Bola to skôr šťastná náhoda ako premyslený dramaturgický zámer, že sa v tom istom čase dostávajú do našich kín dva filmy s podobnou tematikou rasovej intolerancie – Môj pes Killer slovenskej režisérky Miry Fornayovej (1977)  a snímka Je to iba vietor jej maďarského rovesníka Benceho Fliegaufa (1974). Príbuzné nielen tematicky, ale aj poetikou, sú ako dve strany tej istej mince. Kým prvý zobrazuje jeden deň zo života osemnásťročného mladíka, stýkajúceho sa so skupinou rasistov a ovplyvneného ich názormi, druhý si všíma, ako prežívajú jeden obyčajný deň členovia neznámymi útočníkmi ohrozenej rómskej rodiny.

Bence (predtým Benedek) Fliegauf patrí ku skupine medzinárodne uznávaných maďarských režisérov strednej generácie, ovplyvnených tvorbou klasika Bélu Tarra, ako sú Nimród Antal (Revízori), Szabolcs Hajdu (Biele dlane, Bibliothéque Pascal), Kornel Mundruczó (Delta, Projekt Frankenstein) či György Pálfi (Taxidermia). Hoci je v istom zmysle filmovým „samoukom“, lebo neabsolvoval žiadnu filmovú školu a vypracoval sa na základe televíznych skúseností, všetkých jeho doterajších päť filmov vzbudilo zaslúženú pozornosť, vyjadrenú početnými cenami, doma i na prestížnych medzinárodných fórach. Podrobnejšie sme ho predstavili vlani pri recenzovaní štvrtého filmu Lono (2010), v ktorom po prvý raz použil hercov a angličtinu, zobrazujúc peripetie osudovej lásky na pozadí genetickej manipulácie. Dnes len pripomeňme, že Fliegauf je známy dôrazom na obrazovú a jej rovnocennú zvukovú zložku filmu, že dve z jeho diel sú experimenty (debut Húština, 2003 a Mliečna dráha, 2007), pričom vysoko hodnotený bol aj Díler, jeden typický deň doručovateľa drog z roku 2004. Snímka Je to iba vietor (2012), nositeľka Strieborného medveďa a Ceny Amnesty International z vlaňajšieho berlínskeho festivalu, je teda jeho piatym opusom, pri ktorom sa z (ne)ďalekej budúcnosti klonovania ľudí vrátil do najsúčasnejšej maďarskej reality. Inšpiroval sa pogromami na rómskych obyvateľov, ktoré sa odohrali v Maďarsku v rokoch 2008 – 2009, pri ktorých zahynuli šiesti ľudia vrátane jedného dieťaťa a niekoľko ďalších bolo vážne zranených, ako o tom informujú úvodné titulky. Fliegauf však nenakrútil rekonštrukciu týchto tragických udalostí, ale originálny fiktívny príbeh podľa vlastného scenára.

Na okraji malého vidieckeho mestečka žije vo vlastnom dome obyčajná rómska rodina (vo filme sa dôsledne používa prívlastok cigánska). Otec odišiel za prácou do Kanady a ostatní plánujú, že ak našetria peniaze na cestu, vyberú sa za ním. Matka, štyridsaťročná tvrdá, upracovaná, zatrpknutá Mária (Katalin Toldi), ktorá sa ani raz neusmeje, má dve zamestnania, aby uživila rodinu – dve deti a invalidného otca (György Toldi). Dcéra Anna (Gyöngyi Lendvai) chodí do školy, bez problémov zvláda prácu na počítači, dokonca skypuje s otcom, stará sa o malú zanedbanú Zitu zo zdevastovanej rómskej rodiny a snaží sa do ničoho nezasahovať, dokonca ani do znásilňovania svojej spolužiačky v školskej šatni. Mladší syn Rio (Lajos Sárkány) je záškolák, namiesto vyučovania sa potuluje po okolí a predovšetkým zariaďuje v blízkom lesíku bunker – rodinné útočisko v prípade útoku neznámych ľudí s brokovnicami, ktorí obchádzajú na terénnom aute rómsku osadu a už stihli vyvraždiť susednú rodinu Lakatosovcov, slušných Rómov, ktorí si  - aj podľa slov hliadkujúcich policajtov – takýto osud nezaslúžili. Dialóg  dvoch „ochrancov zákona“ na mieste činu, z ktorých je ten starší otvoreným rasistom, ľutujúcim len to, že neznámi útočníci akciu zbabrali a nezlikvidovali cigánskych zlodejov a príživníkov, v čom by im vedel adresne poradiť a čo by bol jasný odkaz pre všetkých ostatných, je myšlienkovým vrcholom filmu a dôkazom už nielen latentnej rasovej nenávisti v maďarskej spoločnosti.

