuť všetky tieto zložité a charakteristické javy úspešne a harmonicky. Vybral si futbalovú jedenástku mladých asi šestnásťročných dievčat potomkov emigrantov z rozmanitých krajín a iba niektorých spätých s rodičom z novej domovskej krajiny. Cez šport, priateľstvo, ale aj ambície v ňom sa snažia vyniknúť,  pozoruhodne sa integrujú, aj keď medzi nimi sú neraz až priepastné a zdanlivo nepreklenuteľné odlišnosti z ich rodinných prostredí a kultúr, ktoré však zvládajú s nadhľadom, humorom a mladistvou vitalitou. Nakoľko však naozaj realizujú svoje sny i doterajšie úspechy aj v pracovných, školských, rodinných prostrediach ďalej je možno otázkou budúceho filmu s tými istými hrdinkami o niekoľko rokov.

Iný francúzsky film režiséra José Vieru Le bateau en carton (Papierová loď) však na príklade realistického snímania skupiny emigrujúcich rumunských Rómov, brutálne zbavuje ilúzie, že vyspelá západná spoločnosť môže sociálne, ekonomické i kultúrne rozdiely riešiť ľahko a bezproblémovo. Rómovia, už bez obmedzení hranicami, sem utekajú neraz až bezhlavo a bez dostatku informácií, iba so snami  rýchlo uplatniť sa, nájsť dobre platenú prácu, zbohatnúť a nájsť spoločenské uplatnenie. Opúšťajú svoj zaiste nízky štandard a bezútešnosť svojich doma síce chudobných, ale takmer idylických prírodných prostredí. Ibaže konflikt, kde ramujú buldozérmi ich tábory po ilegálnom usadení sa na cudzích francúzskych poliach, autostrádach a neďaleko od miest blahobytu, režisér vníma s estetickými i ľudskými sympatiami len ako obetí násilia a vyhostenia, predsa však bez hlbšieho dejinného a kultúrneho ponoru, iba s náznakmi jednostranných výpovedí, ktorý je v svoje podstate veľmi zložitý a ťažko riešiteľný.

Slovensko sa do týchto nejednoduchých procesov premien v Európe a ich zobrazovaní nezapojilo na festivale doposiaľ viditeľne a v prvom pláne aktívne autorsky. Výnimkou bol iba starší animovaný film Ivany Šebestovej Štyri /2007/, ktorej originálny výtvarný rukopis i lyrickú citlivosť docenili na mnohým miesta a možno viac vonku ako doma, a i tu ho premietli v medzinárodnej zostave víťazných filmov predstavovaného ambiciózneho ľubľanského festivalu Animateka, ktorý uzavrel už sedem ročníkov. Z pozadia dokumentárneho festivalu v Jihlave v projekte Eats Silver, Striebro z východu, bolo si možno zas aspoň na video pozrieť a na festivalovom trhu zakúpiť nové filmy nielen Jara Vojteka, ale ešte medzinárodne tak neobjavených talentov Ivana Ostrochovského a Milana Urbajsa. Takže podstatná bola naša atraktívna i neiluzívna tematická prezentácia motívov zo Slovenska prezentovaná v sekcii dokumentárnych filmov Panoráma, predsa len minoritnou koprodukciou, v českom dokumentárnom filme Eriky Hníkovej  Nesvadbov, vnímaná možno aj tu ako ironicko-láskavá metafora nielen demografických a ľudských problémov  malej východoslovenskej dediny, ale aj Európy vôbec i s osudmi jednotlivcov nenachádzajúcich primerané partnerské a rodinné vzťahy. /Tu by v istých tematických súvislostiach, ale v úplne odlišnej a neúprosne drsnej poetike maďarského súťažného hraného filmu Pál Adrienn, režisérky Ágnes Kocsisovej, psychického hľadania pretučnenej a osamelej hrdinky samej seba, na pozadí až neúprosnej závislosti na fyzickom a fyziologickom „prežieraní sa“, konfrontovanom terminálnou stanicou dožívajúcich a zomierajúcich, mohlo vzniknúť paradoxné porovnanie videnia tak príbuzných ako odlišných javov oboch stredoeurópskych režisérok. Film získal cenu divákov. Iným slovenským tematickým príspevkom bol pozoruhodný hodinový dokument, ktorý čoskoro možno objaví niektorý domáci festival a urýchlene niektorá naša televízia Die Haushalthilfe  (Pomocnica v domácnosti) nemeckej režisérky Anny Hoffmanovej, pôvodne  pochádzajúcej z Kazachstanu. Vznikol v produkcii Filmovej akadémii Baden – Würtenberg a je dosť neúprosným obrazom osudu spontánneho a obyčajného východoslovenského dievčaťa, ktoré odchádza na niekoľkomesačný zárobok, bez jazykových znalostí, do prostredia starobou a nemobilitou odkázanej dvojice. Režisérka ho  nasnímala bezprostredne, opäť realisticky neiluzívne, nezakrývajúc až otrocké a nedôstojné využívania dievčaťa v sociálnych službách, aj keď najatou takzvane hodnovernou a zodpovednou agentúrou. Komorná snímka, ktorú by povinne mali vidieť rodičia a deti budúcich opatrovateliek a ópériek, bude mať azda v našom prostredí minimálne príbuznú odozvu ako paralelná tematizácia ošetrovateliek v rodinnom prostredí Rakúska, kde Slovenky tvoria vraj zo zahraničia až šesťdesiat percent všetkých a ako práve uvádzal viedenský rozhlasový Journal-Panorama. Obdobné pracovné sily, lepšie zaplatené, zrejme však v oveľa dôstojnejších podmienkach, chýbajú v slovenských nemocničných a sociálnych podmienkach, čo sa nemýlili. Aktuálna slovenská, hoci už aj mimofestivalová kapitola by sa dala uzavrieť aj upozornením na recenziu v marcovom populárno-kritickom filmovom mesačníku Ray, práve u susedov uvádzaného Kerekešovho filmu Ako sa varia dejiny, tu však predovšetkým koprodukčne vnímaného ako rakúskeho, až potom slovenského a českého.

