Dvadsaťdvaročná Češka Olga Hepnarová (1951-1975) si  v roku 1973 sadla za volant nákladného auta, vyšla s ním na chodník v centre Prahy a na frekventovanej zastávke zabila osem ľudí. Za tento čin, ktorý sama označovala za pomstu spoločnosti, bola odsúdená na trest smrti a o dva roky ako posledná žena v Československu, popravená obesením.

V tom čase sa o všetkom, viac-menej z politických dôvodov, mlčalo. Až omnoho neskôr sa publicista Roman Cílek  pokúsil  tento prípad zmapovať (medzi iným napísal v roku 2003 knihu Oprátka za osm mrtvých a v roku 2010 ju doplnil a nazval Zabíjela, protože nevědela žít). Filmového spracovania sa príbeh dočkal až teraz v koprodukčnom čiernobielom projekte Ja, Olga Hepnarová, ktorý je hraným scenáristickým i režijným debutom Tomáša Weinreba a Petra Kazdu. Napriek istej kontroverznosti zaujal kritiku i publikum už pri svojom festivalovom uvedení, či to bolo začiatkom roka v Berlíne alebo pri marcovom otvorení Febiofestu v Bratislave. Od polovice apríla sa s ním stretávame v  slovenskej distribúcii.

Tomáš Weinreb (1982) a Petr Kazda (1978)  tvoria autorskú dvojicu  od čias štúdia na Súkromnej vyššej odbornej škole filmovej a následne na FAMU. Petr absolvoval dramaturgiu a scenáristiku, Tomáš dokumentárnu tvorbu. Spolupracovali na viacerých  krátkych hraných a dokumentárnych študentských filmoch. Ich celovečerný hraný debut je poznačený tiež istými dokumentaristickými postupmi a je svojskou psychologickou štúdiou. Olga bola, dievča z  tzv. dobrej rodiny (matka bola lekárka, otec bankový úradník), ale ťažko zvládnuteľná, ustavične rebelujúca proti všetkému a všetkým, a neschopná normálnej komunikácie s okolím. Do jej príbehu vstupujeme v čase jej dospievania, v okamihu, keď sa pokúsila o samovraždu liekmi. Neskôr síce tvrdí, že iba chcela vyskúšať „ten pocit na hranici života a smrti“, ale i tak sa dostane do psychiatrickej liečebne. Dievča, ktoré vtedy ešte nepilo, nefajčilo, sexuálne hry v spoločnej spálni sa jej hnusili, a dávalo najavo, že je vzdelanejšie, či lepšie ako jej okolie, je tvrdo potrestané: „kolegyne“ ju v sprchách surovo zmlátia a dokopú. O niekoľko rokov už  vidíme iného človeka. Mladú mlčanlivú ženu, ktorá je naďalej neschopná komunikovať, ale závislosť na alkohole, cigaretách a liekoch, ktoré jej predpisuje aj  vlastná matka, už považuje za samozrejmosť. Sledujeme plachú a osamelú bytosť, ktorá túži po láske a uvedomuje si, že je iná, čo sa netýka iba lesbickej orientácie, či pokusu o heterosexuálny vzťah.

V kontraste s jej jednoduchosťou v zamestnaní na pošte či neskôr v montérkach pri práci s motormi alebo šoférovaním, vyskakuje jej posadnutosť dielami Camusa, Kafku, Freuda , ktoré číta aj v primitívnom prostredí chalupy, kam sa odsťahovala  od rodiny. Mimochodom, práve šoférovanie bolo jej koníčkom a vlastníctvo malého starého auta splneným snom. Na prvý pohľad by sa zdalo, že Olga svoje psychické problémy nerieši. Až na prehováranie priateľa vyhľadá pomoc psychiatra, ten sa ňou však nezaoberá, lebo nemá čas a ona nepatrí do jeho obvodu. Nezdá sa vám to povedomé?

Výpoveďou o jej zhoršujúcom sa duševnom stave sú úryvky z jej denníka a listov. Sama sa definuje ako obeť - „otloukánek“, považuje sa za človeka, ktorému všetci ubližujú - rodičia, sestra, okolie. Za všetko sú vinní iní. Obviňuje matku, že jej nechce prezradiť meno jej skutočného otca a tá na to vlastne ani nezareaguje. Takže netušíme, či je to  fakt alebo iba Olgin výmysel. Postupne akoby strácala vlastnú identitu. Dokonca sa v jednom momente predstavuje ako Winifred. Svoje rozhodnutie pomstiť sa svojej rodine a celej spoločnosti pripravuje dlhé mesiace a zdôvodňuje ho i v listoch, ktoré pošle do novín. Nezáleží jej na tom, koho a ako zabije, ale chce, aby ľudia trpeli, lebo i ona trpí.

