Keď v roku 2002 vyhlásila britská televízia divácke hlasovanie o najväčšieho Brita v histórii krajiny, suverénne ho vyhral v silnej konkurencii Winston Churchill (1874-1965). Novinár, historik, spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, maliar, no predovšetkým politik a štátnik, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil dejiny nielen vlastnej krajiny, je hlavnou postavou nového amerického filmu Najtemnejšia hodina, ktorý vlani nakrútil anglický režisér Joe Wright.

Spolu so scenáristom Anthonym McCartenom sa sústredil na krátke obdobie Churchillovho života na začiatku II. svetovej vojny, keď Hitler začal napĺňať svoje svetovládne plány a podrobovať si jeden európsky štát za druhým. V čase, keď pripravoval inváziu do Spojeného kráľovstva, bola v krajine zvláštna situácia. Chorý a unavený predseda vlády Neville Chamberlain na nátlak opozície odstúpil, minister zahraničných vecí Edward Halifax odmietol stať sa zaňho náhradou s poukázaním na to, že ešte neprišiel jeho čas. Ako jediná možnosť sa ukázalo menovať na tento post, i keď v tábore konzervatívcov so škrípajúcimi zubami, Winstona Churchilla, ktorého bola aj opozícia ako súčasť koaličnej vlády ochotná akceptovať. A tak sa 10. mája 1940 stal šesťdesiatpäťročný Churchill premiérom. Hektické obdobie niekoľkých týždňov jeho života od 10. mája do 4. júna toho istého roku je predmetom zobrazenia vo Wrightovej historickej, čiastočne dokumentárnej dráme, pričom záchytnými bodmi scenára boli tri Churchillove prejavy, ktoré zvrátili osud Veľkej Británie, Európy a vlastne celého sveta.

V tom čase sa totiž rozhodovalo o tom, či uzavrieť s Hitlerom prímerie za určite potupných podmienok, alebo sa proti nemu postaviť v boji. Prvú možnosť presadzovali predseda konzervatívnej strany Chamberlain, minister zahraničia Halifax a spočiatku aj kráľ Juraj VI. (otec kráľovnej Alžbety II., ktorého zápas s koktavosťou zobrazil film Kráľova reč), kým Churchill bol rozhodne proti, argumentujúc slávnym bonmotom, že „s tigrom nemôžete vyjednávať, keď máte hlavu v jeho papuli“. Kým zástancovia mierového riešenia vychádzali z vtedajších vojnových okolností a stavu britskej armády, ktorej tristo tisíc príslušníkov bolo obkľúčených v zdanlivo bezvýchodiskovej situácii v prístave a na pláži francúzskeho mestečka Dunkirk (spomeňme si na vlaňajší rovnomenný film režiséra Christophera Nolana), Churchill podporoval svoje odmietavé stanovisko k takémuto riešeniu. A to etickými a citovými dôvodmi, predovšetkým hrdým vlastenectvom, veliacim brániť vlasť do posledného dychu, ako aj historicky overeným názorom, že krajina, ktorá sa podrobí, zahynie.

Na strane Churchilla spočiatku stojí iba jeho manželka Clemmie, inteligentná, distingvovaná dáma so zmyslom pre humor. Tá ako jediná vie skrotiť manželov výbušný temperament, prejavujúci sa často nevhodným spôsobom, ale aj podporiť jeho snahu o záchranu krajiny pred potupným prímerím. S obdivom, hoci spočiatku aj trochu nechápavo, sa na Churchillovo správanie díva jeho sekretárka a pisárka Elisabeth Laytonová, ktorá sa obáva o osudy brata, frontového vojaka. Slovné súboje premiéra s jeho názorovými protivníkmi sú ostré a väčšinou ďaleko prekračujú hranice korektnej politickej polemiky, najmä z jeho strany. Vo chvíli, keď sa zdá, že Churchill bude musieť uznať vecné vojenské a politické argumenty v prospech vyjednávania s Hitlerom, urobí – napokon predsa len podporený kráľom – posledný pokus získať na svoju stranu verejnú mienku. Jeho cesta metrom, prvá v živote, počas ktorej sa zoznamuje s normálnymi Londýnčanmi, pýta sa ich na názor, ako má riešiť vážnu situáciu v krajine, recituje verše a dokonca aj plače, je dojímavá, ale aj romantizujúca, ostro kontrastujúca s dovtedajším premiérovým správaním i s vecným obsahom ideového zápasu.

V podstate celý portrét štátnika je zahalený romantickým závojom osamoteného bojovníka za vlastnú pravdu, ktorý síce zápasí aj s pochybnosťami a má slabé chvíľky, ale silou slova dokáže zvrátiť koleso histórie. Úloha osobnosti v dejinách je zrejme zložitejšia, než sa to snažia ukázať tvorcovia filmu. Rešpektujme však ich právo na vlastný výklad, z ktorého vyplýva, že masy potrebujú v zlomových okamihoch silného vodcu s víziou, schopného správne, hoci riskantne sa rozhodnúť. Winston Churchill bol brilantný rečník, ktorého prejavy sa vyznačovali vtipnými bonmotmi i nepotláčaným pátosom. Už v prvom premiérskom vystúpení sľuboval poslancom a ich prostredníctvom celej krajine „krv, pot a slzy“, kým vo (filmovo) poslednom prejave v snemovni podľa Halifaxových slov „zmobilizoval anglický jazyk“, aby „poslal do boja slová“, čo sa neminulo žiaducim účinkom a zaručilo mu všeobecnú podporu pri presadení pôvodného plánu nepodrobiť sa Hitlerovi, naopak, postaviť sa do čela svetového protifašistického bloku spojencov.

