Sláva alebo popularita s každým niečo urobia, som o tom presvedčený. Na šťastie, keď sa mi zo slávy zamotala hlava, mal som okolo seba dosť kamarátov, z iného fachu, tí ma z toho veľmi rýchlo dostali.  

Osemnásť ročný ste už boli aj členom  Divadla na Vinohradoch. Za 30 rokov ste tam hrali veľké postavy svetovej drámy, Hamleta, Cyrana, Oidipa, Chlestakova a mnohé ďalšie. Navyše v 70-tych a 80-tych rokoch sa bez vás československý film takmer nezaobišiel. Stačí spomenúť  Léto s kovbojem,  Noc na Karlštejně, Slavnosti sněženek, Konec starých časů, Donšajni, alebo z posledných film Ganster K a Pravý rytier. Niekoľko krát ste hrali aj so slovenskými s Magdou Vášáryovou, Zuzanou Cigánovou, Júliusom Vaškom, Štefanom Kvietikom a, s polovičným Čechom, Jaroslavom Rozsívalom.
Viete, ja som jeden z tých, ktorý – ako to hovoríte na Slovensku - ľutujú za niečím. Ja ľutujem za našim spoločným štátom. Úprimne si myslím, že sme si najbližší. Narodil som sa v Československu a mám na Slovensku veľa kamarátov, nielen hercov.  V snímke režiséra Otakara Vávru  Romance pro křídlovku, som hral postavu mladého Vojtu, starého po rokoch, hral Július Vašek. My sme sa  na plátne vôbec nestretli, iba pri filmovaní. Ale keď pred časom Milan Kňažko moderoval televízny program Takí sme boli, mohol som si pozvať hostí. Oslovil som vtedy  Petra Lipu, pretože ho mám veľmi rád a milujem jazz, a pozval som aj Jula Vaška.  Všetci zo štábu mi vtedy hovorili, že je chorý. Napriek tomu som mu zatelefonoval a on prišiel. Bolo to jeho posledné vystúpenie na verejnosti. O pár mesiacov, zomrel. To je  pre mňa  vzácna spomienka, pretože po rokoch to bolo stretnutie na prahu jeho života.

Mali ste podobný program ako Milan Kňažko v Českej televízii - Úsmevy českého filmu, tiež ste spomínali na herecké  osobnosti.
Pôvodne ten program robil  Zdeněk Svěrák. Potom začal písať scenár filmu Tmavomodrý svet a ponúkol mi, či by som to nechcel moderovať. Za pätnásť rokov som nakrútil vyše päťsto pokračovaní, bol to, podľa mňa, takmer nekonečný formát. Mali ho radi pamätníci. Videli ukážky zo starých filmov a spomínali: vtedy som mal pätnásť rokov, takými električkami sme sa vozili alebo taká bola móda. Žiaľ, program sa skončil. Prišlo nové vedenie Českej televízie a vtedy sa to robí  najjednoduchším spôsobom: čo ide dlho, to treba  zrušiť. Úsmevy vyhodili, dali tam iný program, ten sa po pár reprízach skončil, ale k pôvodnému formátu sa už nikdy nevrátili. Myslím si, že je to škoda. Nie preto, že som to už nerobil. Mohol to robiť ktokoľvek iný. Myslím si  však, že televízia sa mýli, keď sa v programe zameriava viac na mladých divákov. Tí majú iné záujmy. Komunikujú hlavne prostredníctvom sociálnych sietí. Nesedia doma pri televízii.

Mimochodom, ani program Takí sme boli už Slovenská televízia nevysiela. Škoda, pretože žijeme veľmi rýchlu dobu a zabúdame na ľudí, ktorí boli skutočnými osobnosťami a nielen filmu. Nemôžeme, samozrejme, spomínať na všetky filmy, v ktorých ste hrali. To by bol veľmi dlhý zoznam.  Hrali ste však aj v mnohých televíznych seriáloch - Byl jednou jeden dúm, Žena za pultem, Nemocnice na okraji mesta , Dobrá voda, Sanitka, My všichni školou povinní, Synové a dcery Jakuba skláře, Cirkus Humberto. Dnes sa televízie doslova pretekajú so seriálmi. Ale aj vy ste po rokoch prijali ponuku hrať v pokračovaní Nemocnice a Sanitky. Pri jednom z posledných seriálov ste však po piatom pokračovaní scenáristov požiadali, aby vašu postavu radšej nechali  zomrieť. Prečo?
Pamätám sa, keď k nám prišiel prvý anglický seriál Sága rodu Forsythovcov. Bolo to niečo mimoriadne, výborne urobené a najmä na pokračovanie. Všetci boli zvedaví.  Potom začal Jaroslav Dietl písať skvelé seriály a po ňom Jiří Hubač. Dnes tie nekonečné seriály píše niekoľko ľudí. Nemôžem sa na to pozerať, pretože je to často aj degradácia hereckého kumštu. Nech mi prepáčia kolegovia, ktorí v tom hrajú. Viem, že je to dobre zaplatené. Aj mnohí diváci to asi majú radi, ale o to je to horšie. Podľa môjho názoru, to kazí vkus. Veď si len porovnajte Nemocnicu na okraji mesta a Ordináciu v ružovej záhrade. Ja tam vidím obrovský rozdiel. Neviem, či to vidia aj diváci, ale asi je taká doba. Veľmi povrchná.

