V Kine Lumiere prebieha v novembrové a decembrové stredy sprievodná prehliadka filmov k výstave SNG Sen a skutočnosť / Umenie a propaganda 1939 ? 1945 pod názvom Nástup a čo ďalej. Boli do nej vybraté naše staršie, dnes už zabudnuté, kinofilmy, ktoré sa odohrávajú v období Slovenského štátu – V hodine dvanástej, Naši predbránami, Veľká noc a veľký deň, Život na úteku, Choď a nelúč sa a Sýkorka, ktorej príbeh je uložený do času pred vyhlásením autonómie Slovenska.

Určujúcim motívom voľby bolo pridružiť tieto snímky k hodnotným a ceneným domácim filmom o vojnovej etape našich dejín - Vlčie diery, Kapitán Dabač, Pieseň o sivom holubovi, Boxer a smrť, Polnočná omša, Organ, Námestie svätej Alžbety, Zvony pre bosých, Panna zázračnica, Muž, ktorý luže, Dominika z filmu Zbehovia a pútnici, Keby som mal pušku, Zlaté časy, Kára plná bolesti, Chodník cez Dunaj, Nedodržaný sľub.
    

Drvivá väčšina historických filmov vznikla v minulom režime. Neslobodný pohľad a vynucovanie formotvorných prístupov nemohlo vynahradiť dostatočné finančné zázemie, ktorým monopolizovaný film dotoval stranícku tému odporu proti dobovej štátnosti, čím chcel legitimizovať svoju moc. Napriek týmto ťažkostiam sa viacerí domáci filmári vyrovnávali so stvárnením domácej vojnovej epochy celkom so cťou, len zopár snímok môžeme označiť za vyslovene slabé či za nepodarok (film Rozdelení).

Napriek obecnému povedomiu sa väčšina týchto historických filmov neviaže len na obdobie Povstania. Krehkú realitu povstaleckej anabázy ideologicky spevňovali a heroizovali stranícke kinoeposy ako Zajtra bude neskoro, Deň, ktorý neumrie, Poéma o svedomí, Na druhom brehu sloboda, no vznikali aj filmy, ktoré sa o porazenom režime snažili vypovedať hlbšie, s diferencovanejším, nepaušalizovaným pohľadom. Podávali nie lichotivý obraz nezrelej, konformnej a do seba uzavretej spoločnosti, fundamentu, ktorý neprekryli utopické predstavy nových ideológov. Nechýbali ani filmy (Organ, Naši pred bránami), ktoré naznačovali zhody oboch monostraníckych vazalských režimov, proríšskeho a prosovietskeho. Porevolučný Nedodržaný sľub, hodnotné filmovo-biografické svedectvo doby, priložil porovnanie ich antisemitskej povahy.

Aj žánrovo a poetikou sú filmy o tomto období dosť pestré – od mystifikácií (Muž, ktorý luže, Krajinka) či sakrálneho podobenstva (Organ) cez satiru (Naši pred bránami, Cnostný Metod), kriminálku (Do posledného dychu, Súkromná vojna) a film-noir (Život na úteku) po psychologické (V hodine dvanástej, Polnočná omša, Človek na moste, Kohút nezaspieva) a vojnové drámy (Vlčie diery, Kapitán Dabač, Deň, ktorý neumrie, Choď a nelúč sa) alebo od surrealistických postupov (Panna zázračnica) cez veristické (Zbehovia a pútnici) či lyrizujúce (Pieseň o sivom holubovi, Kára plná bolesti) ku klasickému realizmu (Zvony pre bosých, Chodník cez Dunaj). Žáner a štýl neurčuje hodnotu filmov, ale poukazuje na širší, adaptabilný prístup k tvorivému spracovaniu dejinnej periódy. Viaceré filmy však znesú serióznejšie umelecké kritéria. Ku zvolenému žánru ponúkajú vhodnú rozprávačsko-inscenačnú disponovanosť, naplnenú prácu s hercom, premyslenú kompozíciu záberu a strihovú skladbu. Výrazovými prostriedkami smerujú k zachyteniu charakteristických podôb dobovej mentality a vojnovej minulosti, dnes hojne diskutovanej a otváranej, čo prispieva nielen k prehodnocovaniu domácej filmovej tvorby a rozpletaniu jej tvorivých a straníckych motívov, ale aj k ozdraveniu spoločnosti.