ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Oheň na mori (Fuocoammare)

Hodnotenie filmu podľa čitateľov

Ohen8 resizeLampedusa je malý ostrov v Stredozemnom mori medzi Tuniskom a Sicíliou. Má rozlohu dvadsať kilometrov štvorcových a šesť tisíc obyvateľov. Za posledných dvadsať rokov k jeho brehom dorazilo štyristo tisíc utečencov predovšetkým z relatívne blízkej Afriky, ktorí sa morskou cestou chceli dostať do Európy. Pätnásť tisíc pritom  zahynulo. Taliansky dokumentarista Gianfranco Rosi prišiel pôvodne na  Lampedusu nakrútiť desaťminútový film. Napokon sa sem vrátil takmer na rok. Výsledkom jeho pozorovania je celovečerný dokument Oheň na mori, ocenený na tohtoročnom Berlinale Zlatým medveďom. Do slovenských kín prichádza ako súčasť Projektu 100.

Gianfranco Rosi (1964) sa vyznačuje silnou empatiou k migrantom. Sám totiž pochádza z Eritrey, malého štátu na Ohen resizeseverovýchode Afriky, odkiaľ sa jeho rodina vysťahovala v roku 1977 počas občianskej vojny. Žil v Ríme a Istanbule, študoval v New Yorku. Vo svojich doterajších filmoch, z ktorých najslávnejší je Sacro GRA z roku 2013 o živote obyčajných ľudí, žijúcich na okraji najväčšej talianskej dopravnej tepny, prvý dokument v histórii benátskeho festivalu, ktorý získal Zlatého leva ako najlepší film, si všíma ohraničené society, ktoré žijú podľa svojich pravidiel, vyznačujú sa vlastnou logikou a vnútorným pohybom. Tejto téme a observačnej metóde zostal Rosi verný aj vo svojom najnovšom diele.

Film sa pohybuje v dvoch naračných líniách, ktorým scenárista, Ohen2 resizerežisér, kameraman a zvukár Rosi venuje rovnakú pozornosť a sofistikovane ich strieda, často cez ostrý, nečakaný strih. Prvou je pokojný, mierový život obyvateľov ostrova, druhou utečenecká kríza, ktorá bojom o život pripomína vojnu. Prvú líniu sledujeme prostredníctvom vari desaťročného chlapca Samuela, ktorý žije na ostrove s otcom námorníkom a starou mamou. Prežíva bezstarostné detstvo, naplnené chlapčenskými hrami na vojnu, z praku strieľa na imaginárneho nepriateľa, ktorého si s kamarátom vyrezáva z dužinatých listov kaktusov podobne, ako sa u nás vyrezávajú na jeseň tváre z tekvice, ale občas sú jeho terčom aj vtáčiky. Chodí do školy, učí sa angličtinu a je nositeľom ľahkého situačného humoru. Stačí si spomenúť na scénku pri obede, keď Samuele rozpráva v rozpore s etiketou o zvracaní, pretože morská choroba je Ohen4 resizepreňho prekážkou na ceste k vytúženého povolaniu námorníka, a neznesiteľne nahlas sŕka dlhé špagety, či na jeho rozhovor s lekárom, ktorého privádza do rozpakov špekulatívnymi otázkami. Kým táto domáca línia je individualizovaná a okrem Samuelovej rodiny vidíme aj každodenné rituály iných Lampedusanov, zobrazované v pokojnom, pomalom tempe, ako je miestny DJ, púšťajúci  do éteru sentimentálne sicílske pesničky, teta Mária, milovníčka týchto šlágrov, a niektorí ďalší, druhá, imigračná línia, má len kolektívneho hrdinu – masu utečencov, proti ktorej stojí neidentifikovaný zástup záchranárov. Kým domáci sa o nezvaných hostí zdanlivo Ohen5 resizenezaujímajú a len občas, keď začujú z rádia tragickú správu, ich poľutujú, je jasné, že posledných dvadsať rokov muselo ovplyvniť ich život, hoci táto zmena nie je predmetom režisérovej pozornosti. Imigrantov, ich príchod, záchranu z morských vĺn a následnú selekciu podľa stupňa zdravotnej spôsobilosti sníma Rosi prísne faktograficky, pričom preferuje vizuálnu stránku. Slovné prejavy bezmennej masy sa nesnaží rozlúštiť, a teda ani prekladať, čo posilňuje pocit napätia a chaosu. Iba pri fotografovaní, ktoré má slúžiť na zistenie identity imigrantov, sa z masy vydeľujú jednotlivé osoby, hľadiace priamo do kamery, pričom v detaile dominujú oči s výrazom strachu, očakávania či výčitky.

