Život Adèle francúzsko – tuniského režiséra Abdellatifa Kechicha, i keď trvá 179 minút, pozeralo tohtoročné canneské publikum v nemom úžase a Zlatá palma bola okamžite istá. Málokedy sa stáva, že sa najvyššia trofej udeľuje nielen režisérovi, ale aj dvom hlavným predstaviteľkám, no v prípade tohto filmu sa to stalo. Toľko diskutovaný a vychválený film, vraj trochu skrátený (škoda), prichádza v týchto dňoch aj do našich kín.

Abdellatif Kechiche (1960) nie je ani pre naše publikum neznámy. Film Čierna Venuša z roku 2010 premietali aj u nás. Rodák z Tuniska však pôsobí vo Francúzsku a hlási sa k obidvom národnostiam. Začínal ako herec, neskôr sa venoval písaniu scenárov a réžii. Niekoľkonásobný držiteľ ceny César debutoval filmom La faute à la Voltaire (Chyba podľa Voltaira ) a získal zaň Zlatého leva v Benátkach za filmový debut. Za ďalší film L´esquive (Únik) dostal päť Cézarov. Snímka La graine et le mulet (Zrno a mulica) si vyslúžila štyroch Cézarov a tiež Osobitnú cenu festivalu na festivale v Benátkach. Pred Čiernou Venušou (Vénus noire), ktorú uviedli takisto na benátskom festivale nakrútil ešte krátku snímku Sueur (Pot). Zatiaľ jeho posledným filmom je Zlatou palmou ovenčená snímka na tohtoročnom Canneskom festivale Život Adèle (celý názov La vie d´Adèle – chapitre 1 et 2) a neskôr tiež Veľkou cenou FIPRESCI, ktorú si prevzal na festivale v San Sebastiane. Režisér i herečky boli pri preberaní tejto veľkej pocty v Cannes šťastní a nič nenaznačovalo tomu, že by mali k nakrúcaniu nejaké výhrady. Je pravda, že je tam niekoľko veľmi odvážnych scén, no nie nechutných, a zrejme po uvedení v distribúcii sa im dostalo aj niekoľko odsudzujúcich ohlasov. To ich však, podľa mojej mienky, neoprávňuje dodatočne ohovárať režiséra, že ich trýznil a sekíroval. Čítali scenár, vedeli do čoho idú, prinieslo im to slávu, tak na čo zbytočné  šumy. Zviditeľnenie sa týmto spôsobom je prchávé a navyše vážnosti a uznaniu skôr uškodí. Keby som nebola videla, aké boli úprimne šťastné tak by som sa teraz až tak nečudovala. Pravda je, že Kechiche nakrútil mimoriadny film aj vďaka hereckým kreáciám dvoch nevďačníc - Adèle Exarchopoulos a Léy  Seydoux.

Ľúbostná dráma dvoch lesbčiek je síce provokatívna, ale krásna. Pri voľbe témy o veľkej príťažlivosti, vášnivej láske a utrpenia z rozchodu, sa Kechiche hádam len náhodou rozhodol, že prehovorí o ňom cez peripetie ľúbostného vzťahu a osudové stretnutie nie heterosexuálne orientovaných žien. Adèle (Adèle Exarchopoulos), prostá a jednoduchá školáčka z nižšej spoločenskej vrstvy, sa v expozícii filmu ponáhľa na rande a vtedy zazrie medzi davom od nej o niečo staršiu výtvarníčku Emmu (Léa Seydoux). Už v tom momente tušíme, že ju viac ako zaujala. Prvá sexuálna skúsenosť s mladým sympatickým chlapcom nedopadne dobre, možno ani nemôže. Adèle je rozčarovaná asi aj preto, že v podvedomí cíti svoju lesbickú orientáciu. Väčšinou sa osudová príťažlivosť k Emme vysvetľuje nie najpríjemnejšou prvou skúsenosťou, no nie je to pravda – už vtedy, keď svoju budúcu lásku len letmo zazrie má ju hlboko v pamäti. Obidve ženy sa čoskoro nájdu a podľahnú vášnivej láske. Zdieľajú jednu domácnosť a milujú sa. Lenže po rokoch nastane, ako v každom vzťahu, ochladenie. Mladučká Adèle sa cíti byť odsunutá a zo vzdoru podvedie svoju partnerku s mužom. Samozrejme, že sa prizná, čo robiť nemala. Emma ju vyhodí a nechce o nej viac počuť. Dievča ťažko znáša rozchod, nevie sa s ním zmieriť. Inak to však ani dopadnúť nemohlo, dve diametrálne odlišné ženy, jedna intelektuálka, druhá učiteľka v škôlke, si po čase už nemajú čo povedať, najmä Emme chýba rovnocennejšia partnerka. Rozchod je logickým vyústením. Snímka sa však skôr sústreďuje na naivnejšiu Adèle, ktorej utrpenie je priam fyzicky bolestné, dievča sa však musí postaviť na vlastné nohy a kráčať životom poučená a sama. Film prekypuje silnými emóciami, úprimnosťou a nefalšovanosťou života. Navyše Kechiche mal tú odvahu milostné scény nakrútiť do detailov. Sú mimoriadne odvážne, no vkusne snímané a najmä neurážajúce. Tak dokonale zvládnuté vypäté scény sa málokedy podarí vyčarovať. O Kechichovi je známe, že je maximalista (to herečky vedieť museli) a ako vždy sa snaží z hercov dostať maximum, a to sa mu v tomto prípade dokonale podarilo.

