Píše sa rok 2036 a americká armáda sa pokúša udržiavať mier v bojmi zasiahnutej Ukrajine. Poručík Harp (Damson Idris) sleduje v bezpečí cez monitor prebiehajúcu akciu, zatiaľ čo ju z výšky zaznamenáva ním ovládaný dron. Chaotický boj posudzuje nezúčastnene, s občasným arogantne pôsobiacim jedením chipsov, ktoré má položené hneď vedľa klávesnice. V kritickej chvíli však koná a jeho chladne logické rozhodnutie ho motivuje stlačiť spúšť. Zachráni síce 38 životov, no dvom zraneným vojakom zabráni dostať sa do bezpečia včas.

Kapitán Brydon (Henry Garrett) zúri, že konal na vlastnú päsť bez jeho súhlasu. Účastníci boja sú presvedčení, že kvôli vlastnej neskúsenosti jednal unáhlene, a že ich seržant (Enzo Cilenti) by ešte dokázal situáciu vyriešiť tak, aby sa predišlo akýmkoľvek stratám. Teraz Harpa čaká za trest preradenie na inú úlohu. Už žiadne hľadenie do obrazovky počítača, ale skutočný boj v nebezpečnej oblasti „za čiarou“. Len on a jeho nový veliteľ. Cieľ: pod zámienkou dopravy vakcíny do utečeneckého tábora nájsť a zneškodniť Victora Kovala (Pilou Asbæk), muža usilujúceho sa použiť stratené atómové hlavice z čias studenej vojny na útok proti údajným mierotvorcom v oblasti. Ako by ale mohli niečo také zvládnuť len dvaja vojaci bez pomoci iných, čo by ich kryli? Kapitán Leo (Anthony Mackie) dá Harpovi jasnú odpoveď a minútu na to, aby ju dokázal emočne prijať. Je totiž cyborg.

Za čiarou svojou zápletkou pripomína „béčkové“ akčné sci-fi z 80. rokov, udržujúce vtedajší konflikt medzi západom a východom až do niekoľko dekád vzdialenej budúcnosti. Amerika v nich vždy reprezentovala akéhosi idealistického udržiavateľa svetového mieru, Rusko zase hlavný bezpečnostný problém. Nikto v deji takto zvolenú definíciu nespochybňoval alebo ak áno, robil to len minimálne. Podobné politické prerozdelenie mocností však slúžilo tlmočeným príbehom len ako určitá nie až tak dôležitá kulisa k rozohraniu napätých akčných scén. A práve preto zostávalo v akýchsi mantineloch pre diváka ešte „tolerovateľnej“, neškodnej propagandy. Čo však v minulosti relatívne dobre fungovalo, dnes už môže pôsobiť trochu otravne. Za čiarou preberá podobnú schému čierno-bieleho geopolitického prerozdelenia sveta v čase, keď už aj akčný film ako žáner vo všeobecnosti neraz dokázal svoju schopnosť podobne napäté vzťahy inteligentne okomentovať. Bohužiaľ, film sa o nič podobné nesnaží a už tým sa sám degraduje. Jeho návrat k spomínaným vzorcom nie je ani tak nostalgickým, ako skôr staromódnym až zastaraným.

Fakt, že dve hlavné postavy sprevádzajúce diváka dejom sú Afroameričania, by aj mohol poukazovať na súčasnú rasovú problematiku v USA. Avšak ani toto nie je cesta, ktorou by sa film bol ochotný vydať. Kapitán Leo síce komentuje svoj vzhľad a možné dôvody, prečo ho ako cyborga vyrobili v černošskej podobe, rasové podtexty sú však významovo prenesené skôr na stručne naznačenú šikanu medzi ľuďmi a strojmi. Tá sa síce objaví v pár scénach, no následne sa vytratí kamsi do úzadia a tvorcovia sa jej už viac nevenujú. Prítomnosť afroamerických postáv na čele príbehu je na druhej strane možné chápať ako poctu oscarovej kriminálnej dráme Training Day. Vzťah mentor – nováčik aj s niektorými jeho očakávanými peripetiami je tiež tým, čo si Za čiarou od Training Day vo veľkej miere prepožičiava, a čím sa vo svojich najpútavejších momentoch prednostne inšpiruje.

