Už súčasné uvádzanie veľkého cyklu vojnových filmov v rámci jubilejného výročia skončenia poslednej svetovej vojny v rámci našej ambicióznej Dvojky však narazilo na úskalia totalitného pohľadu na dejinné udalosti, nech aj ide o tak jednotne vnímanú udalosť, akou je porazenie nacizmu a fašizmu. Mnohým vrcholným snímkam o období druhej svetovej vojny, ktoré vznikli v dlhej perióde ruského sovietizmu, nechýba profesionálna zručnosť až umelecká presvedčivosť či genialita, daná napriek istej úmernosti veľkého národa značne široko a pozoruhodne rozvinutej kinematografii. Tieto základy a tradícia však nemohli nebyť ovplyvnené propagandistickými nárokmi, ktoré boli na kinematografiu v exZSSR od začiatku kladené. Autentičnosť filmového obrazu a reči vydávaná za zástupnú skutočnosť, či jej mytologizovanie, sa stali mocným pokušením a zotretie týchto hraníc osožným nástrojom. Tematický cyklus na Dvojke sa vyvaroval očitým, demonštratívne straníckym opusom sovietskej minulosti, ale aj viaceré intímnejšie, psychologizujúcejšie, či prípadne vecnejšie orientované sovietske filmy trpia dejinnou detinskosťou, či lepšie ahistorickou jednostrannosťou, z ktorej sa nedokážu zvliecť a čo poznačuje ich výpoveď. Príkladom môže byť tiež uvedená slávna Balada o vojakovi (1959), profesne majstrovské dielo, výrazné dramaticky i kompozične, kde navyše spomínaná infantilnosť dosť logicky korenšponduje s charakterom ústrednej postavy, nečakane hodenej do bezohľadného víru vojnovej skutočnosti. Nad sugestívne vyskladanou poetikou obrazu však panuje neprekročiteľný obraz vrchnosti, tých, čo vojnu riadia a na ktorých múdrosť, prezieravosť a ochranu sa možno nadovšetko spoľahnúť. Preto aj dômyselne štylizovaná emočná dráma zrazu v scénke stretnutia darebného podriadeného s láskavým generálom prepne do grotesknejšej polohy, resp. ťarbavej smiešnosti a akékoľvek hĺbenie poznania citom v Balade o vojakovi na ten čas utne.  

Napriek viacerým ruským dielam, aj zo sovietskej éry, ktoré sa vymaňujú z prízrakov sovietizmu, nech aj zvnútornenému, spomínanú prehliadku otvorila novinka, film Jednotka (2015), ktorý až na niekoľko príbehových atribútov (kladná postava mníšky poukazuje na účasť Boha nielen v slovách, ale aj skutkoch, čím aj dobré skutky konajúci neveriaci je prakticky veriaci; nepriateľské vzťahy s nekomunistickými Poliakmi) mohol byť nakrútený aj pred tridsiatimi či päťdesiatymi rokmi. Nejde ani tak o zdržanlivosť k obrazovému klišé a bezostyšným emočným postulátom profesne ináč dobre zvládnutému filmu, ale o jeho reinkarnáciu sovietizmu, ktorý presakuje výpoveďou. Opäť ako v Balade o vojakovi sa tu predstavuje v skúsenostiach nezrelý, ale statočne a odvážne mysliaci a konajúci hrdina, vo vzťahu k ženám citlivo plachý, ktorý sa ocitne v ohni vojnovej skúšky. Podporenie plochej, resp. skôr zaliečavo kladnej hlavnej postavy Jednotky kolektivistickým duchom oddielu, kde každá ďalšia postava je dobrá na iný spôsob, dotvára ešte konverzia nepriateľských Poliakov, ktorí sa na konci filmu uvedomelo spoja s červenoarmejcami proti skutočným nepriateľom, nacistom, ktorí sa vo filme vyznačujú jedinou vlastnosťou - že ich treba „zabiť“. Hľadanie zdroja tuzemskej národnej hrdosti a identity v ťažko vybojovanom boji proti dobyvateľovi a potupiteľovi vygenerovalo v snímke opätovnú vášeň nenávisti ako odpovede na ohrozenie, ktoré prichádza v tomto type filmov len zvonku. Zomknutie národnej entity, idey spoločenstva pod egidou vlastenectva, určite jednému z radu ušľachtilejších motívov konania, však réžiu minulej totalitnej krutovlády silne reevokuje. A to predovšetkým utkvelou zameranosťou filmu na vonkajšieho nepriateľa, ako spôsobu aktivizovania jednotnosti a povzbudzovania víťaznej sily, ktorá sa akoby nepremožiteľne ku koncu vojny rozprestrela aj nad časťou Európy. Odmietnutie sovietizmu ku koncu tisícročia neznamená odmietnutie či zneváženie vojnových obetí, ktoré výsev tejto antifašistickej totality podložili, ale naopak, otázku ich zmyslu zintezívňuje.

Preto nebolo veľmi príjemné počuť viackrát počas úvodného otvorenia prehliadky nových ruských filmov slová o sovietskom, ako kontinuitnom predchodcovi terajšieho Ruska. Dôkaz o mobilizačnej ativite sovietskeho v súčasnom Rusku podal film Jednotka pre nášho diváka až mrazivo dôsledne. Názorne doložil sofistikovanejšiu mystickú úvahu o ruskom duchu iného filmu Biely tiger (2012), ktorý zavŕšil májový jubilejný cyklus na televíznej Dvojke. Aj tu - na rozdiel od Leviatana, ktorý sebareflexívne a bez narkotickej útechy skúma principiálne trhliny spoločenstva - sa pocit neistoty transformuje do zhutneného obrazu ruskej samobytnosti, ktorá dráždi ostatných a podľa filmu je akýmsi osudom, skúškou nezlomnosti rodnej krajiny (záverečný fiktívny monológ Hitlera, ktorý obhajuje svoj útok na Rusko odvahou vykonať to, po čom ostatní túžili). Útok na vlasť, vo filme v metaforickej podobe nemeckého tanku Tiger, podnieti v Bielom tigrovi nadprirodzené znovuzrodenie ruskej sily, schopnosť nielen ubrániť sa, ale aj celkom rozdrtiť, zničiť útočníka (aj v zmysle, že neradno dráždiť tigra). Ukončenie filmu dobytím stredu Európy v Berlíne sa tak stáva oživovaným snom bytostnej veľkosti a sily národa, ktorého podlomil rozpad nedávneho impéria a svojvoľná Ukrajina, ale jeho slávna minulosť osvedčuje možný obrat do budúcnosti, opätovné vzplanutie nezničiteľného potenciálu. Akékoľvek úvahy národa o sebe samom sú pre ostatných osožné, navyše keď je etnicky, historicky, nábožensky a geograficky nie vzdialený, ako Rusko Slovensku, ale legitimizovanie sovietskeho cez jeho dejinnú účasť na porazení naci-fašizmu predstavuje zatienenie pohľadu. Takáto absolutizujúca sebastrednosť môže prameniť z úzkosti pred otvorením skutočných vlastných rán. Kinematografia ruského územia zahŕňa aj diela, ktoré podnecujúco hľadali obraz novodobých dejín, či účtovali s ich falšovaním, mobilizačnou manipuláciou. Film Jednotka, ktorým sa predstavila najnovšia ruská kinematografia na otvorení svojej prehliadky, k nim nepatrí. Formálne a viac-menej i obsahovo vzýva historického ducha, ktorý nepriniesol do Európy zmierenie ani prosperitu.