Blysla sa najmä mladučká Adèle Exarchopoulos, a to prirodzenosťou hereckého prejavu. V jednom rozhovore sa režisér vyjadril, že dlho hľadal vhodnú adeptku, najviac sa mu zapáčila Adèle, ale ešte nebol rozhodnutý. Ak sa dobre pamätám, pozval ju na posedenie do kaviarne a keď videl ako berie príbor do rúk, ako je, bolo mu jasné, že je to, čo hľadal. Dievča totiž hralo (vynikajúco) trochu samú seba, ale dokázalo herecky farbisto stvárniť aj vypjaté momenty z rozčarovania a bolesti z rozchodu. Vie, že cesta, ktorou bude kráčať nebude ľahká, skôr tŕnistá, ale je na ňu dostatočne pripravená. Herečka bola objavom canneského festivalu a predpovedá sa jej veľká budúcnosť. Je totiž tvárna, dokáže sa odosobniť a pri dobrom vedení zahrať všetko.

Emma v podaní Léy Seydoux nie je v jej tieni, iba u nej už cítiť hereckú skúsenosť a ostrieľanosť. Nie je to začiatočníčka, videli sme ju vo filmoch Nehanební bastardi Quentina Tarantina, potom v Robinovi Hoodovi Ridleyho Scotta. Woody Allen ju obsadil do filmu Polnoc v Paríži a hrala aj v Mission: Impossieble IV. Nečakali sme, že by túto háklivú rolu nezvládla. Uchopila sa jej s prehľadom, profesionálnou zručnosťou a hodnoverne. Veríme jej, že svoju vyvolenú nadovšetko miluje, veríme, že je sklamaná zo zrady a veríme, že je šťastne znovu zamilovaná do niekoho iného. Nie je to krutá osoba, ktorá odkopne svoju dlhoročnú lásku len tak pre nič za nič, len nie je schopná pretvárky. Emma je priama, vyrovnaná, vie čo chce a sebavedomá. Stelesňuje všetko, čo Adèle chýba. Tá je však na rozdiel od svojej partnerky citlivejšia, zraniteľnejšia a možno aj ľudskejšia.

Tvorcov inšpiroval k nakrúteniu filmu francúzsky komiks Modrá je teplá farba (Le bleu est une couleur chaude) hovoriacom o niekoľkoročnej láske dvoch žien. Teda francúzske publikum už vopred vedelo o čom bude reč. Prekvapil však fakt, že sa režisérovi podarilo vydolovať z témy tak pohlcujúci emocionálny zážitok, ku ktorému v nemalej miere prispel aj kameraman Sofian El Fani. Ten sa sústredil najmä na detaily tvári, ich výraz v pokojných i vypjatých momentoch, jeho zásluhou sú aj detailné a polodetailné zábery sexuálnych scén vkusné, lebo vždy včas utne, zahmlí. El Fani preukázal vzácnu schopnosť dať dokonalú formu tomu, čo mohlo byť ordinárne a nevkusné.   

Film o trýznivej, sebazničujúcej, ale v konečnom dôsledku oslobodzujúcej a očisťujúcej láske, je vďaka dokonalému majstrovstvu Abdellatifa Kechicha, ktorý dramaturgicky a režijne dokázal preniesť na plátno pevne zovretý príbeh a tiež obdivuhodnej symbióze bezprostredných hereckých výkonov oboch hlavných predstaviteliek, no aj brilantným kameramanským fortieľom, mimoriadny. Film, pri ktorom netreba moralizovať nad odvážnymi scénami, ale vcítiť sa do peripetii jedného intenzívneho ľúbostného vzťahu. Láska dokáže byť krásna i zničujúca. Ak budete takto pristupovať k snímke, bude to jeden z vašich najintenzívnejších filmových zážitkov.
      

Život Adèle (La vie d´Adèle), Francúzsko, Belgicko, Španielsko, 2013
Réžia: Abdellatif Kechiche
Scenár:Abdellatif Kechiche, Ghalia Lacroix
Kamera: Sofian El Fani
Hudba: Elise Luguern
Kostýmy: Sylvie Letellier
Hrajú: Adèle Exarchopoulos, Léa Seydoux, Jeremie Laheurte, Catherine Salée, Aurélien Recoing, Alma Jodorowsky, Sandor Funtek
Premiéra v SR: 28. novembra 2013
Foto: Film Europe