Letný filmový seminár 4 živly minulý týždeň absolvoval svoj 17. ročník, a tak nastal čas na sumarizáciu videného i zažitého. Podobne, ako v prípade českej Letnej filmovej školy, ide primárne o prehliadku filmov, ktorá však ponúka aj skutočne bohatý sprievodný program a vzhľadom na umiestnenie v Banskej Štiavnici aj množstvo turistických atrakcií.

V pozícii (mierne) zainteresovaného, keďže som aj tento rok prispieval do festivalového zborníka, som netrpezlivo očakával konečný výber i výslednú kvalitu filmov. Tie boli tento krát dramaturgicky radené do šiestich minisekcií, pričom každá bola venovaná jednému konkrétnemu zmyslu (aj tomu šiestemu). A preto by som sa okrem zhodnotenia filmov rád venoval aj organizácii, prednáškam a úvodom, či celkovej atmosfére festivalu i prostrediu, v ktorom sa odohrával.

Zmyselný i nezmyselný výber

Filmový seminár 4 živly sa dlhodobo profiluje skôr ako menšie filmové podujatie, najmä v porovnaní so spomínanou LFŠ. Aj napriek tomu som sa však už od zistenia neoficiálneho programu tešil na viacero zaujímavých a na slovenské pomery raritných filmových zážitkov. Na tie by som sa v nasledujúcich riadkoch aj rád zameral a vynechal všeobecne známe a ľahko dostupné snímky ako Rozhovor, Modrý zamat, Slepá a iné, ktoré sa v slovenských filmových kluboch pomerne často hrávajú.

Za najzaujímavejší filmový zážitok považujem spomedzi vybraných titulov rozhodne Dámu z jazera, ktorá podľa slov jedného z dramaturgov seminára Martina Ciela, mala pravdepodobne na 4 živloch slovenskú kinopremiéru. Snímka, ktorá je v drvivej väčšine stopáže (okrem úvodného a záverečného scudzujúceho príhovoru Phila Marlowa smerom ku divákom) vyrozprávaná len prostredníctvom subjektívnej kamery, to znamená z pohľadu hlavnej postavy, predstavuje zaujímavý a vzhľadom na dobu vzniku i pôvodu, netradičný experiment. Klaustrofobický pocit zo sledovania navyše nesprevádzal voiceover hlavnej postavy, čo dodáva snímke na ešte väčšej naratívnej radikálnosti. Problematickým však dodnes zostáva nemožnosť identifikácie sa s hlavnou postavou, pomerne statický spôsob snímania, prevažne v interiéroch, i absencia „hry svetla a tieňov“, ako tomu býva v iných snímkach žánru film-noir zvykom. Riešiť však prípad spoločne s Philom Marlowom rozhodne považujem za podnetné a zaujímavé.

Ďalší z výnimočných počinov, detektívka Orlakove ruky, je pre zmenu jedným z menej kánonizovaných a spomínaných diel nemeckého expresionizmu. Osvedčená spolupráca Robert Wiene - Conrad Veidt však opäť vytvára zaujímavú symbiózu, plnú veľkých svetelných kontrastov, pokrivenej mizanscény, expresívneho herectva a postupne narastajúceho šialenstva. Nezabudnuteľnými zostanú najmä scény Orlacovho zápasenia s vlastnými rukami, či úvodná zrážka vlakov, v ktorej pokrivené vozne pripomenú expresionistickú architektúru z Kabinetu doktora Caligariho.

Zrejme najzaujímavejším zážitkom tohtoročných 4 živlov, bola projekcia nemého českého filmu Milenky starého kriminálnika so živým hudobným sprievodom skupiny Neuvěřitelno na Starom hrade. Nesmierne živelná komédia, klasika nemej éry Svatopluka Innemana,  s hviezdnou Anny Ondrákovou a Vlastom Burianom v hlavných úlohách, síce spoľahlivo rozosmievali všetkých divákov, nehovoriac o výbornom a vtipnom hudobnom sprievode, ale výber tohto filmu, vzhľadom na tému Zmysly, pre mňa dodnes zostáva záhadou. Jediným čo túto projekciu držalo v dramaturgických mantineloch zostal len krátky predfilm Päť zmyslov človeka, vtipne pracujúci s medzititulkami, ktoré tvorili aj názvy kapitol jednotlivých častí a zároveň tematizovali každý z piatich zmyslov.

Okrem kinematografických klasík stojí za pripomienku aj švajčiarska adaptácia novely Masahika Šimadu Bzučanie hmyzu. V nej môžeme vidieť, respektíve skôr počuť, mimoriadne nepríjemnú a netradičnú samovraždu vyhladovaním. Hlavnú postavu pritom neuvidíme ani raz a počas celej snímky sa informácie dozvedáme len prostredníctvom voiceoveru, odmerane čítajúceho denníkové zápisky. Ten je sprevádzaný zábermi na švajčiarske lesy, na predstavy a občas tiež na (azda) subjektívny pohľad hlavnej postavy pozerajúcej na igelit, či prechádzajúcej pomedzi stromy. Drastická, pomalá a dopodrobna popísaná smrť a časté premýšľanie o posmrtnom živote, spojené s vyššie spomínanými sekvenciami i náboženskými symbolmi (napríklad krkavec alebo loď na rieke), tvoria akýsi kontemplatívny zážitok, do ktorého prenikajú prvky spirituality. Spoločne s ním bol premietaný aj stredometrážny film Rodinné jedlá, ktorý síce dramaturgicky do programu jednoznačne patril, avšak estetika domáceho videa, majúca za cieľ len navodiť pocit autenticity, pôsobila esteticky nezaujímavo a neinvenčne. Ani improvizované diskusie o homosexualite hlavnej hrdinky a režisérky v jednom, nepriniesli dramatický konflikt, či zaujímavé a netradičné argumenty a všetko sa nieslo skôr v uvoľnenom a rodinnom duchu. Podobný film by bol možno ako - tak zaujímavý na festivale študentských či amatérskych filmov, ale tu pôsobil, najmä v konfrontácii s ostatnými snímkami, skutočne ako päsť na oko.

