Pred rokom zhruba v rovnakom čase priniesli distribútori do slovenských kín film nakrútený podľa románu Evy Urbaníkovej Všetko alebo nič. A prišli na to, že prilákať do kín ženské publikum nie je vôbec ťažké. Práve naopak. Po veľkom komerčnom úspechu a natrieskaných kinosálach pokračujú v tejto stratégii premietania filmov nakrútených podľa predlohy ženského románu. Tentokrát však siahajú po českej verzii „Evitovky“. Predlohou k snímke Filipa Renča bola rovnomenná kniha Haliny Pawlowskej, ktorú autorka písala súčasne so scenárom k filmu. Musím podotknúť, že aj napriek zvučným menám (počnúc režisérom Filipom Renčom, pokračujúc vtipnou Halinou Pawlowskou a končiac herečkou Klárou Issovou) snímka, nanešťastie, naplnila moje už aj tak nie príliš vysoké očakávania.

Olgu po celý život sprevádza séria náhodných situácii prinášajúcich jednu smolu za druhou. Alebo je len typ človeka, ktorý každú bežnú životnú situáciu vníma tragicky? Každopádne, jediné, po čom v osobnom a profesionálnom živote túži je láska a uznanie. Hovorí sa: „Kto hľadá, ten nájde.“ Olga hľadala, našla, a zároveň prehliadla skutočnú lásku. Z tejto anotácie teda vyplýva, že film sa, podobne ako minuloročná snímka Všetko alebo nič, snaží zachytiť konkrétnu skupinu divákov. Podobne ako knižné predlohy, aj tieto dve snímky sú určené takmer výlučne pre ženy. Snažia sa obsiahnuť ženské publikum zložené najmä zo žien v strednom veku, prípadne ženy na materskej, teda všetky vášnivé čitateľky slovenských a českých ženských románov. Snímka Filipa Renča Zúfalé ženy robia zúfalé veci však na túto látku nahliada diametrálne odlišne ako film Marty Ferencovej Všetko alebo nič.

V prvom rade sú tieto dva filmy odlišné v ich pohľade na modernú ženu. Je samozrejmé, že obraz ženy sa z pohľadu muža a z pohľadu ženy výrazne líši. Zatiaľ čo Marta Ferencová sa snaží vytvoriť obraz ženy – feministky, Filip Renč k postave ženy pristupuje úplne z opačného konca a vytvára akúsi karikatúru. Linda je žena „na úrovni“, je krásna, rozvedená, vzdelaná matka s rozbehnutým biznisom vo veľkomeste, o ktorú má mnoho mužov v jej okolí záujem. Olga je jej pravým (či ľavým?) opakom. Škaredé dedinské káčatko skúša tiež hľadať šťastie vo veľkomeste. Je nevzdelaná, má na krku pubertálneho syna a je „ideálnou“ nevzdelanou ženou v domácnosti. Marta Ferencová síce vytvorila zidealizovaný pohľad na mladú úspešnú ženu, avšak, je táto predstava reálna? Je postava dokonalej Lindy uveriteľnejšia, než postava nemotornej Olgy? Reálny obraz ženy ostal možno niekde na polceste.

Rozdielnosť týchto dvoch snímok je aj v prístupe režiséra k zobrazovanej téme. Evitovka Marty Ferencovej  pristupuje k téme so všetkou serióznosťou. Situačný humor možno na niekoho fungoval, no mnohí diváci sa viac ako pobavene cítili skôr trápne za protagonistov na plátne. Koniec koncov i samotných hercov na pľaci, že vôbec takto napísané dialógy a scénky museli absolvovať. V prípade Zúfalých žien Filipa Renča sledujem v prístupe k téme latentný posun vpred. Téma je reflektovaná parodicky s obohatením o absurdné línie. Režisér sa ani len nesnaží dodávať situáciám umelú vážnosť. Jednotlivé skeče v sebe nesú najhoršie možné alternatívy a scenáre, ktoré sa v živote ženy v rôznych situáciách môžu stať.

Jeden motív však tieto dve snímky spája. Obe tieto ženy predstavujú nereálne obrazy modernej ženy a ženy ako takej. Jedna je zidealizovaná, druhá dehonestovaná. Linda aj Olga sú vykreslené veľmi povrchne. Sú obmedzené iba na hľadanie pravej lásky – najvyššej a absolútnej hodnoty v ich živote. Vzdelanie, rodina a iné hodnoty sú iba sekundárne. Ani jednému z režisérov sa nepodarilo vytvoriť akúkoľvek (psychologickú, sociálnu) sondu do ženskej duše. Žena sa zamiluje, prichádza sklamanie v láske, osvietenie, zmierenie a happy end. Ani jeden z týchto dvoch charakterov tak nepredstavuje uveriteľnú postavu. A možno takéto vedomie, vytúženého, ale utopistického ideálu Lindy alebo predstava toho, že po svete možno chodí väčšie nemehlo, ako som ja sama, v podobe Olgy, láka toľko žien do kina.

Nedbanlivá dramaturgia a nevycibrené dialógy ešte viac oslabujú autentickosť. S prvkami klasických milostných trojuholníkov, triom priateľov žena – kamarátka – postava gaya (prípadne narcisa, ktorá je v slovenskom kontexte ešte aj v súčasnosti vnímaná a zobrazovaná viac groteskne, než reálne), vopred vytušeným záverom, absenciou katarzie a bezúčelne dopovedanou pointou v dialógoch tvorcovia novodobých českých a slovenských romantických komédií ešte stále nevedia efektívne zaobchádzať. Výsledkom je tak veľmi jednoduchý a predvídateľný dej, scenár zložený zo série skečov a to všetko je nakrútené až priveľmi školácky. V niektorých prípadoch snáď ešte horšie.

Čo však snímke aspoň trochu pridáva na kvalite, je pokus o vytvorenie absurdných vízií myšlienkovo bohatej imaginácie zúfalej hlavnej hrdinky v štýle Monty Pythonovcov. Sekvencie kňaza ako večne pokúšajúceho diabla, mexických sudičiek sprevádzajúcich Olgu vo všetkých dôležitých životných zlomoch a animácie s neverným manželom sú čo sa týka nápaditosti rôznorodé, lenže nakoniec i tak prekračujú hranice vkusu a prikláňajú sa skôr k nevkusnému gýču. Posledným kameňom úrazu je metráž snímky. Pre pochopenie toho, že sa Olga neustále ocitá v absurdných situáciách stačí dva – trikrát načrtnúť danú problematiku. Ak sa má divák pozerať na takúto periodickú akciu pozerať vyše hodiny a v podstate bez zmeny, môže sa nudiť omnoho viac než pri trojhodinovom filme plnom vyprázdnenej narácie. Z toho všetkého vplýva, že nám neostáva nič iné, ako čakať na ďalší pokus o vytvorenie kvalitnej romantickej komédie (pre ženy).

Zúfalé ženy robia zúfalé veci (Zoufalé ženy dělají zoufalé věci), Česká republika, 2018