ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Obrazy vojny na 66. Berlinale

Ze schrankyVojna ako dráma, konflikt, modelová situácia bola témou viacerých filmov hlavnej súťažnej prehliadky tohtoročného Berlinale. O dokumentárnych filmoch Zero Days Alexa Gibneyho a Where to Invade Next Michaela Moorea sme už písali. Prizrime sa bližšie trojici súťažných snímok: britský Alone in Berlin sa vracia do srdca hitlerovskej Tretej ríše, portugalský Cartas da guerra sa zameral na Angolu v 70. rokoch a mexický Soy Nero rozpráva o nelegálnom migrantovi, slúžiacom v armáde USA na misii v Afganistane.

Zaradenie snímky Vincenta Péreza Alone in Berlin do hlavnej súťaže si nemožno vysvetliť inak, len ako pokus účasťou predstaviteľov hlavných postáv Emmy Thompsonovej a Brendana Gleesona zvýšiť atraktívnosť festivalu. Slávnych mien sa s filmom, nakrúteným v britsko-francúzsko-nemeckej koprodukcii spája viacero. Posledný román Hansa Falladu do scenára adaptoval Achim von Borries, hudbu skomponoval Alexandre Desplat a vo vedľajšej role účinkuje Daniel Brühl.

alone in berlinStarší manželský pár v Berlíne roku 1940 nezdieľa davové nadšenie. Kým všetci oslavujú dobytie Francúzska, Anne a Ottovi Quangelovcom na fronte zabili jediného syna. Žiaľom zlomení rodičia zanevrú na národný socializmus a rozhodnú sa proti nemu bojovať. Formou rukou písaných buričských textov na pohľadniciach, ktoré podhadzujú kde-kade po celom Berlíne. Takmer všetky vďaka uvedomelým Berlínčanom končia v rukách policajného komisára Eschericha (Brühl), ktorý celé roky nedokáže odhaliť a zatknúť páchateľa, za čo ho zlí esesáci fackujú. Napokon sa mu to podarí len zhodou nešťastných náhod. Nesmierne naivný a nepresvedčivý príbeh napodiv vychádza zo skutočných udalostí. No hoci cenený režisér švajčiarskeho pôvodu Pérez vyhlasuje, že mu šlo o evokáciu dobovej atmosféry, film zlyháva aj po tejto stránke. Rozjasaný, slnkom prežiarený vojnový Berlín je plný ľudí, ktorí sú šťastní, odhodlaní, čistí, dobre oblečení, sýti, poriadkumilovní a plní radostného elánu aj pri odpratávaní ruín zbombardovaných budov. Správaniu a konaniu Quangelovcov aj komisára Eschericha chýbajú presvedčivejšie motívy. Hlbšia motivácia akoby chýbala i hercom, ktorí sa uspokojili s povrchnou fyzickou akciou. Mnohé dialógy (celý film je v angličtine!) sú nechcene smiešne. A najmä: prevládajúcou náladou je akási ochabnutosť, nedvižnosť, pasivita hlavných postáv, ich úplné odovzdanie sa do rúk osudu. Akoby Quangelovci vlastne nebojovali proti režimu, ale páchali zo žiaľu výstrednú samovraždu. Tak či onak - film Alone in Berlin patril k tým, pri záverečných titulkoch ktorých sa ozývalo najhlasnejšie nesúhlasné bučanie.

cartasAj portugalská snímka Cartas da guerra dokumentaristu Ivo M. Ferreiru, ktorý presedlal na hraný film, vychádza z literárneho diela. Portugalský spisovateľ António Lobo Antunes vydal v roku 2005 román, založený na listoch, ktoré v roku 1971 písal tehotnej manželke po tom, ako ho na vojenčine odvelili v role zdravotníka do Angoly, kde sa portugalské vládne vojská usilovali zastaviť národný oslobodzovací a protikoloniálny boj. Režisér Ferreira si zvolil netradičnú formu čiernobielych, priam expresionisticky štylizovaných záberov, podfarbovaných prevažne len ruchmi a patetickými ženskými hlasmi, recitujúcimi listy filmového Antónia. Nadnesené vyjadrovanie, vrúcna láska, hľadanie krásy a pokoja z listov sú v čoraz hlbšom kontraste k odosobneným ubíjajúcim záberom z každodenného života vojakov, postupne prichádzajúcich o ľudskú dôstojnosť. Dej, príbeh i rozprávanie sú druhoradé, v popredí sú nálada a úvahy o základných otázkach bytia. Hraný film sa tak posúva smerom k audiovizuálnej eseji. Hoci nechýba zopár bojových scén, dominuje pomalosť, statickosť a opäť akási neodvratná osudovosť, apatia. Nie práve najústretovejší mix pre nezainteresovaného a reálií neznalého diváka, pokúšajúceho sa vo festivalovej záplave sledovať práve tento 105-minútový film. Ak po Alone in Berlin sa najviac nesúhlasne bučalo, pri Cartas da guerra sa najviac spalo.

