ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

O filmoch Art Film Festu 1

Art_Film_logo_resizeArt Film Fest, ktorý sa odohráva v Trenčianskych Tepliciach a v Trenčíne tohto roku  slávnostne otvoril  slovenský celovečerný súťažný film Zuzany Liovej Dom. Všetko sa to začalo  už pred rokmi (2003), keď Liová za Dom získala v scenáristickej súťaži Cenu Tibora Vichtu. V roku 2007 opäť za scenár Cenu Krzysztofa Kieślowského v Cannes. Šesť rokov trvalo kým autorka námetu, scenáristka a napokon režisérka svoj projekt dokončila.

 


S úspechom film premietli aj na tohtoročnom Berlinale, kde mal svetovú  premiéru. Snímka vznikla v česko-Dom1_resizeslovenskej koprodukcii v Berlíne uviedli českú verziu a na Art Film Feste opäť. Vraj na Slovensku  príde do kín (konečne!) už slovenská verzia. O filme sme už podrobne písali pri jeho uvedení na Berlinale, ale nedá sa o ňom nezmieniť v kontexte medzinárodnej súťaže hraných filmov na Art Film Feste.  Film prijala jedna časť publika s nadšením, druhá s istými výhradami, čo osobne považujem za dobré znamenie. Nakoniec aj tohtoročný víťaz z Cannes Strom života má dokonca dva nezmieriteľné tábory – jedni film priam nenávidia, druhí ho obdivujú. Výsledok: Zlatá palma. Zlý film má len jeden tábor a aj ten naň rýchlo zabudne. Čo sa Zuzane Liovej teda skutočne podarilo - a o tom nikto nemôže mať pochybnosti - je predovšetkým  výber hercov a ich veľmi dobré vedenie. Zrejme práca s hercami bude aj v budúcnosti jej silnou stránkou. Či už hlavná predstaviteľka Judit Bárdos v úlohe 18-ročnej Evy (pre niektorých až príliš kultivovaná, čo mne neprekáža), Taťjána Medvecká (matka), Miroslav Krobot (despotický otec) a ostatní zahrali svoje party precítene a precízne. Judit Bárdos je navyše zjav, aký sme už dávno potrebovali v slovenskom filme. Príbeh patriarchu rodiny, ktorý draho platí za svoj omyl postaviť pre dcéry dom, o ktorý nemajú ani jedna záujem, nie je síce nový, ale v kontexte slovenských reálií veľmi zaujímavo podaný. Najväčšiemu tlaku zo strany otca je, po zlyhaní staršej sestry, vystavená mladšia Eva. Obe reagujú vzburou i keď každá po svojom. Submisívna a všetko chápajúca matka síce zmierňuje vyhrotené situácie, ktoré sa však celkom ututlať nedajú.  Zo začiatku sa zdá vyústenie až príliš predvídateľné, ale režisérka pointou príjemne prekvapila. Nedá sa jej uprieť, že ukázala slovenský vidiek a problémy, s ktorými zápasí vierohodne, bez príkras a realisticky. K názoru, že by sa bola dala monotónnosť života zobrazovaná neustále sa opakujúcimi zábermi skrátiť, by som sa aj ja prikláňala. Aj tak však poteší, že slovenská filmová obec sa rozrastá, pomaly pribúdajú noví talentovaní tvorcovia a bodaj by to takto pokračovalo. Čo ma však pri premietnutí filmu trochu rozladilo, bol fakt, že konce niektorých  dialógov len prešumeli (nielen mne), neviem či to mám pripísať dabingu alebo skutočne nekvalitnej akustike (nech mi prepáčia) trenčianskeho Posádkového klubu (ODA).

Osemdesiat_resizeV Berlíne tohto roku uvideli aj českého reprezentanta  tohtoročnej súťaže Art Film Festu Osemdesiat listov Václava Kadrnku. Snímka vykresľuje bezmocnosť chorej matky a syna vycestovať za otcom – emigrantom do Veľkej Británie. Príbeh vznikol na základe spomienok režiséra, ktorého sa  udalosti bytostne dotýkali. V skutočnosti sa im s húževnatou a neodbytnou  matkou v roku 1988 skutočne podarilo vycestovať za otcom, ale Kadrnka sa vrátil v roku 1992 a svoj príbeh nakrútil skutočne v slimačom tempe a naliehavosť problému akcentoval klopotaním topánok o dlažby, po ktorých matka neúnavne lietala  z jedného miesta na druhé. Tento smutný príbeh o absolútnej bezmocnosti, ale i sile vôle dostať sa zo začarovaného kruhu, by bol skôr vystačil na poviedku, ako na celovečerný film.