Fliegauf zobrazuje jeden deň rómskej rodiny od svitu do mrku takmer dokumentárnym spôsobom. Stačí mu minimalistický príbeh s veľmi úspornými dialógmi, prirodzené svetlo, pomalé tempo s dlhými, často statickými zábermi zameranými najmä na detaily, ktoré poskytuje divákovi čas vnímať nielen očami, ale aj mysľou a citom. Autenticitu zvyšujú typovo dobre vybraní neherci, ktorí sa suverénne pohybujú vo svojom prostredí, no zneistejú, keď sa dostávajú do styku s bielymi, snažiac sa neupozorňovať na seba. Výborným pomocníkom režiséra je ručná kamera Zoltána Lovasiho, ktorá nielen sleduje, ale priam prenasleduje jednotlivé postavy. Časté sú zábery zozadu, keď je kameraman v bezprostrednej blízkosti zobrazovaného človeka, doslova naňho nalepený, čo vyvoláva pocit ohrozenia  a strachu. Režisér v súlade so svojou koncepciou ambientného filmu buduje z reálnych zvukov kulisu, vytvárajúcu napätím hustú atmosféru, ktorú divák spracúva ako náladu či pocit, pričom hudbu používa len veľmi striedmo – v úvode a závere filmu. Neustály nepokoj, súvisiaci so strachom z blížiaceho sa nebezpečenstva, sa Fliegaufovi podarilo preniesť aj na diváka, takže paralelne zdieľa nepríjemné pocity protagonistov z filmového plátna, hoci sa na ňom nič dramatické ani drastické nedeje. Postavy žijú svoj typický deň, no v divákovi sa upevňuje presvedčenie, že to nie je „opakovaná každodennosť“ (ako hovorí filozof Karel Kosík), ale osudová výnimka, spejúca k tragickému vyvrcholeniu. Záverečná scéna z márnice ako definitívna, no z môjho pohľadu nadbytočná pointa, paradoxne oslabuje účinok filmu, ktorý by mrazil aj bez nej.

Autor diela Je to iba vietor nenadŕža ani jednej strane tragédie, no jeho postoj je z celého diela zrejmý. Snaží sa zostať v polohe objektívneho pozorovateľa s vecným, nesentimentálnym a neschematickým pohľadom. Vidí početné nedostatky v správaní a postoji k životu u prenasledovanej etnickej menšiny, otvorene ukazuje zlodejstvo, alkoholizmus a úžerníctvo, zanedbané, zdevastované príbytky a ich lenivých obyvateľov, ktorí trávia čas pofajčievaním a klikaním na videohry, ale nehádže všetkých do jedného vreca. Nezakrýva neznášanlivý až rasistický vzťah bielych k týmto spoluobčanom, ako to dokazujú už spomínané postavy policajtov, chlipného školníka či  zlomyseľného šoféra autobusu, ale dáva priestor aj normálnym ľuďom bez predsudkov. Nepátra po identite útočníkov (dokonca nevylučuje, že sú medzi nimi aj Rómovia), a tým podnecuje diváka, aby sám premýšľal o nich a o dôvodoch ich nehumánnych akcií. Celým svojím filmom kladie otázky, ktorých naliehavosť sa nedotýka len Maďarska. Aj preto treba Fliegaufovo majstrovské, zrelé dielo rozhodne vidieť, precítiť a premyslieť.

Je to iba vietor (Csak a szél), Maďarsko, Nemecko, Francúzsko, 2012
Scenár, réžia, výprava, hudba: Bence Fliegauf
Kamera: Zoltán Lovasi
Strih: Xavier Box
Hrajú: Katalin Toldi, György Toldi, Gyöngyi Lendvai, Lajos Sárkány, Gyula Horváth, Attila Egyed, Gergely Kaszás, Zsolt Végh a ďalší
Premiéra v SR: Febio Fest 2013 – Profil: Bence Fliegauf
Foto: ASFK