V deväťdesiatych  rokoch ste zvoľnili tempo. Odstrihli ste sa od divadla aj filmu. Odišli ste do Švajčiarska, žili ste tam takmer pätnásť rokov. Napriek tomu ste občas prijali ponuky hrať vo filme. Koncom 90. rokov to bola napríklad malá úloha rušňovodiča vo filme Vlada Balka  Pokoj v duši.        
Som rád, že ste to spomenuli. Tú rolu som prijal preto, že mi ju ponúkol scenárista Jiří Križan a ten drsný príbeh sa mi veľmi páčil.  Nakrúcali sme v Čiernom Balogu, v nádhernej prírode . Niekoľko krát som sa tam potom vrátil. Bola to síce menšia postava a ja som bol zvyknutý na hlavné role, ale robil som to s chuťou a rád. Máte pravdu, na začiatku  90. rokov som mal pocit únavy, cítil som sa  herecky vyhorený. Keď sa na tohtoročnom karlovarskom festivale, pri udeľovaní Ceny prezidenta festivalu, premietali zostrih mojich filmových postáv, bol som prekvapený, čo všetko som stihol iba do 45-tich rokov. Nehovoriac o divadle. Samozrejme, že som sa často vracal do Česka. Napríklad nakrúcať spomínaný televízny program Úsmevy, ale režiséri už asi mali pocit, že som mimo a ponúk bolo menej.  Keď som sa potom vrátil domov, prišli ponuky, ale už som si povedal: máš  bohatú filmografiu a sú to  aj veľmi dobré filmy. Potrebuješ si u divákov pokaziť renomé  nejakou hlúposťou? Tak sa tomu radšej vyhýbam.

Napriek tomu, začnete čoskoro filmovať. Dokonca ako debutujúci scenárista snímky Leto s gentlemanom. Podobnosť s Letom s kovbojom je iba náhodná?  
To súvisí  s  predchádzajúcou odpoveďou. Pozrite sa na ktorúkoľvek televíziu alebo kinofilm. Všade prevažuje krv, násilie, horory, sci-fi. Málokedy vidím film, ktorý by ma pohladil po duši. Cítil som deficit takých príbehov. Tak som si  sadol k počítaču, začal písať a bavilo ma to. Dal som to prečítať mojim najbližším, potom s ostychom aj kamarátom z profesie. No a s režisérom Jiřím Adamcom, takisto filmových debutantom, sme začali snímku pripravovať. 19. júla budeme mať prvú klapku. Leto s gentlemanom som to nazval preto, aby to jemne  korešpondovalo s  úspešným Letom s kovbojom. Ale nie je to pokračovanie. Je to celkom  iný príbeh. Bol by som však rád, keby mal film podobne príjemnú atmosféru a náladu.

Na 53.MFF v Karlových Varoch ste si prevzali Cenu prezidenta festivalu za celoživotný prínos českej kinematografii. My sme sa však stretli pred deviatimi rokmi na Art Film Feste v Trenčianskych Tepliciach. Na tamojšom Moste slávy máte tabuľku Hercova misia s vašim menom hneď vedľa vášho  rovesníka, britského herca Jeremy Ironsa.
Je to pre mňa veľká česť, zaradiť sa medzi svetových velikánov filmu. Bol som prekvapený, koľko osobností organizátori Art Film Festu dokázali  priviesť do malého kúpeľného mestečka. Na tabuľkách som čítal  mená - Gina Lollobrigida, Annie Girardot,  Daniel Olbrychski,  Sophia Loren,  Catherine Deneuve, Jean-Paul Belmondo,  György Cserhalmi, Omar Sharif, Liv Ullmann a  po mojej tabuľke v roku 2009 pribudli Gérard Depardieu, Ben Kingsley alebo Claudia Cardinale.  Navyše ma hrialo pri srdci, že som  dostal cenu  s Jeremy Ironsom, ktorého si veľmi vážim, je to môj obľúbený herec. Dokonca mám aj výnimočnú spomienku: bol som s hercom a režisérom Janom Kačerom v bazéne kúpeľov Hammam a odrazu do vody, iba s plachtičkou okolo bokov, vstúpil  Jeremy Irons.  Aj napriek jazykovej bariére sme sa porozprávali, napokon herci si vždy nejako porozumejú, a Jan Kačer vtedy vyslovil krásnu vetu: toto by bolo pekné herecké obsadenie.  

Bulvárne médiá sa o vás, pochopiteľne, tiež z času na čas zaujímajú. Nazvali vás už lakomcom  Harpagonom, zbohatlíkom, hundrošom, nevľúdnym a namysleným, ale môžem potvrdiť, že ste veľmi príjemný a šarmantný spoločník.
Ďakujem vám,  že ste spomenuli aj bulvár.  To je niečo, čo neznášam, pretože bulvár  je neetický, ponižuje ľudí, naháňa sa za senzáciami a hlavne klame. Pre mňa je bulvár žumpa. Bohužiaľ, tí, ktorých bulvár ohovára, nemajú možnosť sa brániť.  

Keď sa človek dožije určitého veku,  možno uvažuje, či prežil svoj život naplno, čo nestihol, čo prepálil. Bol to osud, údel, šťastie alebo náhoda, že dnes môžete hovoriť o úspešnej kariére ?
Myslím si, že mi to dali do kolísky sudičky. Otec bol herec, mama asistentka réžie v Československej televízii. Vyrastal som v tom prostredí. Možno mi to osud predurčil, ale aj šťastie okolo mňa niekoľko krát preletelo. Najmä šťastie na ľudí, ktorých so stretol a s ktorými som mohol spolupracoval. Som za to, samozrejme, vďačný.