Režisér Joe Wright (1972, Londýn) sa aj vo svojej doterajšej tvorbe zaujímal o silné, často kontroverzné osobnosti, pričom si vždy vybral ideálnych hereckých predstaviteľov a kongeniálnych spolupracovníkov, s ktorými vytvoril charakteristickú atmosféru dobového príbehu. Dokazujú to jeho najznámejšie snímky, Pýcha a predsudok, Pokánie a Anna Kareninová, všetko prepisy slávnych literárnych diel Jane Austenovej, Iana McEwana a L.N. Tolstého. Silné herecké osobnosti sa stretli aj v Najtemnejšej hodine (názov je Churchillovým hodnotením vtedajšej situácie). Film stojí na výkone britského herca Garyho Oldmana (1958, Londýn, filmy Sid a Nancy, J.F.K., Dracula, Leon, Piaty element, Harry Potter, Temný rytier), ku ktorého úspechu nesporne prispel umelecký maskér Kazuhiro Tsuji (známy napríklad prácou na filmoch Podivuhodný prípad Benjamina Buttona, Planéta opíc a Hellboy). Jeho profesionálna účasť bola Oldmanovou podmienkou pri podpísaní zmluvy.

Tsuji sa postaral o jeho masku i vlasy, ďalší odborníci dotvorili obéznu postavu starého gurmána, oddaného milovníka anglických raňajok, whisky a hrubých cigár. Tieto vonkajšie zmeny umožnili Oldmanovi „stratiť sa“ v Churchillovi, verne napodobniť jeho chôdzu, pohyby, mimiku a spôsob reči, ale aj vcítiť sa do jeho charakteru, v ktorom sú okrem inteligencie, temperamentu, výbušnosti, arogancie a neznášanlivosti aj pochybnosti, váhania a chvíle nehy, najmä v kontakte s manželkou Clemmie, ktorú noblesne a presvedčivo stvárnila Kristin Schott Thomas. Vytvorila portrét ženy, ktorá je podľa vlastných slov unavená, lebo sa od nej veľa žiada, silný charakter, ktorý je v akejkoľvek situácii manželovi pevnou oporou, hoci nijako nešetrí kritickými, vtipnými poznámkami na jeho adresu. Z plejády rozsiahleho „komparzu“ vystupuje ešte postava kráľa Juraja VI. v interpretácii Bena Mendelsohna, ktorého vzťah k Churchillovi sa postupne mení z odmietavého na takmer priateľský, a romantická figúrka premiérovej sekretárky a pisárky Elisabeth Laytonovej v podaní naivno-pôvabnej Lily James.

Ostatné postavy nedostali priestor na rozsiahlejšiu prezentáciu, či to bol bývalý premiér a predseda konzervatívnej strany Neville Chamberlain, ktorého hral Ronald Pickup, alebo pomerne jednostranný vikomt Halifax v podaní Stephena Dillana, ktorí sa predstavovali len vo vzťahu k Churchillovi a jeho názorom. Napokon, aj hlavného hrdinu vnímame predovšetkým ako politika, jeho minulosť, rodinné a priateľské vzťahy i ostatné záujmy sú iba letmo naznačené, respektíve sa o nich film nezmieňuje vôbec, čo je vzhľadom na jeho základnú tému pochopiteľné. Ako istý nedostatok vnímam, že táto historická dráma, postavená na dokumentoch, neposkytuje dostatočné množstvo informácií o tomto zložitom období britských dejín. Obmedzuje sa iba na uvádzanie presných časových údajov, spoliehajúc sa – neviem, či oprávnene – na divákovu zorientovanosť v danom období a v množstve vystupujúcich historických postáv.

Kamera Bruna Delbonnela sa pohybuje predovšetkým v dvoch rovinách. V detailoch zobrazuje tváre jednotlivých postáv, zaznamenávajúc Churchillove trasúce sa pery, ruku s pohárom whisky či cigarou, ale aj detsky dôverčivé až bezbranné oči, Chamberlainovu únavu, Halifaxovu skepsu, kráľovu nedôveru. Vo veľkých celkoch, zväčša snímaných z výšky, stavia do kontrastu napríklad majestátnosť historických londýnskych budov s ľudskou malosťou či skutočnosť skresľujúce povzbudivé premiérove prejavy s reálnou situáciou na fronte. Pošmúrna farebná škála zodpovedá dobe a jej tragike. Hudba režisérovho stáleho spolupracovníka Daria Marianelliho má v sebe pátos, korešpondujúci s výnimočnosťou historických okamihov. Strih Valeria Bonelliho dynamizuje dianie v podzemnom sídle vojenského kabinetu i parlamentné šarvátky.

Film režiséra Joa Wrighta prináša portrét silnej, historicky významnej osobnosti novodobých dejín, ktorá je dostatočne podnetná aj pre dnešok. Veď štátnikov s víziou, ktorí by boli schopní radiť sa s ľuďmi a plniť ich oprávnené túžby, niet v politike veľa. Vďaka hereckému (a maskérskemu) majstrovstvu je tento portrét zaujímavý a príťažlivý, aj keď trochu romantizujúci. Garry Oldman po nedávnom získaní Zlatého glóbusu za najlepší mužský herecký výkon v dráme zrejme vykročil k Oscarovi. Aj to je dôvod, prečo film Najtemnejšia hodina stojí za dve hodiny sústredeného vnímania.

Najtemnejšia hodina (Darkest Hour), Veľká Británia, 2017