Fanúšikov tvorby kontroverzného hudobného producenta, režiséra a scenáristu Quentina Dupieuxa určite vzruší, že autor už takmer kultového filmu Guma, o vraždiacej pneumatike brázdiacej kalifornské stepy, je späťm snímkou Fízli!. Dupieux si za svoj zvrhlo deštruktívny rukopis vyslúžil veľmi protichodné hodnotenia svojej tvorby, od kritikov i verejnosti.

Niektorí ho uznávajú ako vizionára a inovátora: jeho prácu s gýčom a mainstreamovým “odpadom” možno považovať za formu protestu proti umeleckej slepote spoločnosti, proti trendom ktoré udávajú médiá a celebrity, či braková produkcia určená nenáročnému divákovi, ktorého si sama vycvičila. Dupieux akoby chcel svojmu divákovi otvoriť oči, intenzita s akou do nás tlačí svoju verziu hnusu apeluje na prízemnosť braku, prebúdza tento prirodzený inštinkt, záľubu v gýči a skúša, koľko sme schopní uniesť, do akej miery sme trénovaní a kde je hranica únosnosti…

Odhliadnuc od režisérových autorských zámerov, či filozofie, kritika jeho diela je na mieste. Sám sa stáva predmetom svojich urážok, priznáva, že je súčasťou smogu. Je producentom, “neumelcom”, ktorý navyše nedáva divákovi primárne to, čo očakáva. Namiesto toho ho provokuje k dáveniu. Jeho dielo je vo všetkých zložkách prvoplánové a svojím plytkým až bezduchým obsahom zapadá niekam na okraj do céčkovej filmovej produkcie, do pukancovej postpopkultúry dneška. Pre režiséra je charakteristická estetika hnusu, rekapituluje nevkus, populárne osvedčené prvky mieša s nízkymi žánrami, ohuruje nás tým najnechutnejším, čoho sú postavy schopné. Sám seba korunuje za kráľa braku a očividne ho to napĺňa.

Anarchistická zvrhlosť jeho sveta, v ktorom nás pripúta na retiazkový kolotoč, spustí gombík a točí nás stále rýchlejšie až napokon vyvraciame všetky očakávania. Zabíja v nás vieru, že chcel povedať viac. Jeho najnovšia provokácia o skorumpovaných, zvrhlých kalifornských policajtoch, zneužívajúcich svoje právomoci, nefunguje tak, ako kultový film Guma, či Steak. V oboch je invenčná práca so žánrom a polemická hra s béčkovými akčnými žánrami. Fízli! sú dvojtýždňovým chlebom, ktorý by nasýtil len hladujúcich, pre inteligentného a otvoreného diváka so zmyslom pre humor, predstavuje slabý odvar, bez výraznejšieho potenciálu, s prihlúplym humorom na úrovni adolescentov z osobitnej školy. Suché omrvinky skončia pod stolom skôr, ako sa zodvihneme z kresla a Dupieuxa nezachránia ani konceptuálne doslovy, či filozofické omáčky. Jeho Fízli! nerezonujú správnym spôsobom a okrem toho, že vyvolávajú v divákovi negatívne emócie sú, zveličene povedané, bezobsažným filmom, ktorý nie je určený pre každého.

Film pracuje s dnes už pomerne okukanou estetikou druhotriednych amerických akčných filmov, apeluje na snímky  o “špinavých” policajtoch, predstavujú podsvetie, ktoré má v rukách najvyššiu moc a prakticky nič im nestojí v ceste. Programovo negatívne, čiernobiele charaktery s prihlúplymi motiváciami a ešte prihlúplejšim  štýlom sa len márne snažia rozosmiať. Dupieux usiluje o akúsi “vyprahnutosť” formy, deklaruje to častými transfokáciami, umŕtvovaním obrazu, čím spravidla ukončuje obraz a predznamenáva strih. Recykluje typické prvky béčkových filmov, lacnú televíznu estetiku 80. rokov. Syntéza žánrov je jedným z hlavných znakov postmoderny čo sa prejavilo najmä u režisérov Quintina Tarantina, či Roberta Rodrigueza, tí sú však o niekoľko úrovní vyššie ako Dupieux. Tiež stavajú svoje postavy na výrazne zápornej črte, ide o chuligánov, gaunerov z periférie, no miešajú to so sympatickými prvkami. Na základe toho sa s nimi dokážeme stotožniť. Dupieuxovi antihrdinovia sú v skutku nechutnými úbožiakmi, hyperbolicky nafúknuté karikatúry, ktoré nemajú vlastné motivácie, sú len súčiastkami scenáristicky podpriemerne vykonštruovanej fabuly. Príbeh aj postavy sú v konečnom dôsledku nezaujímavým hnojom, ktorý síce ohlasuje svoju existenciu výrazným smradom, no jediné, čo v nás vzbudzuje je hnus a snaha čo najskôr prísť o čuch.

Dupieux sa snaží vystreliť si nie len z diváka, ale aj sám zo seba, no jeho zmysel pre humor sa stráca v trápnom tichu. Svojou prízemnosťou si režisér inteligentného diváka nanajvýš pohnevá. Fízlov! možno v nadnesenom slova zmysle definovať ako sociálnokultúrny experiment. Apel na žánrové klišé, či ťažko oceniteľný humor, z neho robia zložité sústo aj pre zarytého cinefila. Je viac ako pravdepodobné, že okrem režisérových fanúšikov, ktorí sú na podobnej vlnovej dĺžke (ak takí skutočne existujuú?), sa stretne skôr s nepochopením. Úbohý normálny divák s priemerným vkusom si rozpačito utrie pot z čela a márne bude hľadať posolstvo, či pointou.

Fízli! (Wrong Cops) USA, Rusko, Francúzsko, 2013
Dĺžka: 83 minút
Scenár, réžia, kamera, strih, hudba: Quentin Dupieux
Účinkujú: Eric Judor, Steve Little, Marilyn Manson, Grace Zabriskie, Eric Wareheim, Daniel Quinn, Hillary Tuck, Jennifer Blanc, Ray Wise, Don Stark, Agnes Bruckner a ďalší.
Premiéra v SR:  29. januára 2015
Distribúcia: ASFK
Foto: ASFK