Sen zanieteného cinefila nemôže byť reálnejší než to, čo mu veľkoryso predložil festival filmových trofejí z najprestížnejších svetových festivalov – Berlína, Benátok a Cannes. Okrem iného zotrel  hranice medzi elitným a masovým prístupom k výberu najlepšieho, čo sa za posledné roky ocitlo na najvyšších priečkach. Festivalový náklad putoval po najväčších českých a slovenských mestách, bol pre všetkých a za ľudové ceny.

Spoločnosť Film Europe tak  štedro a s rozmachom predviedla demokraciu šírenia filmu, ktoré už pomaly znesie porovnanie s všadeprítomnosťou hudobných produkcií. Prenos filmov na telefóny, tablety, či ipody v rámci ponuky VOD spoločností O2 a T- mobile otvára cestu filmu do dopravných prostriedkov, letištných hál, skrátka všade, kde sa doteraz počúvalo a čítalo. Treba len to najdôležitejšie, vedieť si vybrať.  Sprievodcovia po filmových galaxiách to mali v tomto prípade ťažké i preto, lebo imperatív kvality bol nekompromisný. Zaujímavé a príťažlivé bolo všetko.

Spektakulárna psychológia

Katalogizáciu fascinácií teda začnem tým, čo ma zaujalo najviac. Schopnosť včelniť do rozprávania hlbokú sondu do ľudských duší, rozšifrovať  charakter ich trecích plôch, vytiahnuť na svetlo pohnútky jednania a dať tomuto neviditeľnému chveniu veľkolepú vizuálnu kulisu, schopnú fungovať ako priemet súčasného i večného, to dokážu len majstri. Takými sú predovšetkým turecký režisér Nuri Bilge Ceylan,  Rus Andrej Zviagincev a ich filmy Zimný spánok a Leviatan. V oboch filmoch súznie spriaznenosť, v tureckom filme ozveny ruského románového psychologizmu, v ruskom sústredená, východná meditácia nad strašným, priepasťou ľudského zla, nad ktorou sa vznáša nostalgická a prírodná paralela odumierajúcej sily a veľkosti. Vyrozprávanie príbehu nestačí. Realizmus je len bránou, otvorenou do prieskumu zdanlivo neviditeľného a nezachytiteľného. Východ so svojimi naratívnymi technikami, zameranými na uchopenie vnútornej cirkulácie významov dáva filmom rozmery, o ktorých sa v našich zemepisných šírkach, vyklepávajúcich únavnú publicistiku, vydávanú za pravdu, ani nehovorí a nikto sa o čosi naviac ani nepokúša.

Iný prístup do kruhu ľudských tráum ponúka americký film Mapy ku hviezdam Davida Cronenberga. Posadnutosť úspechom a všetkým materiálnym blahom, ktorý s ním súvisí sa rozplieta v prostredí filmových hviezd. Produkuje neistotu, vyštvanú do krajných medzí, hysterického exhibicionizmu a psychickej lability šliapajúcej na päty temnej smrti. Je to skvelá ukážka extrovertnej a dramatickej metódy, radikálne odlišnej od východnych kontemplatívnych analýz. Oba tieto póly zasahujú pôsobivo rozdielne civilizačné okruhy a učia nás okrem iného aj užitočnej kultúrnej flexibilite.

