Ráčte vstúpiť! Neváhajte. U nás nájdete všetko:

hromady mŕtvol po Pinochetovom prevrate v Čile,

beznádej rumunských gastarbeiterov na talianskom vidieku,

trestancov, ktorých v čínskom koncentráku počas “kultúrnej revolúcie” hlad núti ku kanibalizmu,

talianskych gangstrov a zabijakov,

muža neschopného vyrovnať sa so smrťou milovanej ženy,

mladú Švédku, ktorú na celý život poznačili asociálni rodičia alkoholici

Len ráčte vstúpiť, neváhajte! Benátsky festival ponúka všetky farby beznádeje!

Čilská dráma Post Mortem scenáristu a režiséra Pabla Larraina sa odohráva roku 1973, počas Pinochetovho prevratu. Hrdinom je päťdesiatpäťročný čudák Mario, samotársky starý mládenec, zamestnaný ako zapisovateľ na patológii. Fantazíruje o príťažlivej susede - kabaretnej tanečnici, no jeho plaché pokusy o zblíženie prerušia krvavé udalosti. Patológia je preplnená telami zavraždených, susedinho otca a brata zatknú pučisti a Mario má zaznamenať nález z pitvy prezidenta Allendeho, ktorý na znieť “samovražda”, hoci ide o zrejmú popravu... Extrémne pochmúrne, znervózňujúce a zneisťujúce kino bez kladných hrdinov.

Na poslednú chvíľu do súťaže zaradená dráma poľského režiséra Jerzyho Skolimowského Essential Kiling je o strachu, ktorý plodí násilie. Boja sa americkí vojaci v Afganistane. Boja sa Afgánci. Boja sa mučení zajatci aj ich mučitelia. Mohammeda, ktorý v strachu zastrelil amerických vojakov, pošlú na výsluch do Poľska. Počas prevozu sa pri autonehode dostane na slobodu, lenže v neznámej cudzej krajine. Je zima, Mohammed sa ocitne uprostred zasnežených hôr, aké nikdy nepoznal - a reaguje nemilosrdným zabíjaním v mene svojho prežitia. Veľmi pocitový, občas však i trochu ťarbavý film nesúdi, neprikláňa sa na žiadnu stranu - a je i silnou kritikou súčasného Poľska.

Z nepochopiteľných dôvodov sa v hlavnej benátskej súťaži ocitol aj film japonského režiséra Tsui Harka Di Rebjie zhi Tongtian diguno (Detective Dee and the Mystery of Phantom Flame). Čakali sme sudcu Ti, ako ho poznáme z románov Roberta van Gulika. Chyba. Hark pracoval s čínskymi legendami. Spojil snímky typu Tiger a drak s riadnou dávkou digitálneho čarovania i gýča a výsledkom je čosi medzi Jamesom Bondom, Indiana Jonesom, Matrixom a Avatarom. Zlepenec všemožných motívov bombastickým spôsobom rozpráva o rafinovanom sprisahaní, ktoré malo prekaziť korunováciu samozvanej, prvej a v čínskych dejinách jedinej cisárovnej. Bojuje sa tu, lieta, skáče po stonkách bambusov, čaruje, ľudia menia podoby a obete horia záhadným vnútorným ohňom, až kým neohrozený, neporaziteľný sudca Ti neprekazí zákerné úskoky odporných zloduchov. Kino aplaudovalo. Ja som potichu žasol.

Pri odchode z predstavenia ma zaujal nezvyčajný dav, čakajúci pred vchodom na ďalší film. Nechal som sa zlákať a pozrel som si debut talianskeho režiséra so slávnym priezviskom Massima Coppolu, nazvaný Hai paura del buio (Bojím sa tmy). Vykľula sa z neho dráma o rumunskej dievčine Eve, ktorá z Bukurešti odcestuje na severotaliansky vidiek, aby našla mamu, ktorá pred deviatimi rokmi odišla za prácou - a hoci dcére posielala peniaze, nevrátila sa. Eva však skoro zisťuje, že Taliansko nie je zem zasľúbená, keď sa v chudobnej robotníckej talianskej rodine začne starať o umierajúcu babičku. Na druhej strane však spoznáva, že všade sa nájdu zlí i dobrí ľudia a že základné city sú univerzálne.

Pondelok nebolo o nič veselší. Z predstavenia, označeného tajomne ako “film sorpresa” sa vykľula dráma Le fossé (The Ditch) čínskeho režiséra Wang Binga v hongkonsko-francúzsko-belgickej koprodukcii. O koncentračnom tábore kdesi uprostred púšte Gobi, kde príslušníci inteligencie, obvinení z “pravičiarstva” sú prevychovávaní na komunistický obraz - umieraním od hladu a zimy v dierach, vyhrabaných do púštnej hliny. “V rokoch 2005-07 som sa rozprával s mnohými z tých, čo prežili koncentračný tábor Jiabiangou. Ich zážitky, svedectvá a román Janga Tijanhuia Goodbye Jiabiangou ma inšpirovali k tomuto filmu,” povedal režisér. Aj ostrieľaní účastníci festivalov zatvárali oči pri drastických a najmä nechutných scénach (napr. pojedanie zvratkov, čerstvo vyvrátených umierajúcim väzňom). Film so silnou obrazovou stránkou a osobitou atmosférou však z umeleckého hľadiska nepriniesol nič, čo by sme už nevideli. Jeho silnou stránkou je evokácia beznádeje a utrpenia väzňov, no do určitej miery aj politický podtext. Podobné snímky sme videli o koncentrákoch nacistických, stalinských i gottwaldovských, ale o čínskych dosiaľ nie.