Training Day bol však v rámci svojho žánru stvárnený pomerne realisticky. Výrazne sa opieral o veľmi funkčne predstavené, nejednoznačné charaktery postupne sa odkrývajúce od jedného zvratu k ďalšiemu. Scenár filmu Za čiarou, pod ktorým sú autorsky podpísaní Rob Yescombe a Rowan Athale, predstavuje postavy ako charakterovo sploštené žánrové figúrky bez výraznejších ľudských čŕt. Snaha tvorcov prisúdiť kvôli chladne logickému prístupu viac vlastností cyborga ľudskému protagonistovi, zatiaľ čo cyborg je k činom motivovaný o poznanie emocionálnejšie, pôsobí občas nechcene schematicky. Postavy vo výsledku nie sú natoľko sympatické a zaujímavé, aby sa o ne divák v kritických momentoch obával alebo mu vôbec záležalo na tom, ako to s nimi dopadne.

Film si plynie od jednej akčnej scény k inej, pričom skutočné napätie dokáže vyvolať takmer až v záverečnom dejstve. Režisérovi Mikaelovi Håfströmovi akoby ani veľmi nešlo o prerozprávanie príbehu, ako skôr o rozohratie efektných akčných scén nasnímaných kameramanom Michaelom Bonvillainom v pomerne neopozeraných kulisách rozbombardovaných, údajne ukrajinských sídlisk. Tie sú pri tom občas neprehľadné, zvlášť pokiaľ ide o prestrelky medzi tzv. Gumpami, androidmi pomáhajúcimi v boji ľudským vojakom, bez výraznejšieho vizuálneho rozlíšenia, na ktorú stranu konfliktu vlastne patria. Pomerne rozsiahle „rachotenie“ zbraňami je stvárnené remeselne slušne, avšak bez bližšieho kontaktu s postavami pozvoľna skĺzne do akejsi žánrovej rutiny. Vizuálne najpútavejšia je tak pomerne bizarná, ale choreograficky veľmi dobre prepracovaná ukážka schopností kapitána Lea v kontaktnom boji. Pocit dynamiky akcií, našťastie, dodáva hudba Lornea Balfeho a dokonca pomáha udržať rytmus vo chvíľach, kedy akciou zahltená obrazová zložka stimulačne z rytmu trochu vypadáva.

V záplave CGI efektov je asi najznámejším členom obsadenia Anthony Mackie. Dodáva postave kapitána Lea viac sympatií, než mu predpisuje scenár. Jeho herecký výkon je presvedčivejší skôr vo fyzickej, než charakterovej rovine. Scény, keď mentorsky poúča svojho partnera nemajú ten správny náboj. Jeho pokusy o humor a doberanie si nováčika síce slúžia na to, aby sa ako cyborg javil o niečo ľudskejším, no zdajú sa byť nadbytočné a fungujú presne opačne, ako si zrejme od nich tvorcovia pôvodne sľubovali. Damson Idris hrá stereotypného nováčika, ktorému je súdené stať sa z bojovníka spred obrazovky počítača bojovníkom zúčastňujúcim sa akcií priamo so všetkými klišé, ktoré k danej filmovej zápletke patria. Nemá dostatočnú charizmu, aby si získal divácke sympatie. Dokáže si však napraviť reputáciu v už spomínanom, napínavejšom záverečnom dejstve. Jedinou výraznejšou ženskou postavou v obsadení je členka odboja a kontakt ústrednej dvojice postáv v bojovej zóne stvárnená Emily Beecham. Na malej ploche predstavuje príjemný charakterový protipól k inak skôr fyzickému herectvu jej spoločníkov.

Účasť Piloua Asbæka v úlohe Victora Kovala bola prísľubom výraznejšieho, nevyspytateľného antagonistu v deji. Bohužiaľ, herec nemá dosť priestoru k tomu, aby výraznejšie prejavil svoje schopnosti. Jeho postava nastupuje na scénu až príliš neskoro a vyústenie dejových motívov s ním súvisiacich len usvedčuje všetkých, čo sa na vzniku filmu podieľali, z ďalšieho z množstva už do tej doby „spáchaných“ nesprávnych tvorivých rozhodnutí. Film Za čiarou mal výrazne väčšie ambície, než sa mu vo výsledku podarilo naplniť. Ale už len kvôli tomu, čím mohol byť, nie je nezaujímavé ho sledovať.

Za čiarou (Outside the Wire), USA, 2021
Dĺžka: 114 minút
Réžia:m Mikael Håfström
Scenár: Arash Amel, Rowan Athale
Kamera: Michael Bonvillain
Hudba: Lorne Balfe
Strih: Rickard Krantz
Scénografia: Kevin Phipps
Kostýmy: Caroline Harris
Producenti: Rory Aitken, Brian Kavanaugh-Jones, Anthony Mackie, Ben Pugh
Hrajú: Anthony Mackie, Damson Idris, Emily Beecham, Michael Kelly, Pilou Asbæk, Enzo Cilenti, Bobby Lockwood, Kristina Tonteri-Young, Henry Garrett, Velibor Topic, Elliot Edusah, Alexandra Szűcs
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.