ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

NO

Hodnotenie filmu podľa čitateľov

No 6 resizeV septembri roku 1973 došlo v Chile k násilnému prevratu, ktorého cieľom bolo odstrániť socialistického prezidenta Salvadora Allendeho. Generál Augusto Pinochet, ktorý tento puč pripravil s pomocou Spojených štátov amerických a štyristo agentov CIA, zaviedol potom v krajine vojenskú diktatúru, spojenú s porušovaním ľudských práv, zatýkaním, mučením, miznutím politických protivníkov, terorom a cenzúrou. Na druhej strane sa Pinochetovi podarilo presadiť niektoré ekonomické reformy, zaviesť voľný trh a dosiahnuť v krajine relatívny materiálny dostatok (samozrejme, nie pre všetkých), za čo ho obdivovali jeho verní spojenci, americký prezident Ronald Reagan a britská premiérka Margaret Thatcherová.

V roku 1988, po pätnástich rokoch vojenskej diktatúry, prinútili západné mocnosti Pinocheta, aby legalizoval svoju vládu prostredníctvom referenda o jeho zotrvaní vo funkcii. Krajina sa rozdelila na dva tábory, provládny a opozičný, pričom každý z nich mohol robiť svoju kampaň prostredníctvom denných pätnásťminútových šotov v štátnej televízii. Provládny tábor si s tým starosti nerobil, predpokladal, že jednak šoty nebude nikto pozerať a jednak že Pinochet aj No 5 resizetak vyhrá. Navyše mal k dispozícii okrem vyhradeného času celý zvyšok vysielania. Opozičný tábor, zložený zo sedemnástich strán a straničiek, privítal možnosť po rokoch povedať, čo si myslí o Pinochetovej diktatúre, a tak hľadal experta, ktorý by im v tom poradil. Šéf opozičníkov vybral mladého reklamného pracovníka Reného Saavedru, ktorý sa vrátil z exilu v USA, kde sa poučil o nových marketingových praktikách.

To je základná situácia filmu NO čílskeho režiséra Pabla Larraina (1976). Absolvent audiovizuálnej komunikácie debutoval ako režisér v roku 2005 celovečerným filmom Fuga. O období Pinochetovej vlády nakrútil, No 10 resizehoci nie v chronologickom poradí, trilógiu. Film Post mortem (2009) je o začiatkoch vojenskej diktatúry, Tony Manero (2007) o jej najnásilnejšej etape, NO (2012) o jej konci.

Dráma NO je postavená na nikdy neuvedenej divadelnej hre Antonia Skarmetu Referendum (Plebiscito), ktorej autor po zosadení Allendeho odišiel do exilu. Scenárista Pedro Peirano a režisér Pablo Larrain nebudovali film ako dramaticky vyhrotenú zrážku dvoch protikladných názorov, ale ako filmovú kroniku, zachytávajúcu ľudí a udalosti okolo referenda, televíznej kampane a samotnej voľby, čo určovalo nielen obsah, ale aj poetiku No 9 resizediela. Pre súčasného, najmä mladého diváka, ktorý je zvyknutý na dokonalú techniku, bolo zrejme náročné sledovať nevýrazné farby, rozrastrovaný, neostrý obraz a rozstrasený pohyb ručnej kamery, akoby sa film premietal zo starej, ošúchanej kazety VHS. Bol to však režisérov zámer, ktorý dokonale ladil s obsahom filmovej narácie. Dodával filmu autenticitu i historickú patinu a umožňoval nenásilne zakomponovať do čiastočne fiktívneho príbehu, nakrúteného vlani, vierohodné dobové dokumenty, zobrazujúce teror Pinochetovej kliky. Aj hudbu Carlosa Cabezasa používal režisér v duchu dokumentárnej drámy – až na malé výnimky v závere znela iba vtedy, keď bola súčasťou deja, teda najmä ako vítaný prostriedok oslovenia voliča v referendovej kampani. (Nedalo nespomenúť si na predvolebný hit istej slovenskej politickej strany Vivat, Slovakia!)

No 4 resizeRené Saavedra chápe politickú reklamu, ktorej cieľom je presvedčiť voličov, aby išli k urnám, a tam si vybrali lístok s odkazom NO, ako reklamu na každý iný produkt. Na rozdiel od vodcov opozičných strán aj niekoľkých spolupracovníkov v tíme, odmieta pripomínať tragédie Pinochetovej vlády, ba vôbec ho nechce spomínať. Je presvedčený, že ľudia sa nechcú vracať do smutnej minulosti, že skôr ich osloví a zmobilizuje pozitívne posolstvo smerujúce do budúcnosti, podané navyše zábavnou formou, nevyhýbajúcou sa humoru. „Šťastie príde, keď zvolíte NO!“ To je jeho jasný slogan, ktorý postupne presvedčí nielen odborníkov a verejne známe osobnosti, najmä z umeleckej brandže, ale aj laikov – voličov. Na referende sa ich zúčastní 97 percent, pričom 56 percent povie NO Pinochetovi.

