Začalo sa to začiatkom 90. rokoch na medzinárodnom filmovom festivale v Cannes. Peter Leginský, ako jediný fotoreportér zo Slovenska, tam vytrvalo roky chodil. Potom o tom vznikla kniha fotografii pod názvom Cannes s podtitulom Fotograf a hviezdy, ktorej krst sa odohral v lete tohto roku. A v týchto dňoch bola v Štúdiu L+S  vernisáž fotiek  - výber z tejto pozoruhodnej a neopakovateľnej publikácie. Návštevník divadla sa teda môže potešiť aj pozeraním tvári svetového filmu, ktoré v takej zhutnenej podobe sotva inde uvidí.

O filmovom festivale v Cannes nemá zmysel hovoriť o jeho veľkosti a lesku, lebo to hádam každý vie, že je to najväčší festival v Európe a asi aj na svete. Dokazujú to na tisíce sa rátajúcich akreditovaných novinárov i fotoreportérov. Bojovali sme na festivale s Petrom Leginským spolu veľa rokov a zažili všeličo - zablokovali hlavnú ulicu s dymiacou škodovkou, boli sme dobrou korisťou pre zlodejov, nabehali sme sa denné sto jarných kilometrov. Opísať však únavnú a niekedy až nebezpečnú prácu fotoreportéra sa hádam slovne vyjadriť ani nedá. Treba to zažiť na vlastnej koži. A Peter Leginský bol ochotný podstúpiť toto martýrium.

„ Časy veľkého uvoľnenia, ktoré v 90. rokoch nastali, začali sme cestovať, uvedomili si aký je svet veľký a krásny, musíme dnes hodnotiť už s nadhľadom. Keď som jedného májového večera prišiel s kolegyňou do Cannes, bol som očarený. Nevedel som, či je to len ilúzia alebo realita. Po rannom  prebudení som klusal so festivalového paláca a dostal som sa do takej skrumáže, že som nevedel kde je sever a juh. Snažil som sa veľmi rýchlo zorientovať v situácii, čo sa mi, samozrejme, podarilo. Zrazu som fotil a fotil a nafotil som niekoho, ale nevedel koho. Čoskoro som zistil prečo sa tak všetci pretláčajú, šťuchajú, objektom ich záujmu bola totiž Nastassja Kinski. Keďže som vpadol do nového prostredia, novej situácie, na ktorú som nebol zvyknutý, bolo mi všetko nové a nezvyčajné a vybojovať si svoju pozíciu, svoje miesto bola pre mňa nová skúsenosť. A nie márna. Po rokoch som naozaj zistil, že je to fakt, ktorý musím vo svojej práci prijať, že s ním musím súhlasiť a stotožniť sa s ním. Že je samozrejmosťou, že si musím získať miesto, že musím dlho stáť, že musím trpezlivo čakať, niekedy zniesť a prepáčiť aj kopnutie do nohy, lebo ten záber za to stojí. Ostatné roky som sa pomaličky zbavoval ilúzie, ktorú som mal o filmovom svete a začal mať o nej  jasnú a realistickú predstavu. Dnes už viem, že ten svet je reálny, ľudia sú reálni, situácia a šťuchance reálne, každý záber je reálny, vydobyť si najlepší flek, aby som mal najlepší záber, je reálne. Čiže po rokoch som zistil, že to bolo osožné školenie, lebo situácie, s ktorými sa dnes stretávam ma nezaskočia a beriem ich ako každodennú realitu,“ hodnotí svoje skúsenosti autor výstavy Peter Leginský.

Aj preto, že pre autora boli roky strávené na festivale poučné, som rada, že sa táto výstava usporiadala práve v Štúdiu L+S , a to vďaka Milanovi Lasicovi. Námaha, ktorú Peter Leginský vynaložil pri získaní unikátnych fotografií bude ocenená divákmi, ktorým je umenie blízke. Keď sa pristavia pri ktorejkoľvek fotke, je dobré pripomenúť, že za každou jednou z nich sa skrýva veľa driny a námahy.

Foto: Dušan Barbuš (M.Lasica-P.Leginský)