Ľudstvo, vrátane nášho kontinentu, však čelí oveľa vážnejším problémom, ktoré neobídu každého jedinca na zemi, ako ukázal nielen prízrak zemetrasení, cunami a nezvládania atómovej energie, postihujúcej súčasné Japonsko, akokoľvek civilizačne takmer vedúce medzi štátmi sveta. Dánsko-fínsky film režiséra Michaela Dansena Into eternity (Do večnosti), ktorý získal cenu za európsky dokument, veľmi filmársky sugestívne kladie bytostné otázky prežitia ľudstva a civilizácie, ktoré doposiaľ za neveľkého záujmu sveta a potreby obdobných krokov práve už dávnejšie začali riešiť Severania v obrovsky nákladných a hlboko v podzemí vysekávaných skalných tuneloch budovaním čo najbezpečnejších priestorov na odpad z atómových elektrární. Napriek tomu, že zodpodvednosťou za budúce generácie sa dostali Fíni zrejme najďalej, žiadne vedecké tímy sveta, podľa veľmi znepokojujúcej výpovede vo filme, nevyriešili ani nemôžu vyriešiť mnohé ekonomicko-politicko-bezpečnostné otázky na stotisíc rokov dopredu, teda prakticky v ľudskom nekonečne, čo je čas, keď „odpadom“ z reaktorov skončí platnosť ich obrovských rizík pre život na zemi.

Ostatné problémy vo všetkých filmoch, akokoľvek mnohých hodných pozornosti, akoby veľmi zbanálneli a stratili výpovednú silu voči pochmúrnej filozofii perspektívy ľudstva a nevyhnutnosti principiálne riešiť ich znovu a znovu od podstaty. Aj minulosť by nám veľa napovedala, aby z jej tragédií sme sa aspoň trochu poučili, ako v obrazových záberoch i archívnych výpovediach uponáhľanej a všetko prevalcujúcej civilizácie autostrád a nových fabrík, ale aj pod nimi pôdneho podložia. Aby sa nezabúdalo aj na „zlé polia“, ako v rovnomennom filme Das schlechte Feld zaznamenal miestny filmár Bernhard Sallman, ktorý však už presídlil do Berlína. Medzi obeťami koncentračných táborov a pochodov smrti z druhej svetovej vojny v priestore okolo Linza, čo už ľudská pamäť takmer úplne vytesnila, je iba na jednom nenápadnom pomníčku zmienka medzi inými národnosťami aj o jedenástich anonymných Slovákoch. Možno aspoň niektorí rútiaci sa neďalekou autostrádou, a nielen našinci a „domorodci“ by sa tam mali aspoň na chvíľu zastaviť a aspoň na chvíľu zamyslieť. A možno aj u našich juhozápadných susedov by potom nemuseli mať podobné aféry, ako riešili s alpsko-dunajskou neonacistickou web stránkou, ako tým právne a mediálne zaoberali aj počas festivalu Crossing Europe.