No 11 resizeVolebný štáb opozície oslavuje presvedčivé víťazstvo, iba René Saavedra, ktorý si naďalej zachováva nadhľad a chladnú hlavu, odchádza z rozjasanej spoločnosti. Vie, že – ako to býva pravidlom v reklame – ani tentoraz nepovedali ľuďom celú pravdu. Tuší, že napriek výmene na prezidentskom poste sa v krajine veľa toho nezmení. Skúsenosti z politického vývoja (nielen v Chile) mu dávajú za pravdu...

René Saavedra je nielen hlavná, ale aj jediná prepracovanejšia postava filmu, ostatné tvoria jej pozadie, z ktorého občas vystupujú na proscénu s jednou-dvomi replikami, aby potom nenávratne zmizli. Zahraničný divák má isté problémy s ich identifikáciou, neovládajúc čílske dejiny netuší, kedy ide o historickú a No 2 resizekedy o fiktívnu postavu, ale na tom nezáleží. Istou výnimkou je iba Reného šéf v reklamnej agentúre Lucho (režisérov obľúbený herec Alfredo Castro, ktorý hral hlavné úlohy v predchádzajúcich dvoch častiach trilógie). Distingvovaný starší pán stojí síce na opačných ideových pozíciách ako René, vedie provládnu kampaň, ale vrodená slušnosť a zrejme aj cit pre kvalitu mu nedovolia, aby riešil túto situáciu radikálne. Reného bývalá manželka má k ex-manželovi nevyjasnený vzťah, zrejme ako revolucionárka neznáša jeho pohodlnosť a istú mieru konformnosti, no pri minime informácií a nervnom podaní Antonie Zegersovej divák nemá možnosť dostať sa tejto postave pod kožu.

Ústrednú postavu Reného Saavedru stvárnil No resizepopulárny mexický herec Gael García Bernal (1978), ktorý získal odborné vedomosti v Európe. Ako prvý Mexičan sa dostal na prestížnu londýnsku Central School of Speech and Drama. Debutoval v roku 2000 vo filme svojho krajana, v tom čase tiež debutanta Alejandra G. Iñarritua Amores perros a o šesť rokov neskôr si zahral aj v jeho slávnej snímke Babel. Na režisérov mal šťastie. Pedro Almodóvar ho obsadil do Zlej výchovy (2004), Jim Jarmusch do filmu Hranice ovádania (2009), hral aj legendárneho revolucionára Che Guevaru v Motocyklových denníkoch (2004) režiséra Waltera Sallesa a v mnohých ďalších, aj romanticky ladených dielach. Charizmatický Bernal buduje svojho Reného veľmi striedmymi, civilnými hereckými No 8 resizeprostriedkami, hrá predovšetkým výraznými očami. Nedá sa vtiahnuť do žiadneho sporu, v ktorom nejde o predmet jeho záujmu, má silný vzťah k synovi a očividne aj k bývalej manželke, nechýba mu zmysel pre humor a iróniu – trikrát doslova rovnakými frázami uvádza spoty o troch rozličných reklamných produktoch vrátane politickej reklamy. Opakované zábery jeho jazdy na skateboarde po mestských uliciach symbolizujú zrejme jeho nezávislosť a slobodu. Je to výkon, ktorý drží celý film.

Úvodné titulky uvádzajú potrebné historické fakty, ktoré viedli v Chile k referendu v roku 1988, záverečné sú doplnené zábermi zrejme z posedenia po poslednej klapke a vystriedajú sa na nich všetci známi protagonisti i neznámi členovia štábu. Táto dokumentárna bodka akoby zľahčuje predošlú výpoveď: Veď to bol iba film. Naozaj? Práve pre svoj presah do prítomnosti, o kvalite nehovoriac, si zaslúži, aby si ho všimli aj slovenskí diváci.

No 12 resizeNO, Chile/USA/Francúzsko, 2012
Námet: Antonio Skarmeta – divadelná hra Plebiscito
Scenár: Pedro Peraino
Réžia: Pablo Larrain
Kamera: Sergio Armstrong
Strih: Andrea Chignoli
Hudba: Carlos Cabezas
Hrajú: Gael García Bernal, Alfredo Castro, Louis Gnecco, Antonia Zegers a ďalší
Premiéra v SR: 7. novembra 2013
Foto: ASFK

Share/Save/Bookmark