Divák môže mať v istých okamihoch pocit, že  scény samoukájania či lesbického milovania sú  neúmerne dlhé a opakujúce sa. Prípadne, že niektoré momenty dejovej skladačky sú nedopovedané. Vlastne nikde nie je vysvetlené, čo bolo spúšťačom psychických problémov protagonistky a dostatočne nie sú objasnené ani rodinné vzťahy. Nič z toho však neoslabuje vyznenie filmu. Náznakovosť, odstup nezainteresovaného pozorovateľa a minimalizmus sú  určujúcimi prvkami celého filmu. Je to aj vďaka skvelej  práci i medzinárodne oceňovaného poľského kameramana Adama Sikoru (1960), ktorý sa nebojí dlhých statických záberov, náznakov doslovného i metaforického odtrhnutia sa od reality a navodenia pocitu bezútešnosti. Zaujímavá je i skutočnosť, že pre film nebola skomponovaná hudba, ale sú v ňom použité len skladby Mariána Vargu a Coíllegium Musicum z albumu Konvergencie z roku 1971.

Pre  vyznenie celého filmu má však rozhodujúco význam  obsadenie  titulnej postavy. Poľská herečka Michalina Olszanska (1992) ako Olga pôsobí nesmierne autenticky. Dokáže byť pôvabným zraniteľným dievčaťom, vzápätí  dekadentnou intelektuálkou, drsnou „lúzerkou“, ale aj bezcitným monštrom. Nečudo, že za svoj herecký výkon získala iba slová chvály. Zaujme aj česká herečka Klára Melíšková, ako jej ustarostená, ale v konečnom dôsledku na výchovu  a osud dcéry celkom rezignujúca matka. Pôsobivý portrét na malej ploche vytvoril aj slovenský režisér a herec Juraj  Nvota v postave obhajcu, ktorý v záverečnej časti filmu márne žiada ďalšie psychiatrické vyšetrenia svojej mandantky. Psychiatri jej totiž diagnostikovali poruchu osobnosti, ale konštatovali, že je inak duševne zdravá a za svoje činy plne zodpovedná.

Film rozpráva o skutočnej udalosti zo sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Ale divák si ten časový posun skoro neuvedomuje. Ani ho nepoburuje, že protagonistkou je vrahyňa, ktorá nikdy neprejavila ľútosť nad svojím činom. Na druhej strane má z toho všetkého zvláštny pocit. Príbehy masových vrahov mnohých fascinujú,  môžu ovplyvniť, pôsobia na „temnú stránku“ v nás. Sú však aj  príležitosťou zamyslieť sa nad psychikou ako takou a možnosťou či nemožnosťou vplývať na ňu. Sledujeme  čriepky z Olginho života, postupne narastajúce prejavy jej sociopatie i psychopatie, vidíme jej hrozný čin, zatknutie, ale aj výsluchy, a to ako sprvu sama žiada pre seba trest smrti. Až po úplné zrútenie sa pred popravou. Všetko je podávané chladne, v čiernobielych obrazoch, ale zasiahne to.

Tvorcom sa podarilo nakrútiť kontroverzný, krutý a bezútešný film s patričným odstupom, nehodnotia, nesúdia, neglorifikujú, ani nechcú vzbudzovať súcit. Jednoducho ukazujú ženu, ktorá sa dopustila hrozného činu a jej konanie nemožno bagatelizovať ani ospravedlňovať. Dokázali však popri tom zachytiť niečo všeobecnejšie a nadčasové. Hovoria svojským spôsobom o tom, čo sa týka ľudí na celom svete i dnes. Nielen preto, že pribúda masových vrahov, ale aj problémov s odlišnosťou, duševným zdravím, šikanou kvôli rase, pohlaviu či sexuálnej orientácii alebo vôbec so zaradením sa do spoločnosti.

Ja, Olga Hepnarová (Já, Olga Hepnarová), Česko, Poľsko, Slovensko, Francúzsko, 2016
Dĺžka: 105 minút
Réžia: Tomáš Weinreb a Petr Kazda
Námet: Roman Cílek
Scenár: Tomáš Weinreb a Petr Kazda
Kamera: Adam Sikora
Strih: Vojtěch Frič
Zvuk: Miroslav Masica, Petr Kapeller, Richard Műller
Hudba: Marián Varga a Collegium Musicum
Architekt: Alexander Kozák
Kostýmy: Aneta Grňáková
Masky: Alina Janerka
Hrajú: Michalina Olszanska, Martin Pechlát, Klára Melíšková, Marika Šopská, Juraj Nvota, Marta Mazurek, Zuzana Stavná, Ondřej Malý, Ivan Palúch
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 14. apríla 2016
Foto: ASFK