Toto je východisko príbehu dánskej trpkej komédie Sviatky pokoja a mieru, ktorá je zároveň súčasťou januárového festivalu severských filmov Scandi. Nakrútila ju ako svoj tretí film uznávaná dánska divadelná a filmová herečka, ale v posledných rokoch aj filmová režisérka, Paprika Steen (1964) podľa vlastného námetu a scenára Jacoba Weisa. Navyše v ňom stvárnila ústrednú postavu – Katrin, ktorá vianočnú rodinnú oslavu pripravuje vo svojom dome.

Úvod filmu tvoria, ešte mimo obrazu, telefonické odkazy rodiny o tom, ako a čo zorganizovať, priniesť a podobne. Divák potom sleduje v strihovej skladačke prípravu večere, príchody hostí, návštevu kostola a samotné rodinné stretnutie a spoznáva jeho účastníkov. Dozvie sa, že k napätej atmosfére prispieva hneď niekoľko skutočností: Rodičia Katrin sú rozvedení a neznášajú sa. Karinina sestra Barbora je kazateľka a má predniesť v kostole svoju prvú vianočnú  kázeň. Nuž a nečakane sa na stretnutí zúčastní aj najmladšia sestra Patrícia, ktorá sa práve vrátila z protialkoholickej liečby a privedie svojho nového manžela a jeho dcéru. Všetci sa snažia o tzv. vianočnú atmosféru, plnú láskavosti a vzájomnej žičlivosti a vzájomné nepochopenie, nevraživosť, pocity krivdy utápajú v alkohole či spievaní vianočných piesní a pokusoch o tradičné vianočné rituály. Katrin a jej manžel  Mads (Jacob Lohmann) sa snažia, ako- tak, zabrániť  konfliktom, ale nedarí sa im to a sami strácajú nervy... Príbehy rodinných stretnutí, odhaľovanie vzťahov a tajomstiev ,sú obľúbenou a často spracovávanou témou.

Paprika Steen si zahrala pred rokmi napríklad v slávnom titule Rodinná oslava či Tiché srdce. Pri písaní námetu však kládla dôraz na tragikomickosť situácií a možno vychádzala aj z vlastných skúseností. Veď kto z nás sa nestretol  s faktom, že žena, presvedčená o dokonalosti svojej kuchyne (v tomto prípade kapusty), netuší, že i keď ju všetci chvália, jej výtvor putoval do smetí a na tanieri sa objavila iná dobrota... Tvorcovia nič neponechali náhode a  anekdotický príbeh zo začiatku filmu zohrá svoju úlohu aj v závere. Alebo, všeobecne známe sú problémy s darcami, ktorí vyberajú podľa seba a nie vkusu obdarovaného. Či s únavnými utáranými ľuďmi, ktorí urážajú iných a ani si to neuvedomujú. Nuž a priam typické je, že človek sa stará o všetko možné, ale akosi nemá čas na to naozaj najdôležitejšie, pohovoriť si s vlastným dieťaťom, ako sa stane aj viacerým matkám príbehu.

Úprimne povedané, jednotliví členovia rodiny nevychádzajú najsympatickejšie. Jediným, skoro ideálnym (ťažko povedať či taký muž vôbec jestvuje) je iba Karinin manžel, ktorý jej neprestáva byť láskyplnou oporou, i keď má už všetkého plné zuby. Zaujímavé a pôsobivé je vykreslenie jednotlivých charakterov – dospelých i detí. Ich bonusom je, ako sú napísané a zahrané. Problémy s inteligentným, ale  nevychovaným, hyperaktívnym Barborinym synom Adamom, alebo problémy Katrinho syna, dobrosrdečného  dyslektika Jens Petra sú všeobecne platné, až nadčasové, bez ohľadu na geografické zakotvenie. Nehovoriac o vzťahoch súrodencov, rodičov, manželov.  Na rozdiel od niektorých narážok na literárne, umelecké či vianočné tradície, v ktorých sa našinec celkom nevyzná.

V istom okamihu však akoby ani scenáristovi, ani režisérke nestačil dych a nevedeli, ako ďalej, čo si počať  s postavami, ich vzťahmi  a dejom vôbec. Nechýba niekoľko dramatických momentov. Napríklad  alkoholička Patrícia  s manželom strávi noc na pohotovosti, a tak sa ostatní  môžu na jej tému poriadne pohádať a akože urazene odísť. Lenže zasiahne príroda: snežná búrka donúti všetkých zostať pod spoločnou strechou. Iba Katrinin otec odíde počúvať Bacha vo vykúrenom aute.

Všetko sa odohráva prakticky počas jedného večera, noci a nasledujúceho rána. Je tu dosť času na ďalšie urážky, ale aj pre zdanlivé  zmierenia. Ťažko však povedať, k čomu všetko smeruje. Divák môže byť zaskočený istou predvídateľnosťou, lebo o čom sa chcela zdôveriť dcéra mame Katrin, mu bolo jasné vlastne od začiatku (akurát ocení, že namiesto dlhého rozprávania matka iba konštatuje, že všetko nakoniec zvládnu). Predvídateľnosť úplného záveru filmu bola ešte jasnejšia. Akurát, že si divák nie je celkom istý, či  sa niečo  vlastne vyriešilo, alebo sa všetci iba tvária, že áno. Nádej, že aspoň Katrinina najužšia rodina všetko prežije, zostáva. Mimochodom, Ako režisérka nechala Paprika Steen vo filme mihnúť sa (i keď len na displeji mobilu) svojho syna v postave dcérinho nápadníka. Zaujímavá je práca s hudbou (vážnou i populárnou),strihom i kamerou, najmä pri snímaní detailov tvárí, či metaforicky vnímanej zasneženej krajiny.

Sviatky pokoja a mieru je ironicky mienený titul. Nazdávam sa, že na svoje si v budúcnosti pri  ňom prídu aj televízni diváci. Ale určite nie v čase Vianoc. Je to na ten čas príliš trpké. Určite, nie každému bude tento film vyhovovať, ale je to slušne urobené, a až na ten záver celkom uveriteľné. To však už záleží na uhle pohľadu diváka. Mňa celkom zaujal.

Sviatky pokoja a mieru (Den tid på året), Dánsko, 2018
Dĺžka: 101 minút
Réžia: Paprika Steen
Scenár: Jakob Weis
Kamera: Jens Schlosser
Strih: Jacob Thuesen
Hudba: Jeppe Kaas
Hrajú: Paprika Steen, Jacob Lohmann, Fanny Bornedal, Lars Brygmann, Mikas Maximus Dalhoff Christiansen, Sofie Grabol, Lars Knutzon, Karen-Lise Mynstel, Jacob Randrup a iní
Distribúcia: Film Europe  Media  Company
Premiéra v SR: 10.januára 2019
Foto: Film  Europe  Media  Company