Lekcie dramatickej jednoduchosti

Pri filmoch z tohto registra  sa okrem obdivu nad  schopnosťou  pojednať originálne príbehy, ktoré majú blízko i k našej skúsenosti, pridružuje i  frustrovaná reflexia nad  takmer všetkým, čím nás častujú domáci tvorcovia. Pri sledovaní  príbehov filmov Vyššia moc švédskeho režiséra Rubena Ostlunda a Dva dni, jedna noc belgických bratov Dardennovcov sa bez obáv môžme pýtať, čo nám chýba, aby filmy tohto druhu vznikali aj u nás. Rodina na horskej lyžovačke sa odrazu dostáva do nebezpečnej situácie, keď  na balkóne hotela sleduje padajúcu lavínu prekonávajúcu všetky hranice. Otec  namiesto detí a  manželky zachraňuje svoj mobil a rukavice.  Zradný pud sebazáchovy tak spustí sled neočakávaných následkov, pojednaných so zmyslom pre absurdný humor bez akýchkoľvek ústupkov vážnosti situácie. V druhom filme testuje mladá žena, vystavená existenčne extrémnej situácii ľudskú súdržnosť a solidaritu. Musí presvedčiť svojich spolupracovníkov, aby hlasovali za jej udržanie v práci. Rodina spláca dom a výpadok druhého platu si nemôže dovoliť. Jej pochôdzky po domácnostiach sú vystavané polemicky, s permanentným otáznikom nad tým, čo je vlastne správne a akú hodnotu majú akékoľvek rozhodnutia aktérov problému. Keď klope na dvere chudobných kolegov na predmestí a žiada, aby sa vzdali svojich peňazí preto, aby ona mohla ďalej splácať svoj nový dom, dráma graduje a záverečný obrat  je katarziou, ktorá si zaslúži obdiv. Ak by sme chceli aspoň provizórnu odpoveď na vyššie položenú otázku,  jednu ponúkam. Naše uzavreté klany a bratstvá si zaslúžia blahodarný prievan a odvahu porovnania aspoň s tými témami, na ktoré si bez problémov môžu siahnuť. Treba si len sadnúť do kina a nastaviť si zrkadlo.

Historické intermezzo

V dôkladne pestrom a variabilnom programe sa dostalo aj na tento žáner. V kulisách druhej svetovej vojny nám Diplomacia Volkera Schlondorfa rozprávala o odvahe  nemeckého generála stojaceho nad rozbuškou, ktorá mala poslať do ruín Paríž, ako posledný odkaz šialeného fuhrera. O príčinách a dôsledkoch tohto činu diskutuje so švédskym konzulom. Ten ho presviedča, aby sa  vzdal svojej poslušnosti a zabudol, že je vojak, ktorý musí plniť rozkazy. Ako nakoniec táto dišputa končí je známe. Aj napriek tomu je táto komorná dráma vystavaná s dokonalým zmyslom pre všetko, čo núti diváka, sledujúceho rozhovor dvoch mužov so svedomím, sedieť so zatajeným dychom.

Hrdinstvo je často vec tvrdohlavej neústupnosti. Pripomína ju Ken Loach vo filme Jimmyho tančiareň. Bojuje sa v nej o priestor, ktorý nadobúda symbolickú hodnotu politických i kultúrnych práv a kde sa sústreďuje všetko, čo reprezentuje kolektívnu identitu írskej dediny. Ak by sme chceli konštatovať evidentné odpolitizovanie festivalových filmov, pre tento film to neplatí. V historických filmoch sa len veľmi zriedka odráža niečo, čo by sme hádam mohli nazvať dynamika, alebo rytmus doby. Rakúska režisérka Jessica Hausner vo filme Láska šialená, inšpirovanom osudom nemeckého básnika Henricha von Kleista a jeho samovraždy, stopuje sošnú  odkrvenosť  romantických póz, sprevádzaných brnkaním na klavír a sŕkaním čaju v pomalej a uspávajúcej dynamike mešiackych domácností  18. storočia, kde nemecká dôkladnosť  cieľavedome spracúva básnické ídei. Titul filmu nazančuje ironický odstup od všetkého, čo šialenstvo vzbúrených citov nepripomína ani náhodou.

Hľadať miesto pre zaradenie ďalších filmov, s ktorými sme mali tú česť by bolo zložité. Je to určite prípad Godardovho filmu Zbohom jazyk. Netreba pri ňom sedieť a listovať lingvistickými príručkami, hodnotiť citáty a mučiť sa dešifrovaním intelektuálnych výziev.  Ten, kto sa dá poeticky uniesť plynutím obrazov a nechá sa oslovovať všetkým, čomu je schopný rozmieť, urobí určite dobre. Nezaraditeľný je i nórsky film Hansa Pettera Molanda Boj snežného pluhu s mafiou. Pomsta otca, ktorý najčastejšie oným pluhom mstí smrť svojho omylom zavraždeného syna ponúka  prvky thrilleru, gangsterky i čiernej komédie v kompaktnej forme a zase nás raz presviedča, že ten, kto podľahol kúzlu škandinávskych filmov je  divákom s vkusom, pravým filmovým gurmánom. Tak ako všetci, čo tento festival pripravili.