Scenárista a režisér Rafi Pitts sa narodil v roku 1967 v Iráne. Počas iránsko-irackých vojen emigroval do Británie, kde vyštudoval filmovú réžiu. Začínal ako asistent skúsených tvorcov – aj Jeana-Luca Godarda a absolvoval ďalšie štúdium v Spojených štátoch. Pred desiatimi rokmi na berlínskom festivale zaujal drámou práve z iracko-iránskeho konfliktu Zemestan a o štyri roky neskôr svojráznym meditatívnym príbehom zo súčasného Iránu Shekarchi. Jeho najnovší film Soy nero vznikol v mexicko-nemecko-francúzskej koprodukcii a na jeho scenári s režisérom spolupracoval známy rumunský tvorca Razvan Radulescu, ktorý si medzinárodné scenáristické renomé vydobyl tiež v Berlíne (4 mesiace, 3 týždne, 2 dni, Pozícia dieťaťa, O poschodie vyššie). Vecne, autenticky, s realizmom, ktorý hraničí s dokumentom, na ploche 120 minút rozprávajú neradostný príbeh mladého Mexičana Nera. Po tom, ako v armáde USA zahynul jeho otec, sa Nero pokúša kráčať v jeho šľapajach: ilegálne sa dostať do Spojených štátov a vojenskou službou v Afganistane si vyslúžiť zelenú kartu, povolenie na legálny pobyt.

soy neroPodrobne sledujeme ako prekonáva oplotenú hranicu, ako v Los Angeles zistí, že jeho starší brat nie je majiteľ luxusnej vily, ale len obyčajný šofér – a napokon Nera v americkej uniforme nasledujeme aj do Afganistanu. Všetko sa skomplikuje, keď na patrolu, ktorej je členom, zaútočia talibanci a rozprášia ju. Nero má zdanlivé šťastie: prežije, zachráni ho americký vojenský vrtuľník, ale pretože zlyhal, čaká ho koniec vojenskej služby aj snov o občianstve - a nemilosrdné vyhostenie z USA.

Autori svoj film v záverečných titulkoch venujú všetkým cudzincom, ktorí sa pokúšajú získať právo na legálny pobyt v Spojených štátoch službou v americkej armáde. Administratíva prezidenta Busha po 11. septembri 2001 prišla v rámci sprísnených zákonov, známych ako Patriot Act, nielen s požiadavkou urýchlenej deportácie zadržaných nelegálnych migrantov, ale aj s možnosťou vyhnúť sa deportácii súhlasom so službou v armáde USA. Po úspešnom absolvovaní dvojročného nasadenia v ostrých bojových misiách mohol takýto vojak získať zelenú kartu. Podľa správy Associated Press v roku 2012 slúžilo v ozbrojených silách USA 17-tisíc vojakov, označovaných ako „Green Card Soldiers“ a  každý rok ich americká armáda príjme okolo 8 000. Niekoľko tisíc ich v súčasnosti slúži aj v Afganistane a Iraku, pričom ich hlavným dorozumievacím jazykom nie je angličtina, ale španielčina. Len prednedávnom prezident Obama odsúhlasil zmenu zákona a dnes už cudzinci získajú občianstvo ešte pred nasadením do bojových misií. Odhliadnuc od spoločenskej závažnosti témy sa však Pittsovi a Radulescuovi v mnohonárodnej multikoprodukcii nepodarilo dosiahnuť surovú hutnú atmosféru a nástojčivú presvedčivosť ich predchádzajúcich diel. Vytrhnutí zo svojich národných kultúr chcú vo francúzsko-nemecko-mexickej produkcii rozprávať o Spojených štátoch, no výsledkom je skôr odťažitá politická proklamácia ako plnokrvný šťavnatý presvedčivý bezprostredný ľudský príbeh.

Foto: Berlinale

Share/Save/Bookmark