Populárny taliansky herec a režisér Michele Placido nakrútil taliansku obdobu Kajínka, ale - ako je v slušných krajinách zvykom - bez zbytočného politizovania a manipulovania. Jeho film Vallanzasca - Gli angeli del male (Vallanzasca - anjeli zla) s Kimom Rossim Stuartom v titulnej role opisuje “kariéru” skutočného bankového lupiča z Milána, presláveného v 70. rokoch gentlemanským správaním, útekmi z väzenia a schopnosťou získať si médiá i verejnú mienku. Lenže zločin sa nedá robiť gentlemansky a po viacerých nehodách i zámerných vraždách Vallanzasca skončil so štyrmi doživotnými trestmi vo väzení. Skvele zahraný, pútavý a bizarný portrét netuctového zločinca sa nevymyká z prúdu podobných snímok (Roberto Succo, Verejný nepriateľ č. 1 a pod.) a nadväzuje na taliansku filmovú fascináciu postavami organizovaného zločinu.

Veľkou záhadou zostáva súťažný film amerického herca a príležitostne aj režiséra Vincenta Galla nazvaný Promises Written in Water (Sľuby písané vo vode), únavný, do značnej miery nezmyselný, sebestredný až narcisistický. Námet, scenár, réžia, strih, hudba i hlavná rola - Vincent Gallo. Čierno-biely záležitosť, ktorú nemožno nazvať ani experimentom, lebo jej chýba experimentátorstvo a hravosť. O mužovi, ktorý (s najväčšou pravdepodobnosťou) nevie stráviť smrť blízkej ženy. Alebo o čomkoľvek inom. Autor odmietol poskytnúť festivalu akékoľvek vyjadrenie, obsah, noticku, citát ba dokonca i obrázky. Zaujímavé: napriek tomu, že na záver publiku z plných pľúc kričalo odsudzujúce Búúú!, našlo sa veľa divákov, ktorí zaspali tak tuho, že ich nedokázal prebudiť ani krik...

Ak si niekto chcel napraviť chuť filmom zo sprievodnej prehliadky Settimana della critica a nechal sa zlákať celovečerným hraným režijným debutom bergmanovskej herečky a bývalej manželky režiséra Bille Augusta Pernilly August s názvom Svinalängorna (Beyond), mohol vidieť drámu o mladej žene, pre ktorú sa rozlúčka s matkou, umierajúcou na rakovinu pľúc, stane dôvodom k účtovaniu s neradostnou minulosťou. Zdá sa, že Švédi nakrúcajú filmy o nefunkčných asociálnych rodinách, alkoholikoch, narkomanoch, týraných ženách a zneužívaných deťoch aspoň s takou pasiou, ako Taliani filmy o mafiánoch. Poldruhahodiny zručne a sugestívne nafilmovaného trápenia do istej miery spríjemnila predstaviteľka hlavnej postavy Noomi Rapace, ktorú môžeme vidieť ako hackerku Lisbet Salander v kriminálnej trilógii Milenium (Muži, ktorí nenávidia ženy... atď). V kinosále sa jej dostalo nadšenejšieho privítania, ako elegantnej režisérke. "Keď mi producent povedal, že s filmom pôjdeme do Benátok, myslela som si, že sa zbláznil." priznala Pernilla August.

Paradoxne jediný svetlý tón do ináč načisto depresívnej nálady vniesol film o začiatku vojny v Bosne a Hercegovine. Volá sa Cirkus Columbia a nakrútil ho Danis Tanović, tvorca Oscarom oceneného filmu Krajina nikoho. “Môj film,” povedal režisér, “sa odohráva po páde komunistického režimu v Juhoslávii. Boli to posledné dobré časy v mojej vlasti. Verili sme, že už bude len stále lepšie a lepšie. Boli sme veľmi naivní.” Miki Manojlović hrá päťdesiatnika Divka, ktorý z politických dôvodov opustil Bosnu, uchytil sa v Nemecku a teraz sa vracia do rodného mestečka aj s mladou atraktívnou snúbenicou. To, že v jeho dome žije manželka i s dospievajúcim synom, ktorých opustil, nie je prekážka - kamarát, ktorý je starostom mesta, ich nechá okamžite násilím vysťahovať na ulicu. Komunistická vláda síce padla, ale nahradili ich pravičiari. Rozumej: potomkov partizánov nahradili potomkovia fašistov - ustašovcov. A do pestrej, rozmanitej, no mierovo a bez problémov nažívajúcej spoločnosti noví vládcovia umelo vnášajú násilie a vojnu. Keď však dôjde k najhoršiemu a Divkovho syna zatknú ozbrojené jednotky srbských nacionalistov, Divko - sám nadšený a presvedčený srbský národovec - pochopí, čo je jeho povinnosť. Rozprávka? Podobná ako Krajina nikoho? Možno, ale ľudia predsa potrebujú rozprávky ako protiváhu ubíjajúcej reality. Také ovácie po skončení predstavenia ešte Benátky tohto roku nezažili!