Do zoznamu výčitiek by som hnidopišsky priradil aj zaradenie Dotyku medúzy do minisekcie „šiesty zmysel“. Hlavný hrdina stvárnený Richardom Burtonom ovláda telekinézu, čo však aj v žánri fantasy či hororu môžeme len ťažko považovať za zmysel, keďže neslúži na recepciu podnetov, ale práve naopak – na ovplyvňovanie okolitého sveta. Pritom taká telepatia či jasnovidectvo (vnútorné oko) by do tejto fiktívnej kategórie zapadali, keďže hypoteticky slúžia rovnako ako hmat, sluch, zrak, chuť a čuch na prijímanie vonkajších podnetov.

Sprievodné podujatia

Vzhľadom na program (o tom však neskôr) i vlastným preferenciám sa mi podarilo navštíviť len jedno sprievodné podujatie. Tým bola prednáška Martina Čiháka venovaná Kurtovi Krenovi. Vďaka raritným 16 mm kópiám filmov a do témy vťahujúcemu a zainteresovanému prednesu tvorila ďalší z vrcholov festivalu. Na Slovensku stále málo známe snímky slávneho rakúskeho experimentátora, pohrávajúce sa so samotným filmovým médiom i diváckou percepciou, pôsobili vďaka skvelým úvodom mimoriadne prístupne. Sprievodné podujatia však boli omnoho pestrejšie. Medzi tie najzaujímavejšie patril Masterclass známeho maďarského režiséra Györgya Pálfiho, ktorý premietol aj časť svojho filmu Final cut, či mexickej svetelnej dizajnérky Laury Murguíe Sanchez a iné. Návštevníci festivalu mali rovnako šancu navštíviť množstvo sprievodných koncertov a iných hudobných podujatí, ktoré už tradične zastrešili podniky Art Café, Archanjel či čajovňa Klopačka.

Tak si vyber…

Program festivalu sa mi z odstupu zdá zvolený celkom dobre, keďže napríklad večerné, respektíve nočné projekcie, tvorili obvykle divácky menej náročné komédie (Vôňa ženy, Slané cukríky, Milenky starého kriminálnika) alebo horor (Dotyk medúzy). Dramaturgovia tiež na poslednú chvíľu zaradili Čarodejníka z krajiny Oz na menej perný deň, poväčšine sa im darilo dodržiavať medzery medzi filmami a občas tiež nedávať k sebe dôležité filmy či akcie. Za ich najväčšiu chybu naopak považujem fakt, že skutočne ojedinelú projekciu vyššie spomínanej Dámy v jazere (kinosála bola skoro plná) dali v rovnakom čase ako Masterclass Györgya Pálfiho. Vzhľadom na exkluzivitu obidvoch akcií je pre mňa absolútne nepochopiteľné zaradenie na rovnaký čas. Obdobný, aj keď menší problém, som pociťoval aj pri rozhodovaní sa medzi Rozhovorom Francisa Forda Coppolu a Masterclassom Laury Murguíi Sanchez či Bzučaním hmyzu a Wendersovým Lisabonským príbehom. Pritom v programe festivalu sa vyskytovali aj často premietané a určite menej raritné filmy ako 9 a ½ týždňa, V tichu alebo Cudzí obed. Samozrejme, je potrebné prihliadať aj ku komerčnej stránke veci, ale minimálne v prvom prípade nenachádzam ospravedlnenie. Problematickým naopak nebol výber filmov na základe kinosál, keďže kamenné Kino Akademik i Kultúrne centrum oplývali pomerne pohodlným sedením a Amfiteáter či Starý hrad zasa netradičnou (v dobrom slova zmysle) atmosférou. Všetky premietacie priestory sa zároveň nachádzajú uprostred historického centra veľmi blízko pri sebe.

Banská Štiavnica

Keďže nechcem znieť ako PR manažér Banskej Štiavnice spomeniem len niekoľko zaujímavostí, ktoré prostredie ponúka. Vzhľadom na to, že Banská Štiavnica je historické mesto zaradené do zoznamu UNESCO, ponúka jednak množstvo architektonických pamiatok ako Starý či Nový zámok, Kalvária, Námestie svätej trojice a podobne a jeho banská história pre zmenu pozýva na návštevu štôlní či banských múzeí. S tým tiež súvisí množstvo blízkych tajchov, v ktorých sa môžete osviežiť počas horúcich letných dní. V neposlednom rade, vďaka umiestneniu uprostred hôr, môžete odbehnúť na cyklistickú či pešiu túru.

V konečnom dôsledku bola pre mňa návšteva letných 4 živlov veľmi pozitívnym zážitkom, keďže okrem filmov ponúka aj obrovské množstvo ďalších aktivít. Vzhľadom na to, že stihnúť sa všetko naraz nedá, môžete tento seminár i samotnú Banskú Štiavnicu navštíviť ešte niekoľkokrát a stále budete mať pocit, že je čo doháňať.