Ohen10 resizeSpomínané dve naračné línie prepája postava lekára Pietra Bartola, ktorý už dvadsať rokov musí byť pri každej imigrantskej skupine, aby posúdil zdravotný stav prichádzajúcich ľudí a rozhodol, či pôjdu  do detekčného centra, do nemocnice, alebo do márnice. Nad fotografiami, ktoré má uložené v počítači, lakonicky presne a pokojne hovorí o svojich pocitoch. Na rozdiel od kolegov z pevniny je presvedčený, že na mŕtvoly, predovšetkým žien a detí, sa nedá zvyknúť. Tento vzácny, hlboko ľudský lekár, unavený tragickými zážitkami, s radosťou komunikuje – napriek jazykovej bariére – s ťarchavou africkou ženou a pri jej ultrazvukovom vyšetrení sa snaží identifikovať oba plody. Z jeho úst pochádza aj jemný apel, Ohen11 resizeadresovaný celému svetu: Ak chceme byť hodní mena človek, musíme migrantom pomáhať. Samuelovi diagnostikujú očnú chybu – jeho ľavé oko nespracúva vizuálne vnemy a neodovzdáva signály mozgu. Vzniká nevyslovená  otázka, či rovnakou chorobou „lenivého oka“, neochotného vidieť realitu v celom rozsahu, netrpí aj Európa...

Rosi rozpráva obrazom, nepoužíva veľké slová. Jeho film na výsostne aktuálnu tému, ktorou sa zaoberajú politici i obyčajní ľudia, je zbavený pátosu a sentimentality, vzdialený publicistike i bulváru. Na rozdiel od mediálnych výstupov, ktoré vyhľadávajú tragické či drastické okamihy, aby citovo vydierali  divákov a Ohen7 resizečitateľov, sú takéto praktiky Rosimu cudzie. Predkladá len fakty, no práve tie svojou autentickosťou vyvolávajú emócie. Niektoré scény inscenuje, čo je pri práci s nehercami pochopiteľné, no nikdy nejde proti ich naturelu, neznásilňuje ich správanie, iba ho zachytáva. Jeho výber účinkujúcich je skvelý, mimoriadne sa mu vydarilo angažovanie Samuela Caruana, ktorý má v sebe chlapčenskú bezočivosť i hravosť a veľmi prirodzene zvláda všetky situácie.

Lampedusa je ostrov, a tak život na nej ovplyvňuje prítomnosť mora, ktoré Rosi ako kameraman využil v komponovaní pôsobivých obrazov. More pokojné i rozbúrené, denné i nočné, Ohen3 resizevzdúvajúce sa i jemne pohojdávajúce zakotvené loďky – všetky tieto podoby neskrotného živlu sú neoddeliteľnou súčasťou tohto umeleckého filmu. Príchody utečencov na skalnatý ostrov s trsmi trávy a dominantnými kaktusmi sú vlastne rušivým prvkom, pohľady do podpalubia ich chatrných plavidiel sa vyznačujú až naturalizmom a drastickosťou. Veď aký iný môže byť pohľad na máločo živých dehydrovaných a vysilených ľudí, ležiacich medzi mŕtvolami svojich spolu pútnikov... Čierne igelitové podlhovasté balíky previazané hrubými motúzmi, v ktorých tušíme mŕtve telá, farebne ostro kontrastujú s bielymi ochrannými overalmi záchranárov. Z ich Ohen9 resizenehybných postojov pri očakávaní ďalšieho migračného náporu možno vyčítať únavu hraničiacu s rezignáciou. Vedia, že humanitárna katastrofa, ktorej sú každodennou súčasťou, je nekonečný príbeh.

To, čím všetkým museli imigranti prejsť, naznačuje v rapovom rytme vyrozprávaná anabáza Nigérijčana a jeho druhov. Z vlasti ich vyhnalo zabíjanie, a tak sa vydali na dlhú cestu. Na Sahare trpeli hladom a smädom, aby nezahynuli, pili vlastný moč, v drsnom líbyjskom väzení to nebolo oveľa lepšie. Keď sa im podarilo ujsť pred ďalším týraním, skočili do mora, hoci Ohen6 resizevedeli, že je to riziko. No rizikom je celý život, uzatvára svoj príbeh mladý čierny muž. Teraz je na Lampaduse – čo ho ešte čaká?

Gianfranco Rosi kladie svojím filmom Oheň na mori otázky, na ktoré zatiaľ niet odpovede. Samuele, ktorý istým spôsobom symbolizuje Európu, už nezastrelí vtáčika, ale ho pohladí. Klišé, aké by sme vo vecnom, realistickom filme nečakali. Vzápätí však príde vytriezvenie z priveľkej nádeje. Chlapec sedí na drevenom móle, kláti nohami a majstrovsky napodobňujúc streľbu z pušky, likviduje imaginárneho nepriateľa, ktorý prichádza z mora...

Ohen13 resizeOheň na mori (Fuocoammare), Taliansko, Francúzsko, 2016
Dĺžka: 108 minút
Námet: Carla Cattani
Scenár, réžia, kamera, zvuk: Gianfranco Rosi
Strih: Jacopo Quadri
Účinkujú: Samuele Caruana, Pietro Bartolo, Giuseppe Fragapane, Samuele Pucillo, Mattias Cucina, Francesco Manino, Maria Costa, Maria Signorello, Francesco Paterna a ďalší
Distribúcia: ASFK – Projekt 100
Premiéra v SR: 20. októbra 2016
Foto: ASFK

Share/Save/Bookmark