ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Benátky naživo 4

benlogo_3Napriek tomu, že benátsky festival má tohto roku o jedno kino (kinostan) menej, i napriek kríze a rôznym úsporným opatreniam, ktore cítiť i na Lide, návštevnosť v porovnaní s minulým rokom stúpla. Akreditovalo sa 3 427 novinárov (z čoho 1 339 zahraničných), o 33 percent sa zvýšil počet novinárov, pracujúcich pre internetové médiá. Predalo sa o pätinu viac vstupeniek ako vlani. V stredu počet predaných lístkov dosiahol 22 500. Ako to zhrnul na raňajkách s novinármi riaditeľ benátskeho Biennale Paolo Baratta: “Každý rok si musíme klásť otázku, aký je zmysel našej práce. A odpoveď znie: prekvapovať svet!”

Zataľ však usporiadateľov prekvapilo počasie: voda nočnej búrky pretiekla stropom Casina až do tlačového strediska a vyradila z prevádzky štvrtinu všetkých počítačov, zabezpečujúcich komunikáciu akreditovaných novinárov so svetom.

venus_noire_1Roku 2007 v Benátkach triumfoval s filmom La graine et le mulet, teraz sa vrátil a opäť upútal. Francúzsky filmár severoafrického pôvodu Abdellatif Kechiche sa zapojil do tohtoročnej súťaže drámou Vénus noire (Čierna Venuša). Podľa skutočných udalostí rozpráva príbeh z roku 1815, keď pozornosť Londýna i Paríža získala Juhoafričanka Saartje Baartman, vystupujúca pod menom Čierna, alebo aj Hotentotská Venuša. Hviezda ponižujúcej ľudovej show sa štylizovala ako nebezpečná primitívna divoška, no jej sláva postupne hasla a Saartje zomrela v chudobe ako lacná prostitútka. Po smrti jej pozostatky získal anatóm Georges Cuvier. Späť na juh Afriky sa vrátili až v 21. storočí, aby ich s pietou pochovali a ukončili tak hanebné ponižovanie, trvajúce bezmála dvesto rokov. “Saartje,” povedal režisér, “bola obeťou falošných očakávaní okolia,” a priznal, že téma je mu blízka, lebo sám ako Arab, sa i v dnešnom Francúzsku stretá s falošnými očakávaniami i predsudkami.

the_town_1Po Caseym Affleckovi, ktorý na benátskom festivale predstavil svoj režijný debut - celovečerný dokument o kolegovi - hercovi Joaquinovi Phoenixovi I am still here, Lido s nadšením uvítalo jeho staršieho brata Bena Afflecka, ktorý slávnostne uviedol svoje druhé hrané celovečerné dielo (scenár, réžia, hlavná rola) - kriminálnu drámu z Bostonu The Town. Boston drží americký rekord - v priemere tu každý deň vylúpia jednu banku. Väčšina lupičov sú bieli potomkovia írskych prisťahovalcov, sústredení vo štvrti Charlestown. Remeslo bankového lupiča sa tu tradične dedí z otcov na synov. Príbeh lupiča, ktorý sa zaľúbi do unesenej bankovej úradníčky však sotva je niečím viac, ako kultivovane a zručne nakrútenou, no i napriek tomu predsa len tuctovou komerciou.

that_girl_in_yellow_boots_1Zaujímavý, hoci značne prekombinovaný a tým pádom len málo presvedčivý bol aj indický film That Girl in Yellow Boots (To dievča v žltých topánkach) režiséra Anuraga Kashyapa s bezprostrednou a krásnou Kalki Kochekin v role mladučkej Angličanky Ruth, ktorá v Bombaji hľadá svojho nikdy nepoznaného indického otca. Aby získala peniaze na živobytie, pracuje v masážnom salóne a za neveľký príplatok ochotne poskytuje aj erotické služby. Film je cenný najmä autentickým obrazom súčasného multikultúrneho mesta. Hoci príbeh chce byť osudovo tragický, priam s prvkami veľkej antickej drámy, nechýbajú mu ani náznaky humoru.

13_assassins_3Chuť benátskeho festivalu prekvapovať dokazuje i skladba hlavnej medzinárodnej súťaže. Popri komorných drámach, snímkach filozofických, spoločensko-kritických i pocitových tu pravidelne nachádzajú miesto aj zábavné žánre. Novinka japonského režiséra Takashiho Mike, nazvaná Jusan-nin no shikaku (13 zabijakov) je tým najtradičnejším samrajským bojovým filmom , aký len môže byť. Dvanásť samurajov v pytliak, ktorý sa k nim pridá náhodou, zlikviduje malú armádu, aby mohli vziať život sadistickému šogunovmu bratovi. Nič menej, nič viac. Žiadne myšlienky, nijaké posolstvá, bez hier s formou alebo žánrom. Len katany, šípy, päste a uťaté hlavy. Mimochodom - benátske publikum každú odseknutú hlavu, ale i končatinu, kvitovalo búrlivých potleskom. Asi nejaký pozostatok z čias antických hier gladiátorov v Koloseu, inak si to nadšenie brutalitou vysvetliť neviem.

la_solitudine_dei_numeri_primi_3Držiteľ Zlatého leoparda z festivalu v Locarne, taliansky režisér Saverio Costanzo už v roku 2007 bez výraznejšieho úspechu zasiahol do benátskej súťaže meditatívnym psychologickým ponorom do vnútra adeptov na novicov v kláštore na benátskom ostrove San Giorgio Maggiore In memoria di me. Ponára sa a medituje opäť, ale prostredníctvom adaptácie divadelnej drámy La solitudine dei numeri primi (Osamelosť prvočísel), napísanej podľa rovnomenného románového debutu Paola Giordana, za prispenia hercov ako Alba Rohrwacher, Luca Marianelli či Isabella Rossellini. Alica a Mattia sú spolužiaci. Každý z nich je samotár, každý z nich si nesie postihnutie na tele i na duchu. Vo filme však melodramatický príbeh, ako vystrihnutý z kníh Evity Urbaníkovej alebo Táne Keleovej-Vasilkovej, nenadobúda hĺbku metafory, skôr tvorí ideový protiklad akejkoľvek meditácie a film ako celok nefunguje.

road_to_nowhere_1O čosi vydarenejší, ale ani o chĺpok dynamickejší je súťažný film amerického režiséra Monte Hellmana Road to Nowhere. Filmári nakrúcajú podľa skutočných udalostí, kriminálneho prípadu mnohomiliónového podvodu a následných vrážd. Sami pritom podliehajú temnej atmosfére a podmanivej sile zločinu. Film vo filme nám odkrýva pozadie prípadu, ale režisér Hellman nás necháva hádať, či scéna, na ktorú sa pozeráme, je z filmu, alebo z filmu vo filme, či postavy hovoria a konajú samy za seba, alebo či hrajú. Film a realita sa začínajú pomaly no iste prelínať - a ten, kto z toho chaosu nie je načisto zmätený, si to azda môže i vychutnať.

Share/Save/Bookmark