Piese_zajtrajka_1_resizeŽivotný optimizmus, ľudia na pokraji spoločnosti  - potulný spevák, bohém a bezdomovec Janos a starý dedo Stig Manner, ktorý sa pasuje za jeho tútora – sú hrdinovia švédskeho filmu Pieseň zajtrajška. Režiséri Jonas Bergergråd a Jonas Holmström, prvý zanechal štúdium lekárstva, druhý prestal maľovať, sa začali sa venovať hudbe, neskôr filmu. Ich metóda je improvizácia, pracujú s nehercami, väčšinou so svojimi priateľmi. Ich rozprávanie je ľahké, pôvabné, milé i poučné. Kým vyslúžili spevák má vynikajúci vzťah so synom, Stig dcéru tají, nechce ju pre starý spor ani vidieť. Keď to priateľ zistí zasiahne v pravý čas a všetci budú opäť spokojní. Pieseň zajtrajška sa sice nezapíše do dejín kinematografie zlatými písmenami, ale bola príjemným osviežením trochu monotónnej súťaže, v ktorej sa, až na výnimky, príbehy prezentujú pomaly a keď je možné čo najpomalšie v dlhých predlhých záberoch vidieka, tvárí i domov.

Samovrahovia_resizeTou výnimkou je poľská snímka Miestnosť samovrahov režiséra Jana Komasa. Tá sa vymyká z rámca všetkého, čo sa tu prezentuje a je úplne na inej koľaji ako ostatné filmy tak príbehom, ako aj spracovaním. Dominik (hrá ho vynikajúco Jakub Gierszal) je úplne normálny chlapec, pochádza z dobre situovanej rodiny, nič mu nechýba, žije v blahobyte, až do chvíle, kým ho na jednom nevinne začínajúcom večierku pred maturitou nepobozká spolužiak a neskôr ho poníži. Zrejme labilného chlapca táto hlúpa epizóda tak vykoľají, že sa uzavrie do virtuálneho sveta počítačov. Ťukne si na ikonku Miestnosť samovrahov, ta sa roztvorí, nadviaže kontakt s neznámym dievčaťom, dodá mu istotu, vtiahne ho do svojho sveta. To, že je to vplyv deštruktívny Jakub ani nespozoruje. Zavrie sa v izbe, nevychádza, komunikuje len s počítačom a uviazne v pasci svojich už nezvládnuteľných pocitov. Geniálne je prepojenie reálneho a virtuálneho sveta,  z ktorých každý má rovnocenný význam a vplyv na hrdinov i divákov. Oba svety sú rovnocenné, ale  ten virtuálny je nebezpečnejší, lákavejší a zničujúcejší. Už samotný nápad je niečo nové a objavné (režisér je aj autorom scenára), lebo takto inteligentne brojiť voči aj zhubnému vplyvu internetu, nedokáže každý. Pranieruje jednak vysedávanie pred ním, ale aj prílišnú dôverčivosť a bezbrannosť voči mnohým scestným informáciám. V neposlednom rade  snímka nevtieravo dáva aj radu, že treba žiť oboma nohami na zemi,nelietať v oblakoch a už vonkoncom nie vo virtuálnom svete. Presne a trefne napísane postavy, najmä  stále zaneprázdnených rodičov, ktorí nedokážu pochopiť, čo sa s ich jediným synom deje a myslia si, že peniazmi všetko vyriešia, sú zahrané bravúrne, ale rovnako sugestívne sú aj postavy virtuálneho sveta. Filmové rozprávanie je svižné, s precízne vyrátaným a gradovaným tempom, pointa očakávaná, ale aj tak šokujúca. Jan Tomas emotívne diváka opantá, poriadne zatočí s jeho sebavedomím a jeho varovný prst zasiahne každého. Nezávidím mu však, lebo po tomto filme si bude musieť dať mimoriadny pozor, lebo niečo tak originálne v krátkom čase ťažko vymyslí a všetci to budú od neho očakávať. Osobne si myslím, že tento obsahom  i režijným spracovaním brilantný film (najmä splynutie normálneho a virtuálneho sveta) by sa zaslúžene mohol stať víťazom tohtoročnej súťaže.

 

    

Share/Save/Bookmark